nechce byť do niečoho tlačená

Dátum narodenia: 7. október 1974

Znamenie: Váhy

Miesto narodenia: Bratislava

Domovská scéna: činohra SND

Rodinný stav: slobodná

Ukončené vzdelanie: FF UK a VŠMU

Relax: kamienky

Výber z filmografie:

O sláve a tráve

Ako divé husy

Prameň života

Oběti a vrazi

Uprising

Pokrvné vzťahy

Ako desaťročná debutovala vo filme Petra Solana O sláve a tráve. Odvtedy sa objavila v 28 hraných a televíznych filmoch slovenskej ale i zahraničnej produkcie. Aj keď je už členkou činohry Slovenského národného divadla, vždy sa rada vracia aj na dosky Radošinského naivného divadla, kde ako herečka začínala. S Monikou Hilmerovou sme mali príležitosť porozprávať sa pred nedávnom po predstavení RND - Tata.

"Aj keď som od roku 2003 už členkou SND, vždy si rada zahrám v RND. Navyše, ak ide o zájazd do nejakého vzdialenejšieho mesta, tak sa na to teším ako na lyžiarsky...," prezradila nám M. Hilmerová s úsmevom. Radošinske divadlo bolo jej prvou divadelnou domovskou scénou, na konkurz doň sa vybrala ako šestnásťročná. "Mama mi poznačila do kalendára dátum, kedy sa bude konať konkurz, aby som na to nezabudla. Mala som tam napísané - konkurz do RND, choď, zoberú ťa. Moja mama je taká Sybila, a tak som šla na ten konkurz úplne pokojná. Ani som len netušila, ako to bude prebiehať a či sa mi to podarí, ale brala som to športovo. Nemala som totiž úplne vyhranené to, či sa naozaj chcem venovať divadlu. Brala som to preto s ľahkosťou, no samozrejme, že ma potešilo, keď ma prijali."

Herectvo si M. Hilmerová vyskúšala už v svojich desiatich rokoch, keď si zahrala vo filme O sláve a tráve. "Bol to pre mňa ako taký školský krúžok. Keď som totiž bola školáčka, chodila som na veľa záujmových krúžkov a natáčanie filmu som brala ako ďalší... Bolo to však zvlášte - vnímala som atmosféru medzi filmármi a hercami a vtedy som sa rozhodla, že nebudem herečkou."

O sláve a tráve...

Film, ktorý ako desaťročná nakrúcala bol o sláve a poľnej tráve... "Zaujímavé je, že práve prvý film, v ktorom som hrala bol práve o tom, že popularita je len taká ´akože sláva´ a že človek potom môže žiť v ilúziách... Zhodou okolností som sa mohla na herectvo pozrieť hneď na začiatku z tohto uhla pohľadu... Mojich spolužiakov hrali moji skutoční spolužiaci, všetko sa nakrúcalo v našej škole. Zrazu som na vlastnej koži pocítila, čo to znamená byť hercom - mnohí sa začali ku mne úplne inak správať a keď som náhodu niečo spravila nesprávne, už to komentovali, že to je kvôli tomu, že som herečka, čo hrala vo filme... Niektorí ľudia si ma pred tým nevšímali, no potom začali... Cítila som to ako veľký rozpor a nechcela som byť toho súčasťou."

Popularita s M. Hilmerovou nezamávala v tom zmysle, že by začala mať už ako dieťa hviezdne maniere. "Zamávalo to so mnou skôr v tom smere, že som si povedala - s herectvom nechcem mať nič spoločné. Hranie ma však bavilo a povedala som si, že by to mohlo byť zaujímavé, mať herectvo ako koníčka, no celkom iste nie ako povolanie. Prihlásila som sa preto do literárno-dramatického krúžku Ludus, kde som aj písala poviedky. Recitovala som, stále som sa okrajovo venovala hranu, ale nechcela som byť herečkou."

Toto rozhodnutie jej vydržalo, až kým sa nevybrala na konkurz do RND. Po skončení strednej školy, sa však rozhodla neštudovať herectvo, ale andragogiku. "Keď som končila gymnázium, mala som chuť pokračovať vo vzdelávaní a nie skončiť iba s gymnázialnymi vedomosťami. Vtedy som už hrala v RND a hľadala som si školu, ktorú by som dokázala študovať aj popri herectve. Od šestnástich som mala už na gymnáziu individuálny študijný plán, aby som stíhala hrať aj učiť sa... Vyberala som si preto školu podľa náročnosti. Bolo mi jasné, že medicína a ani právo to byť nemôžu a ja som najmä nechcela robiť niečo, čo by ma odklonilo úplne iným smerom. Andragogika je mixom pedagogiky, psychológie a filozofie a to mi je veľmi blízke."

To, že má vyštudovanú andragogiku, vníma aj ako záchytný bod, keď sa rozhodne nevenovať sa ďalej herectvu. "Ťažko však povedať, či by som sa tým vedela uživiť. Tých päť rokov štúdia mi ale veľa dalo. Aj rodičia mi vlievali do hlavy, keď som ako dieťa nakrúcala filmy a inscenácie, že nemám chcieť byť iba herečkou, lebo možností je veľa. Chceli, aby som bola slobodná a nezávisela od toho, či mi niekto ponúkne rolu alebo nie... Našťastie však príležitosti prichádzajú, no mám dobrý pocit, že ak by sa to náhodou zvrtlo, tak nie som bez vzdelania. Pri andragogike som sa naučila, že človek sa môže vzdelávať počas celého života a ja nevylučujem, že možno pôjdem ešte na ďalšiu školu."

Herectvo ju pohltilo

To by však už bola tretia, pretože M. Hilmerová je momentálne študentkou Vysokej školy múzických umení. "Ja by som nerada herectvo nejakým spôsobom mystifikovala, no je pravda, že ma úplne pohltilo. Táto práca ma do seba tak vtiahla, že som mala pocit, že sa mi prelína so životom. Mám aj veľa iných záujmov, no srdce mám práve v herectve... Keď som si uvedomila, že sa chcem venovať práve tomu, tak som sa rozhodla ísť na VŠMU. Chcem sa totiž naučiť čo najviac, spoznať nové herecké techniky, venovať sa herectvu znovu od začiatku. Musím sa na herectvo pozerať, ako keby som nemala žiadne skúsenosti a učiť sa všetko nanovo, čo ma veľmi obohacuje."

Popri škole hrá v SND a stále aj RND a patrí medzi tie herečky, ktoré majú to šťastie, že sú obsadzované nielen do českých filmov, ale aj do filmov nemeckej či americkej produkcie. "Musela som sa naučiť odmietať niektoré práce, pretože inak by som úplne stratila čas na vlastné súkromie. Našťastie som zatiaľ neoľutovala ani jedno rozhodnutie odmietnuť nejakú ponuku. Väčšinou totiž nešlo o nič, čo by bolo môjmu srdcu blízke, a tak to bolo vyvážené niečím, čo mi je bližšie. Dnes si dokážem zladiť prácu so súkromným životom. Ako stredoškoláčke mi však bolo ľúto, že som napríklad nemohla ísť na lyžiarsky, lebo sme boli s RND na zájazde... Boli chvíle, keď som to pociťovala dosť bolestivo, ale tie zas boli vyvážené príležitosťami v divadle. Nikdy som to nevnímala ako nejaké sebatrýznenie. Všetko má svoje klady a zápory, a tak to treba aj brať."

Klasickú pubertu - diskotéky, chaty so spolužiakmi či večerné "babince" - si teda M. Hilmerová neužila. "Nič také ma ani nebavilo. Keď som mala šestnásť, raz som sa vybrala na diskotéku a keď som prišla domov, vyrozprávala som mame, čo sa tam dialo a že ma to vôbec nebavilo. Takáto zábava mi bola vzdialená. Teraz, keď som staršia, tak si to vynahrádzam - nejako ma začalo baviť tancovať... Vtedy mi to však prišlo prázdne, mala som iné záujmy - veľa som čítala, chodila do divadla, do kina..."

Okolie jej neraz dalo najavo, že ju - práve kvôli tomu, že sa venuje herectvu, vnímajú inak, než by jej bolo milé. "Našťastie mám taký dar, že negatívne veci dokážem od seba doslova odstrihnúť. Nezaoberám sa nimi, nevšímam si ich. Pravdou však je, že našťastie je tých negatívnych reakcií málo. Tí, ktorí sú mne blízki vedia, aká som a čo žijem. To, čo si myslia tí, ktorí sú mi vzdialení - to neriešim, netrápi ma to. Stalo sa mi, že človek, ktorého som mala veľmi rada, si inak vysvetľoval všetko, čo sa okolo mňa dialo. Chcela som mu to vysvetliť, no moja snaha priniesla opačný efekt. Presvedčila som sa, že ľudí často nemá zmysel presviedčať..."

Miluje adrenalín

M. Hilmerová pôsobí veľmi krehko, a tak by málokto do nej povedal, že miluje extrémne a adrenalínové zážitky. "Je pre mňa úžasne oslobodzujúce prejsť cez hranicu vlastného strachu a odovzdať sa tomu, čo sa deje. Keď sa človek zbaví strachu, zaplaví ho obrovský prísun radosti zo života a vlastnej slobody. Je to príjemný pocit, preto som vyskúšala bungee-jumping a paragliding, aj jazdu na koni. Keď mám z niečoho obavy, tak si spomeniem na niektorý z takýchto adrenalínových zážitkov, a to ma dokáže veľmi uvoľniť."

Tréma je tiež istou formou strachu, tú M. Hilmerová vďaka svojmu povolaniu nemusí vyhľadávať... "Tréma ma veľa naučila, vďaka nej sa veľa zamýšľam, filozofujem. Cez divadlo a herectvo som sa dozvedela veľa o sebe samej. Veľa vecí by som sa o sebe nedozvedela, keby som sa nedostala do situácií, ktoré mi prinášajú divadelné skúšky, premiéry. Tréma podľa mňa súvisí s egom, je o zodpovednosti. Skrýva sa v nej pocit - chcem byť dobrý, dostať uznanie... Je to vlastne smiešne, keď si uvedomujem, ako mi záleží, aby som sama pred sebou bola dobrá..."

Herecké príležitosti, o ktoré nemá M. Hilmerová núdzu, ju v istom zmysle upokojujú a dodávajú sebavedomie. "Mám však pocit, že som rovnako pokojná, ako som bola pred tým. Vďaka mnohým príležitostiam som si ale uvedomila - mám na to. Teším sa z toho, lebo to, že mi tvorcovia filmov dávajú nové príležitosti, to potvrdzuje." Rovnako jej skutočnosť, že nemá núdzu o prácu, dodáva aj pocit slobody. "Veľa krát som si uvedomila, že sloboda je pre mňa veľmi dôležitá a nechcem byť do niečoho tlačená. Potrebujem, aby mi ľudia dali pocit voľnosti... To je totiž človeku veľmi prirodzené - iba ako má dostatočný pocit slobody, môže sa rozvíjať. Ublížilo by mi, keď by som nemala dostatočný priestor na rozlet..."

Aj keď by sa mohlo zdať, že M. Hilmerová má v sebe jasno, nie je tomu vždy tak. "Ťažko sa mi - najmä v súkromí - definuje, čo vlastne chcem. Chcem žiť šťastný a radostný život a s tým pocitom aj umierať. Jedeň deň mám však takú náladu, inokedy zas úplne inú. Som totiž veľmi senzitívna a výrazne na mňa vplýva príroda. Napríklad počas splnu sa mi veľmi dobre hrá. Vnímam to aj na kolegyniach - vtedy sme schopné vytvoriť na javisku doslova mágiu. Zlyhávajú však technické záležitosti - je veľa brbtov, mýlime sa, veci nie sú na svojich miestach... Ale naše herecké nasadenie je vyššie ako inokedy," prezradila M. Hilmerová na záver.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Sloboda je pre ňu dôležitá

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári