Gýč sa nestane starožitnosťou,

ostane gýčom aj po stovke liet

Boli ste už niekedy v starožitnostiach? Ak áno, iste mi dáte za pravdu, že je to prostredie, kde máte pocit, že sa vám chcú veci prihovoriť, rozpovedať svoj nekaždodenný životný príbeh. Čo je starožitnosť, ako sa dá získať, aj ako sa nedať pri kúpe dobehnúť, o sme sa porozprávali so štvoricou známych košických starožitníkov.

Plagát našiel na smetisku

Majiteľ predajne LinArt Karol Linhart po prvýkrát "privoňal" k starožitnostiam za socializmu, keď ešte existoval štátny podnik Klenoty. Patrila pod neho i predajňa Bazár-starožitnosti na Bačíkovej ulici, kde ho ustanovili vedúcim. Po zmene vlastníckych vzťahov sa rozhodol venovať starožitnostiam na vlastnú päsť. Predajňu LinArt otvoril v decembri 1991 v rodičovskom dome.

"O osem rokov neskôr sme pod názvom AntikBazár vytvorili filiálku v kaštieli v Čečejovciach. Pred dvoma rokmi sme ju premiestnili do Budimíra. Je v nej všetko, čo sa nevošlo do košickej predajne. Súčasne je to depozit ďalších kolegov-starožitníkov. Naviac tam každý mesiac organizujeme burzy zamerané vždy na nejaký iný historický moment," predstavil firmu, venujúcu sa všetkému z oblasti starožitností. Okrem ikon. "Tie zväčša prichádzajú z takých rúk a z takých krajín, že ich pôvod sa dá dosť ťažko identifikovať. Mojou zásadou je, že ak si nie som istý čistotou predmetu, nevezmem ho. Nepripravím predsa klientom problémy, napríklad, že by sa dostali do rozporu so zákonom alebo by sa stali súčasťou temných spomienok." Ku každému z predmetov sa podľa K. Linharta viaže minimálne jeden nekaždodenný príbeh. Neraz sa mu potvrdila zásada, že nie my si vyberáme istý predmet, ale on osloví nás.

V predajni záujemcovia nájdu všetko. Od šperkov cez drahé kamene, obrazy, hodiny, zlato, striebro, nábytok, porcelán. K. Linhart dúfa, že raz prídu také časy, keď sa každý starožitník etabluje na jednu podstatnú oblasť. Byť totiž dobrým trebárs v dvadsiatich odboroch starožitností sa nedá.

Nepísaný zákon hovorí, že vec sa stáva starožitnou vtedy, ak má minimálne sto rokov. Nie vždy to však platí. K. Linhart tvrdí, že starožitnosti vznikajú aj dnes, lebo to, čo je teraz vytvorené, o sto rokov môže mať historickú hodnotu. "Platí však aj druhá alternatíva, a to, že nie každú vec, nech má aj 150 rokov, možno považovať za starožitnosť. Predmet musí mať aj umelecké stvárnenie. Gýč ostane gýčom aj po stovke liet. I keď niekedy, kvôli nášmu prežitiu, aj ten musíme pustiť do obehu," s povzdychom dodal.

Hoci by sa mohlo zdať, že všetko zaujímavé už uzrelo svetlo veta, pri rozvodoch, dedení či pri úmrtí sa aj dnes historicky cenné veci ešte objavia. "Zväčša starožitnosť prinesú ľudia, ktorí k nej nemajú vzťah. Niečo som objavil i na smetisku. Napríklad fantastický farebný plagát formátu A 1 zobrazujúci výletné miesta Košičanov z asi roku 1910, kedy malo mesto približne 40-tisíc obyvateľov. Už bol ozdobou viacerých výstav a prehliadok. Pritom, keď som sa pýtal miestneho, či si ho môžem zobrať, len čudne krútil hlavou. Nechápal, na čo mi také haraburdie bude."

K zaujímavým patrí i historka z fary na Gemeri. K. Linharta upútal príborník z biedermaierovského obdobia, na ktorom gazdiná práve rezala kurence. Po zreštaurovaní sa stal ozdobou zbierky istého Košičana.

Kolegom v cudzine úprimne závidí

V súčasných priestoroch Starožitnosti Henrich Linhart fungujú od augusta roku 2000. I H. Linhart začínal prenikať a spoznávať možno aj tajomstvami opradené veci ešte v starých Klenotách. Potom "válčil" s K. Linhartom, no posledné roky si na chlebík zarába sám. Aj keď veľká sláva to vraj nie je, pretože ekonomická sila klientov je zo dňa na deň horšia. "Keby ma starožitnosti nebavili, už by som s tým skončil. Závidím kolegom v cudzine, že oni sa môžu špecializovať. Jeden na staré fajky, ďalší na vychádzkové palice. Ja musím mať všetko, aby som uspokojil rôznorodé požiadavky zákazníkov. A prežil..."

Kvôli čo najširšiemu sortimentu má H. Linhart v ponuke nábytok, obrazy, sklo, porcelán, úžitkové predmety,

svietidlá, koberce... Dostanú sa k nemu hlavne tak, že mu ich ľudia donesú. Mnohí sa presvedčili, že je výhodnejšie a istejšie priniesť vec do "kamenného obchodu", teda do predajne, ktorá má svoje stále sídlo. A nie ponúknuť ju obchodníkovi, čo si len podá inzerát alebo z amplióna na aute vytrubuje, že kúpi to a ono. "Zákazníkom, čo takto čosi predajú, sa vážne čudujem. Len sami seba oklamú, pretože často predajú historicky cennú vec hlboko pod cenu."

Hoci do starožitností H. Linharta občas zájdu i cudzinci, klientelu tvoria domáci. Mnohí len prídu, pokukajú, pokochajú sa a potom odídu. Zahraniční zberatelia najčastejšie hľadajú historické zbrane, lenže H. Linhart mal za ostatných päť rokov v ponuke iba dve pištole. Jednu s kresadlovou zámkou a jednu perkusnú. Inak z chladných zbraní, teda zo starých kopijí a brnení, nič. Len šable, bodáky a občas nejaký meč.

Pri obklopení sa starožitnosťami veľkú úlohu zohráva vzťah k nim a peniaze. Niekto môže mať krásny dom, kde by sa mohli historické veci nádherne vynímať, a má na ich kúpu i peniaze. No chýba mu k nim pozitívny vzťah. Prípadne sa nevedia manželia dohodnúť či chcú mať historicky zariadený byt alebo nie. Niekedy im zase vŕtajú v hlave myšlienky o tom, kto mohol napríklad v starom kresle sedieť pred nimi... "Ďalším dôvodom, prečo sa nerozhodnú pre starožitný nábytok, môže byť ich netrpezlivosť. Pri zariadení hoci len jednej izby v historickom duchu nikde nedostanete všetko naraz pod jednou strechou, ale v jednej predajni to, v ďalšej ono. Určite je teda ´jednoduchšie´ navštíviť klasickú predajňu nábytku a mať všetko zariadené do pár hodín," vymenoval H. Linhart niektoré z dôvodov, prečo ľudí starožitnosti až tak nelákajú.

Kým sme rozoberali túto problematiku, do predajne vkročil pár. Muž hovoriaci taliansky sa zaujímal o sochu tanečnice. Dokonca si ju odfotografoval. "Jej unikum je v tom, že je v stopercentnom stave. Porcelán vo všeobecnosti, ktorý má sto rokov a prežil dve vojny, je vzácnosťou." Každá starožitnosť má tým väčšiu hodnotu, čím menej je poškodená. Mnohé veci sa síce dajú opraviť, aj keď niekedy sa to neoplatí. Renovácia či zreštaurovanie môžu byť drahšie ako je hodnota veci.

Niektorí starí ľudia doma aj teraz majú všeličo zaujímavé. Ich predajom by si mohli prilepšiť aspoň pár korunami k dôchodku. Najprv sa aj prídu k H. Linhartovi spýtať, no potom nič neprinesú, lebo deti nedovolili. "Poznám aj konkrétny prípad. Keď starký umrel, potomkovia, ktorí k týmto veciam nemali žiaden vzťah, ich vyhodili do kontajnerov. Čo ostalo celé, to mi počerní občania priniesli. A mne pri pohľade na veci, ktorými si dedko mohol pomôcť, prišlo veľmi ľúto ..."

Množia sa im falzifikáty

Tretie starožitnosti, ktoré sme navštívili, patria Ctiborovi Michalovskému. Aj on sa venuje viacerým oblastiam zbierania, úplne najviac však obrazom. Vďaka dlhoročným skúsenostiam dospel k názoru, že každé výtvarné dielo má osobitý život a tomu treba dať vyniknúť. Preto je napríklad pri rozmiestňovaní obrazov veľmi dôležité miesto, kde ich dáme. "Mali sme klienta, ktorý u nás roky kupoval. Raz prišiel s tým, že aj by mal záujem o ďalší obraz, no už nevie, kam ho dať. Išiel som teda k nemu domov. Ukázalo sa, že v obrazoch sa vyzná, ale vynikajúce diela mal absolútne nevhodne v byte rozmiestnené."

Ešte stále si mnohí ľudia neuvedomujú, akými skvostami sú obklopení. A sú veľmi neopatrní. Potom nečudo, že podľahnú klamstvám "tiežstarožitníkov", ktorí sa nesnažia o nič iné, len "ryžovať." Z týchto ľudí ani jeden nie je ozajstný znalec. Odborník má zväčša vlastný obchod a cez ten sa propaguje.

"Spomínaný tiežobchodník má už svoje ´zabehané metódy´. Príde napríklad k zákazníkovi domov a povie: ´joj, obraz nestojí za veľa, ale má pekný rám, takže za ten vám dám päť tisíc korún," uviedol C. Michalovský konkrétny prípad, ktorý pozná. "Majiteľ bol potešený, že aspoň niečo dostane. Vôbec si neuvedomil, ako bol práve dobehnutý. Veď ak obraz zdedil po rodičoch či starých rodičoch, je viac ako pravdepodobné, že tí ho nadobudli od renomovaného maliara, obraz má teda vysokú hodnotu. Viac ako päť tisícoviek."

Pokiaľ chce niekto niečo predať alebo kúpiť, a nechce sám seba ukrátiť, mal by podľa C. Michalovského najprv navštíviť korektných odborníkov a dať si obraz ohodnotiť. "V poslednom období je najmä pri dielach majstra Jakobyho pomaly každý druhý obraz, ktorý nám niekto ponúkne, falzifikát. Môžem to prehlásiť, majstrovu tvorbu veľmi dobre poznám. Kým žil, bol som často v jeho ateliéri," uviedol C. Michalovský, ktorý je veľkým ctiteľom a obdivovateľom tvorby tohto košického umelca.

Zvykne sa hovoriť, že obrazy sa stávajú vzácnymi najčastejšie až po umelcovej tvorbe. Prečo je to tak? Podľa C. Michalovského ľudia, kým umelec žil, odkladajú získanie niektorého jeho diela, pretože si myslia - ešte majú čas. "Hovorím tomu, živý nezáujem. Keď zrazu umrie, verejnosť chytí panika, že viac už umelec nič nevytvorí, a tak sa zrazu snažia rýchlo niečo z jeho tvorby nadobudnúť. Každé dielo potrebuje istý časový odstup, aby sa zhodnotilo. Vráťme sa k majstrovi Jakobymu. Za jeho života nebolo jednoduché niektoré jeho dielo získať. Nemohli ste prísť, len tak zaklopať na dvere ateliéru a povedať, že máte o niečo záujem."

Vychádzková palica na tri časti

Rostislav Chadim nie je rodený starožitník, to jeho pani mala ako amatérka všetko v malíčku. Keď prišiel o prácu, rodinná rada po zasadnutí rozhodla, že vytvoria starožitnosti. Postupne sa R. Chadim zaúčal. Keďže bol učenlivým žiakom, dosť od manželky odkukal a po jej smrti vedie prevádzku on.

"Netvrdím, že viem úplne všetko. Nie som lumen, na to by som potreboval dva životy," priznal sa R. Chadim. "Dovolím si však tvrdiť, že za 14 rokov už viem celkom dobre odhadnúť šperky, trúfnem si aj na obraz alebo na niečo z nábytku. Každé obdobie je totiž niečím charakteristické. Pomerne bohatá je i literatúra, len ju treba po večeroch čítať, aby ma niektorý zákazník nedostal do úzkych."

Ešte stále je dosť vecí, ktoré sa nachádzajú na povalách, v pivniciach, starých šopách. Úplne nádherná bola napríklad strieborná čajová konvica s úžasným tvarom, ktorá sa k nemu dostala. Stála síce v predajni asi pol roka, ale potom sa predala. "Krásna je i cukornička z tzv. lotového striebra. Predtým sa totiž strieborné veci neoznačovali puncami, ale v lotoch. Vyjadroval sa nimi rok a tiež rýdzosť striebra. Mimochodom, tá cukornička je na kľúč. Naši predkovia boli múdri, takto bránili tomu, aby slúžky kradli cukor..."

K raritám v starožitnostiach R. Chadimu patrí aj vychádzová palička, ktorá sa dá zložiť na tri časti, takže ak práve neslúžila účelu, mohla ísť do kabelky. Pritom je tak dômyseľne spracovaná, že v jej vnútri je otvor a do neho sa dá vsunúť maličká fľaštička s alkoholom. "Boli aj také vychádzkové palice, v ktorých bol nôž, dýka, kord alebo nejaká iná bodná zbraň. Už vtedy sa tiež vedelo, že ak niekto klepe do popolníka popol a súčasne tam horí sviečka, tá pohlcuje dym. Pritom sa plocha na odklepávanie dala vybrať a vyčistiť. A ako komplex to slúžilo i ako veľmi pekná dekorácia," predstavil R. Chadim niektoré zo svojich pokladov. Má i klasické mažiare či mlynčeky, ktoré sú hitom na nejednej chalupe. Objavili sme tiež malú ikonu, ktorá bola jediný exemplár tohto druhu. "Tieto druhy obrazov neberiem. Veľa sa totiž falšujú. Dnes odborníci dokážu imitovať aj vek dreva a farby. Zoberú drevo zo starej brány, nakreslia na to obraz, namaľujú a všetko zapečú v rúre, aby to vyzeralo ako historická cennosť." R. Chadim nám ukázal aj sfalšovaný podpis na reprodukcii obrazu istého košického maliara....

Kto sa venuje starožitníctvu, musí si dávať pozor na originálnosť ponúkaných vecí. Inak sa mu môže stať, že nechtiac podvedie aj zákazníka, ktorý mu dôveroval.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Mestský kapitán Polinský

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári