Postoj štátu k otcovi - pacientovi

nazvala hyenizmom najhrubšieho zrna

Na stránkach novín prinášame životné príbehy ľudí, ktorí sa napriek nejakému hendikepu nedali osudom pokoriť a snažia sa aktívne žiť. Tentokrát sme zavítali na návštevu k žene, ktorá má problémy nielen sama so sebou, ale stará sa o mamu trpiacu Alzheimerovou chorobou a donedávna mala v opatere i vážne chorého otca. Je neuveriteľné, čo všetko Melánia Lišková za svojho života už prežila...

Rodičia M. Liškovej, Štefan a Anna Katonovi, bývali vo Vajkovciach. Je to dedinka len 10 kilometrov od Košíc a predsa obrazne povedané "Pánu Bohu za chrbtom". Keďže mama s otcom boli vo veku, že už autobusom nevládali cestovať, s manželom sa vlani rozhodla starkých zobrať k sebe, do panelákového bytu na jednom košickom sídlisku,

"Mama má problémy prakticky 40 rokov. Hrozne sa bojí, ani na chvíľku nemôže ostať sama," začala rozprávať pani Melánia. "Mamine ťažkosti sa začali po smrti jej mamy. Ani otec nebol zdravý. Od vojny, kedy prežil svoju smrť, keďže na neho strieľali, desať rokov nedokázal zaspať. Medzi ním a mnou, ktorá som sa v tom čase narodila, sa vytvoril nekaždodenný otcovsko-dcérsky vzťah. On to bol, čo bol pri mne aj celú noc, kolísal ma, staral sa o mňa."

Súčasne jej veľmi začal dôverovať. Postupom rokov dal na každé jej slovo. Asi to bolo i preto, lebo mu viackrát zachránila život. "Napríklad sa stalo, že sa vyrojili včely a dodnes sa nevie prečo, no asi 200 žihadiel skončilo v jeho tele. Lekár povedal, že keby som s ním prišla o 20 minút neskôr, už by ho nebolo..."

V roku 1990 sa dostal do dôchodku, no ešte si chcel do konca roka aspoň ako brigádnik privyrobiť. Žiaľ, nevyšlo to, od augusta začal byť práceneschopný, mal problémy s prostatou. Ak išiel na malú potrebu, krvácal. Na urológii mu zistili vnútorný karcinóm prostaty vo veľkosti približne pomaranča. "Lekár vtedy priamo pred oteckom povedal, aby sme sa pripravili, lebo pred sebou má už len nejaké tri mesiace života..." Pani Melániu veľmi rozhneval surový spôsob, akým lekár oznámil, čo bude s jej otcom ďalej. "Trochu taktu by mu nazaškodilo. Najmä, ak to nebol nejaký začiatočník, ale lekár v košických kruhoch pomerne známy," podčiarkla M. Lišková.

Otca klamali, že nemá rakovinu

Psychika dokáže s človekom veľa. To platilo aj v prípade jej otca, ktorý sa po tejto správe spustil. Prestal ho baviť život, nezaujímal sa o dianie okolo seba. K tomu rapídne chradol a chudol. Niečo sa muselo urobiť. "´Spískala´ som teda s istým lekárom dohodu, aby prehlásil, že pri diagnóze došlo k omylu, že otecko nemá nádobr, len kamene. Vďaka lekárovi som dokonca pár kamienkov dostala do fľaše a ukázala ich otcovi. V skutočnosti sa síce začala hormonálna liečba proti rakovine, no otca, aj všetku ostatnú rodinu, vrátane mamy, som držala v tom, že má len tie kamene. Šestnásť rokov (!) nikto nevedel ako je to v skutočnosti s oteckovým zdravím," vyšla pani Melánia až teraz s pravdou von. Otcovi, keďže mu chcela veľmi pomôcť, začala variť veľa zeleniny a zdravých jedál. Hoci je to možno neuveriteľné, no stav sa mu začal zlepšovať. Dokonca si po roku od stanovenia diagnózy kúpil kozu, aby mu dávala mlieko. "I do záhrady začal chodiť. Mal síce bolesti a necítil sa vždy najlepšie, ale určite to neboli tri posledné mesiace života..."

Samozrejme, že pani Melánia bola takémuto vývoju rada. Do dneška jej však nie je jasné, prečo, keď lekári vedeli pravdu, otca nezaradili medzi onkologických pacientov, keď ním bol. Pravidelne užíval liek Casodex, ktorý bol v tých časoch na lekársky predpis. Hoci nemožno povedať, že by otec vládal váľať buky, držal sa a nádor na prostate sa nezväčšoval.

"Keď do funkcie nastúpil nový minister zdravotníctva, ten Casodex prekvalifikoval. Stal sa liekom, na ktorý bolo treba doplácať dvetisíc korún. Pokiaľ som chcela, aby ho otec dostával, keďže nebol v evidencii onkologických pacientov, musela som vybaviť dve výnimky - na predpis a na úhradu. Vtedy som po prvýkrát na televíznej obrazovke vyhlásila, že nech sa radšej prijme povolenie eutanázie, pretože prekvalifikovanie Casodexu nemá logiku."

Podľa slov M. Liškovej v Košiciach boli spolu s jej otcom piati podobní pacienti. "Ako sa mal revízny lekár prislušnej zdravotnej poisťovne rozhodnúť? Aký kľúč zvoliť, aby sa jednému tento liek predpísal a preplatil a ďalším nie? Preto som na obrazovke vyhlásila, že všetci piati sú ľudia. No pokiaľ naše zákony robia rozdiely, treba súhlasiť s eutanáziou."

Možno i preto, že M. Lišková sa nebála otvorene vystúpiť a žiadať tento liek, jej otec ho ako jediný z košických pacientov päťkrát aj dostal. "Potom ho však lekár ďalej odmietol predpisovať, lebo vraj ocko už má 80 rokov a to je hranica, kedy už podľa liečebného poriadku nemá nárok na onkologickú liečbu.... Určite tak reagoval i preto, že môj otec mu predpisovaním tohto lieku dosť odčerpával limit."

Injekcie musela pichať sama

Otec pani Melánie teda ostal bez Casodexu, čo sa začalo prejavovať rapídnym zhoršovaním zdravotného stavu a metastázovaním prakticky v celom tele. Pritom s pomocou spomínaného lieku ešte minimálne 10 rokov mohol žiť... To, čo v jeho tele 13 rokov ako keby tlelo, sa po vysadení lieku neskutočným tempom rozbujnelo. Až tak, že sa mu začali na chrbtici rozpadávať stavce. Nemohol sa hýbať, musel mať niekoľko rôznych korzetov, len aby bolo jeho telo pokope.

"K tomu je hrozné to, že svojou diagnózou prakticky nikam nepatril. Na onkológii nemohol byť, lebo nemal vystavený onkologický preukaz, i na traumatológii mohol byť podľa zdravotnej poisťovne len na tzv. nevyhnutne nutnú dobu. S tým, že ďalšia liečba bude pokračovať doma. Nemocničné oddelenia sú podľa poisťovne určené na liečenie a nie na dožitie pacienta....", poukázala M. Lišková na bezvýchodiskový stav. I na to, že jej otec prakticky "vypadol" z nemocničnej starostlivosti a ak mal vysoké teploty alebo sa ukázal iný akútny problém, na nemocničnú posteľ sa dostal len na nevyhnutný čas v prípade ohrozenia života.

"Dva roky dozadu musel mať už aj kateter (vývod moču), ktorý sa mal každých 30 dní meniť. Ale ako ho do nemocnice dopraviť, keď sa mu rozpadávala chrbtica, bol ležiaci a každý, aj sebemenší otras, mu spôsobil ďalší rozpad kostí? Buď sa to robilo odvozom na lehádku, pričom bol otec zabalený v deke a previazaný remencami, aby boli otrasy tela čo namnejšie, alebo prišiel lekár k nám domov. Za túto návštevu sa však muselo platiť od 500 do 1000 Sk," popisuje pani Melánia pre človeka neznalého zdravotníckych pomerov doslova hororovú situáciu. Ťažkosti každým dňom pribúdali, pretože ak otcovi zahnisal močový mechúr a kateter sa upchal, buď sa musel prepláchnuť alebo vymeniť. Takže už sa nemenil len raz do mesiaca...

Aby problémov okolo zdravotného stavu Š. Katonu nebolo dosť, od decembra minulého roku bol na morfíne. Zdravotná poisťovňa však preplácala len jeden výjazd na jeho pichnutie. V decembri to ešte stačilo, v januári, keďže bolesti sa zvyšovali, už potreboval za 24 hodín dve pichnutia, vo februári tri a tak to narastalo. "Poisťovňa však stále uhradila len jeden výjazd lekára. Neostalo mi teda iné, iba mu ten morfín pichať sama. Pritom nie som zdravotná sestra a môj zrak je horší ako zlý. Zakaždým som brala do rúk injekčnú striekačku s neskutočnými obavami a so slzami v očiach som, lebo, čo keď zle pichnem...?"

Poslednou smutnou bodkou v tomto príbehu je, že hoci sa otec pani Melánie dostal do jedného zdravotníckeho zariadenia, kde mohol pokojne umrieť, ani to mu nebolo dovolené. "Zdravotná poisťovňa prehlásila, že buď si ho mám zobrať domov alebo musí byť prevezený inde. Ako keby v rámci jedného balíka na zdravotnícku starostlivosť v Košiciach nebolo jedno, či umrie v tom alebo v onom zariadení. No nebolo to jedno. Ešte i pred smrťou ho v ukrutných bolestiach previezli inam. Následkom boli ďalšie bolesti, ktoré otec mal, ďalšie popraskané kosti, mocný opuch nohy a vysoké teploty. Pýtam sa, je čosi také vôbec ľudské? Kde sme sa to dostali, že ťažko chorý a umierajúci človek je tejto spoločnosti ´ukradnutý´? Dokonca si mi istý človek trúfol povedať, že jemu umrel 42-ročný brat a nebolo okolo neho toľko cirkusu ako robím za 15 rokov okolo svojho otca ja. Revízny lekár sa dokonca vyjadril, že takto chorí pacienti majú umierať doma,"

neudržala slzy M. Lišková, ktorej otec pred necelým mesiacom zomrel. Pritom do poslednej chvíle vnímal všetko, čo sa okolo neho deje a komunikoval s okolím. "Prečo má poisťovňa právo rozhodovať o tom, kde bude pacient ležať? Koľko a čo sa mu preplatí a dokonca stanoví 21 dní, do ktorých môže chorý ostať v nemocnici a potom dosť? Nech ide domov. Ak cestou náhodou umrie, je tam toho... Postoj k otcovi ako pacientovi nemôžem nazvať inak len hyenizmus najhrubšieho zrna..."

Okuliare má iba na výnimku

Pani Melánia má stále pri sebe mamu, ktorá, ako sme už spomenuli, trpí asi päť rokov Alzheimerovou chorobou. Aj počas našej návštevy sa niekoľkokrát z ničoho nič rozplakala, medzitým sa asi dvakrát začala vyzliekať a obliekať a prakticky nevie, čo sa okolo nej deje.

"Ani na minútu nemôže ostať sama. Má strach z hluku, búrky, vetra, mŕtvych, zo samoty, zo seba samej. Trpí fóbiami. Z ničoho nič začne kričať, plakať. Kvôli tomu 40 rokov berie diazepamy. Kým ešte jej manžel žil, mohol od nej odísť len do tej vzdialenosti, že ho musela vidieť. Inak bolo zle." K tomu A. Katonovej zlyhávajú obličky, nevie sa orientovať, nepoznáva ľudí.

Aj samotná pani Lišková má veľké zdravotné problémy, je na invalidnom dôchodku. Má natoľko zoslabené oči, že na jedno oko nevidí vôbec a druhé má postihnuté na 80 percent. Ide prakticky o slepotu. Pokiaľ chce niečo jasnejšie vidieť, musí si dať špeciálne okuliare s 30 ! dioptriami. A aj tie dostane len na výnimku revízneho lekára, pretože "vypadli" z liečebného poriadku. Nesmie nič ťažké dvíhať, dvakrát mala cievnu príhodu.

"V našom byte bol a aj dnes je lazaret. Ležal tu otec, ktorý, nech mu je zem ľahká, je už na pravde Božej. Potom mama a ja. Na to treba naozaj veľa síl, aby som sa neposkladala. Ja ich zatiaľ mám i vďaka mnohým priateľom a známym, ktorí ma obklopujú. Napríklad priateľka Hanička. Toto, o čom tu hovoríme, je časť ťažkostí, ktoré musím prekonávať. O iných, napríklad o nehnuteľnosti, ktorá je naša, no nemôžeme sa dovolať jej vrátenia, sa porozprávame niekedy inokedy, súhlasíte?," nepriamo otázkou uzavrela rozprávanie o sebe a svojom údele M. Lišková.

Len ho počúvať bolo viac ako náročné a nepochopiteľné. To, čo zatiaľ prežila, bolesťami a trápeniami je dosť na tri životy, a nie na jeden. "Kým neide o život, neide o nič a dá sa to zvládnuť. V prípade ocka však išlo o život a mňa veľmi bolí, že som mi ho nepodarilo ešte pár rokov udržať medzi nami," smutná je M. Lišková, pre ktorú bol otec úžasný človek. "Aspoň, že mám nahratý jeho hlas, kým ležal v nemocnici. Každý deň som bola pri ňom. Ten hlas bol chrapľavý, no stále láskavý. Krásne je jeho rozprávanie o mnohom. O tom, ako nás mal rád, aký bol šťastný, že nás má. I o tom, že sa vidí pri mori a mamka je s ním. Otec pritom pri mori nikdy nebol a predsa mi úplne verne opísal ako sa robili vlny a narážali o breh. Vraj to znelo, že ho volajú k sebe. ´Neplač, tak to musí byť´, vyriekol otec posledné slová..." dodala M. Lišková.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Korzovanie košickými ulicami

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári