Štátneho divadla Košice (ŠD). Tam s výnimkou 6 rokov pracuje dodnes. Okrem toho hrá v predstaveniach Staromestského divadla a jej meno sa verejnosti spája s festivalom nezávislých divadiel. Ten sa v Košiciach koná už niekoľko rokov a jeho obľúbenosť stále rastie. Hoci práve teraz sú divadelné prázdniny, veľa kľudu si pani Ľuba neužije. Kto ju pozná, vie, že je príliš činorodá, než aby len tak sedela so založenými rukami. Aj dnes, v deň svojich okrúhlych narodenín, nesedí doma, nechystá oslavu, ale je v tábore a venuje sa deťom. I o tom nám porozprávala v našom rozhovore.

Ste známa svojou večnou aktivitou. Neoddychujete ani počas divadelných prázdnin?

- Keďže ma nezamestnáva iba divadlo, je jedno, či sú prázdniny alebo divadelná sezóna. Ak by totiž náhodou nejaké voľno hrozilo, určite si niečo vymyslím... Tento rok som pripravila Letný festival nezávislých divadiel a keďže počas toho nie je toľko predstavení, ako v hektickom novembrovom čase, potešila som sa, že vyšiel aj projekt, ktorý robí klub Soroptimist International (SI) - letný tábor. Zároveň už treba pripravovať ďalší ročník divadelného festivalu. A projekt, ktorý ma momentálne najviac zamestnáva, je rekonštrukcia našej chalupy. Takže chodím po meste alebo sedím v aute a mám vždy so sebou tri spisy - celú dokumentáciu chalupy, prípravný materiál letného divadelného festivalu a tábor SI. (Smiech)

Kde a kedy dobíjate baterky, keď ste vždy na cestách s množstvom informácií na papieroch a v hlave?

- Už ani neviem. Za normálnych okolností sa dobíjam na chalupe... Teraz ma naposledy perfektne dobilo predstavenie Víťu Marčíka. Nabíja ma totiž pocit, že sa niečo vydarilo. A ešte sa dobíjam v štúdiu štíhlej línie, kam pravidelne chodím. Je to prvá aktivita v mojom živote, ktorú sa snažím dodržiavať absolútne dôsledne. Je to ťažké, keď je toho tak veľa, ale stojí to za to.

Vraví sa, že fyzická aktivita prináša pocit šťastia...

- Najprv je to drina, pretože hovorím, že sú to cvičenia, pri ktorých sa mi aj oči potia. Ale potom, keď skončím a osprchujem sa, je to pocit úľavy, ľahkosti a radosti, že som pre seba niečo urobila. Dokonca som si na cvičenie už tak zvykla, že keď tam, kde chodievam, mali dovolenku, šla som do fitnesu, pretože mi to chýbalo. Takže si myslím, že pri tom konečne vytrvám. Predtým totiž všetky povinnosti vytlačili moje voľnočasové aktivity a staroslivosť o seba. No teraz to beriem aj zo zdravotnej stránky. Takže toto je možno najkrajší darček, ktorý som si sama k päťdesiatke dala.

Čaká vás dnes nejaká oslava?

- Netuším, či sa dnes k niečomu dostaneme, pretože môj manžel zajtra točí v Bratislave a ja som v detskom tábore, takže si tam zrejme dám len pohár šampanského s priateľkami zo Soroptimist. Možno bude nejaký večierok v sobotu. Ešte ma čaká divadelná oslava po predstavení, ktoré má byť k môjmu jubileu. Premiéra je naplánovaná v októbri. A takú intímnu rodinnú párty som už mala so sestrami a mamičkou. Dali sme si spolu večeru a ani jedna z nich mi zo slušnosti nepripomenula, že už som v tomto zrelom veku. Boli milé...

Levy sú veľmi spoločenské. Máte rada oslavy?

- Čím som staršia, tým menej sa mi žiada veľkých, honosných osláv. Skôr uprednostňujem priateľské stretnutia, kde si povieme príjemné, nepríjemné, vyžalujeme sa, zasmejeme sa a máme na seba viac času. Mám totiž pocit, že sme uhnaní a aj vzťahy sú už veľmi povrchné.

Sú okrúhle narodeniny časom, kedy rekapitulujete?

- Neviem, možno mi to ešte príde. Víťa Marčík mi totiž hovoril milú príhodu o nádhernej oslave, kde sa uprostred nej oslávenkyňa rozplakala so slovami: "Ježiši, to je hrozné, už mám tridsať." Tak neviem, či sa mi niečo také stane. Ale ja nie som typ, ktorý sám seba ľutuje. Navyše, nemám čo ľutovať a pri takýchto oslavách sa skôr teším z toho, že som sa dožila narodenín v dobrom zdraví a že mám stále chuť niečo robiť. A ešte si poviem, že však ešte celkom dobre vyzerám, tak čo. (Smiech)

Máte niečo, čo by ste sa ešte chceli naučiť?

- Možno by som si chcela utriediť veci, ktoré sú dôležité a ktoré menej. Ale keď ja mám pocit, že všetko, čo robím, je veľmi dôležité. Nie. Namiesto selekcie potrebujem asistentku. A možno by som si chcela nájsť viac času na relax a na to, aby sme mohli ísť za našou dcérou, ktorá študuje v Austrálii.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na to, keď bude naša chalupa konečne dokončená, že sa vrátime do skultivovaného prostredia. A tiež na divadelnú hru k môjmu jubileu. Potešilo by ma aj, keby sme sa dostali za Tinkou do Austrálie. A z čoho sa teším veľmi, je, že naša mladšia dcéra Katka začína byť zodpovedným človekom a pomaly vie, čo chce v živote dosiahnúť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári