Indické ženy po svadbe priberajú, plnoštíhlosť je znakom bohatstva

Minulý týždeň sme uverejnili prvú časť spomienok Košičana Radovana Geista na rok, ktorý strávil na vysokej škole v indickom Novom Dillí. Študoval tam politológiu na štátnej univerzite. Po úvodnom opise štúdia, kastovej spoločnosti a indickej politiky dnes pokračujeme v spomienkach v ľahšom tóne. Čo v Indii jedia, pijú, aké sú ženy a ako to celé Rado vníma dnes...

India je podľa svojej ústavy beztriedna, bezkastová občianska spoločnosť. Ani zďaleka to však neplatí pre celok. Jediné miesta, ktoré sa dajú označiť za bezkastové, sú armáda, štátne univerzity a štátne úrady. Stálo však nemálo úsilia to takto zariadiť. Spravidla pozitívnou diskrimináciou bol fakt, že sa predpísali presné počty ľudí z rôznych kást, ktorí mali dostať miesto na škole či na úrade. Krátku dobu to fungovalo avšak po čase sa na takéto miesta začali dostávať prevažne blízki rodinní príslušníci pozitívne diskriminovaných, ktorí sa už akosi nehlásili k svojmu pôvodu, a takto vytvorili akúsi "podkastu" v prostredí bez kást... Žeby zvyk bol železná košeľa?

"Problémom nie je pozitívna diskriminácia, ale fakt, že ona sama nestačí," tvrdí Rado. "Rieši iba spoločenskú dimenziu nerovnosti, nie však ekonomickú dimenziu. Ak je niekto chudobný a má chudobných rodičov, nemôže sa uchádzať o štúdium, pretože im musí pomáhať na poli. Je teda pochopiteľné, že predpísané miesto na univerzite získa syn profesora, ktorý už existenčné problémy nemá. Vo všeobecnosti väčší problém než kasty je chudoba."

Najväčšia armáda

Miestom, ktoré ponúka možnosť na lepší život pre všetkých bez rozdielu, je indická armáda. Napriek tomu, že je jednou z najväčších armád na svete (a ak prirátame políciu a polovojenské zložky, ktorých je tam niekoľko desiatok, tak najväčšia na svete), je to plne profesionálna armáda. Povinnú vojenskú službu v Indii nemajú. Pre mnohých mladých vojakov je to jediný spôsob, ako sa dostať vyššie po 15, 16, 20 rokoch, na ktoré sa upíšu, dostanú malý dôchodok a slušnú sumu v hotovosti, za ktorú si môžu zriadiť vlastný biznis. A navyše sa naučia po anglicky angličtina je totiž jediný spoločný jazyk pre celú armádu.

"V Indii je 16 oficiálnych jazykov, ktorými sa môže hovoriť napríklad v parlamente. Najviac ľudí síce hovorí hindi (hindštinou), avšak existujú menšie národy, ktoré jednoducho odmietajú hovoriť týmto jazykom, pretože majú historickú skúsenosť s presadzovaním hinduizmu a hinduistického šovinizmu, pri čom jazyk poslúžil ako utlačovateľský nástroj. Jedine angličtina je pre všetkých akceptovateľná."

Rado za ten rok, čo tam strávil, samozrejme čo - to z hindského jazyka pochytil. Mne sa podarilo strápniť, keď som sa ho spýtal, o čom spieva Panjabi MC... "Neviem, pretože spieva pandžabi, nie hindi," znela odpoveď. Na to som mohol prísť aj sám. Radšej som sa už nepýtal, či sa obyvatelia Dillí nazývajú dilinovia...

Ženy - všeličo, len nie frajerky

U nás prevláda predstava, že ženy sú v rozvojových a najmä moslimských krajinách utláčané a obmedzované. Ako je na tom India? Musia ženy chodiť zahalené? "India mala odjakživa voľnejšie spôsoby zaobchádzania so ženami. To napokon vidno aj v indických bájach a povestiach, tam sú ženy a ženské bohyne prirovnateľné k mužským. Až po moslimskom vpáde a prevzatí moci sa začala móda meniť avšak nie násilím, skôr vplyvom. Keďže vtedy boli moslimovia na vrchole spoločenského rebríčka, snažili sa im mnohí podobať, a ženy začali chodiť úplne zahalené."

Vzťahy sú však veľmi komplikované dodnes. Muž môže byť žene iba brat, syn, spolužiaka alebo manžel. Iné nič. Randenie a chodenie so ženou je tam doslova zakázané. Svadbu, ako je známe, vybavujú rodičia. Samozrejme, ako vždy a všade sa oficiálne zákazy obchádzajú pod rúškom noci sa milenci schádzajú, randia, bozkávajú... Keď však muž ženu opustí, tá má minimálnu šancu, že si nájde iného. Spoločnosť takúto ženu odmietne a vypudí bez ohľadu na to, kto je vlastne na vine. Ak je to vidiečanka a naozaj nemá kam ísť, končieva to často sebevraždou.

Indické ženy po svadbe priberajú plnoštíhlosť je tam znakom bohatstva. Kultúra pohybu, ako je to v móde na západe a aj u nás, tam neexistuje. Štíhle sú iba ženy z najchudobnejších a najbohatších rodín tie prvé preto, lebo nemajú čo jesť, tie druhé si zase môžu dovoliť fitnesscentrá...

Jedlo na kašu

Keď človek cestuje, azda najviac si zapamätá rozdiely v strave. Turisti z Egypte by asi vedeli rozprávať. Aká je typická indická strava? "Typické pre Indiu je to, že takmer všetko je rozvarené na kašu. Doslova mi v jedle chýbalo niečo, čo by som požul," spomína Rado. "Široké je využívanie zeleniny, korenia a štipľavej papriky. Základom väčšiny jedál je cícer alebo strukoviny, z korenia koriander. Široko sa pestujú tiež povedzme cukety, vodné rastliny. Domácnosti si pečú chlebové placky (čapaty). Mne ako vegetariánovi nerobilo až taký problém sa tamojšej strave prispôsobiť, vždy som si čosi našiel."

Mimochodom, Radovan je vegetariánom ani nie tak kvôli zvieratám či vlastnému zdraviu, ale kvôli solidarite práve s tretím svetom. Je všeobecne známe, že výroba mäsa spotrebuje veľa zeleniny a vegetariánskeho jedla, ktoré by sa dalo rovno konzumovať ľuďmi ak by sme sa uskromnili tak, ako Radovan. V Indii tak mal možnosť okúsiť úplne presne, aké to je jesť ako v rozvojovej krajine a dokázať, že sa to dá.

A aké sú typické indické nápoje? "Napríklad v Kašmíre na raňajky pijú slaný čierny čaj. Inde normálny sladený. A všetok čaj pijú s mliekom, to je asi tibetský vplyv. No typický indický čaj, či skôr čaj po indicky, je zvarené mlieko, varený čierny čaj, teda nielen vylúhovaný v chladnúcej vode, ale aspoň pár minút povarený, s klinčekmi, škoricou a kardamonom."

Indovia a alkohol. Môžu vôbec piť a ak áno, čo? "Oficiálne je to ´nealkoholická´ spoločnosť. Islam alkohol zakazuje úplne, hinduizmus v podstate tiež, najotvorenejší vzťah k nemu majú Sikhovia. Nič ako naše bary či krčmy tam neexistuje. Ak niečo je, je to vo veľkých mestách, v drahých hoteloch alebo ´lepších štvrtiach´, chodia tam turisti, bohaté decká a indická novoburžoázia. Ale samozrejme, v Indii sa pije. V súkromí, niekedy tajne a pomerne dosť. Aj v menších mestách či väčších dedinách existujú obchody s licenciou, ktoré predávajú len alkohol a ktoré bývajú

otvorené maximálne pár hodín podvečer. Býva v nich brutálny nátresk. Ale brutálny! Normálna bitka o miesta pri nákupnom pulte!"

Najčastejšie sa pije miestne vyrábaná whisky alebo rum. Pomerne populárne sú tie z Bhutánu, kde ich vyrábajú fabriky vlastnené bhutánskou armádou - celkom zaujímavý spôsob financovania ozbrojených síl... "Chutí to odporne a Indovia to pijú riedené vodou. Biely alkohol takmer neexistuje. Dosť sa pije aj pivo, najpopulárnejší je tuším Kingfisher. Predáva sa v pollitrových alebo sedemdecových fľašiach. Nepoznám jeho chuť, pivo nemám rad. V Indii sa robí aj miestne víno (hlavne v Maharaštre), ale to väčšinou na vývoz, prípadne pre turistické reštaurácie a hotely. No a nakoniec sa robí všelijaký domáci alkohol, od ďatlového vína až po nejaké pálené brutality. Nikdy som to nepil, na to si príliš vážim svoj zrak."

V podstate je alkoholizmus v Indii vážny, zakrývaný a neriešený problém, ktorý sa značne podieľa na domácom násilí. Nepije sa tak ako u nás - nejaké pivko na večer a pokoj. Skôr iba občas, ale do nemoty.

Knihy pravé aj nepravé

India je zaujímavá veľkou šikovnosťou a vynaliezavosťou ľudí, ktorí sa musia riadne obracať, aby prežili. Musia vyrábať a predávať čokoľvek. Cédečká, zbrane, knihy. "Na blšom trhu, ako by sme to označili u nás, nie je problém kúpiť drahú vedeckú publikáciu, povedzme z Oxfordu, za pár rupií, doslova za zlomok pôvodnej ceny. V chajdách v Starom Dillí, ktoré sa zmenilo zo sídla mughlaských vládcov na zasmradený slum, plný rozpadávajúcej sa histórie, existujú maličké tlačiarne, kde sa doslova na kolene prepisujú a tlačia ilegálne kópie drahých západných kníh, dokonca aj s obrázkami. Tie vytlačia, samozrejme v tomu zodpovedajúcej kvalite, na počítačovej tlačiarni alebo cyklostylom, a potom to celé zlepia dohromady. Nebol problém zohnať si čokoľvek, čo som potreboval k štúdiu. Predavači to tam majú nahádzané na hŕbach ako melóny. Stačí sa trochu pohrabať."

Na okraji Starého Dillí majú obrovskú, tri a pol kilometra dlhú ulicu, nazývanú Sunday Market to je pravý orientálny bazár, kde sa dá kúpiť všetko, čo si predstaviť viete a aj čo neviete. "Určite chápete moje prekvapenie, keď som na tej ulici medzi najrôznejším tovarom, tisíce kilometrov od Európy a v úplne inom svete, zrazu pred sebou zbadal obrázkovú knihu o Košiciach, napísanú po česky. Priamo tam na hŕbe!"

Samozrejme, zaujímalo ma, či sa rado stretol v Indii aj s vážnejšou nelegálnou činnosťou. "Mafia je všade na svete. V Dillí som však nepocítil jej chápadlá, cudzincov tam strážia. No na vidieku je množstvo zbojníkov, ktorí žijú v džungli a vedú regulárny boj s vládou. Žijú z pašeráctva, z obchodu so zbraňami, drogami a aj ľuďmi. Niekedy im obyvateľstvo pomáha, niekedy nie. Raz sme sa vybrali na výlet do mesta Orča, je to také stratené mesto v džungli, a práve to bola oblasť operácií jednej takej bandy. Museli sme bývať v hoteli, ktorý o polnoci polícia zavrela aby nás neuniesli. Inde to až také vážne nebolo."

Dnešný pohľad

Rado Geist strávil v Indii rok. Zblízka videl krajinu, jej pamiatky, jej obyvateľov, jej problémy. Dokáže ako jeden z mála posúdiť, porovnať. Zmenilo ho to? "Určite. Taká skúsenosť nemôže ostať bez vplyvu. Mal som možnosť na vlastné oči vidieť tie obrovské sociálne rozdiely veľké bohatstvo tam bezprostredne susedí s veľkou chudobou, omnoho väčšou, než si vieme predstaviť u nás. Sily, ktoré tam pôsobia v ich vlastnej spoločnosti, sú najväčšie, ale zároveň vidno aj vplyv ostatných krajín, najmä bohatého západu. Veľmi dôležitú úlohu, tiež pre nás nepredstaviteľnú, tam zohráva náboženstvo. V takej veľkej a rôznorodej krajine je vlastne prvotným nástrojom sebadefinovania, hľadania vlastnej identity. Avšak je aj nástrojom šovinizmu, neznášanlivosti. Najväčšie problémy však spôsobuje chudoba."

Na Slovensku existuje akási predstava, že chudobný človek si za svoju chudobu môže sám, pretože sa nesnaží, nevie chytiť príležitosť za pačesy, je lenivý, prípadne hlúpy. Jednoducho lúzer. "Avšak po tom, čo som tam videl, ma to núti zamyslieť sa. Nie je predsa možné, aby bolo viac ako 200 miliónov ľudí v jednej krajine totálnych lúzrov (na miestne pomery. Podľa našich merítok je tam chudobných možno 700 miliónov ľudí!)." Na Indii vraj vidno celosvetový vplyv medzinárodného obchodného systému a nerovnomerného rozdelenia trhov, zdrojov, spotreby. To bol aj jeden z hlavných dôvodov, prečo by tam Rado išiel opäť.

A ako by sa dali všetky jeho dojmy zhrnúť? "Boli sme na výlete v Himalájach, a čuduj sa svete, aj v tamojších horách sme našli pizzeriu. Piekli tam takú čapaty-pizzu a varili zvláštny nápoj, bol to vlastne silný zelený čaj s mandľami a mliekom, a pre návštevníkov tam mali slivkové víno. V dedine mali ďalšiu zaujímavosť ploché kamene, na ktoré si každý návštevník mohol niečo namaľovať. A na jedálnom lístku, na zadnej strane, som našiel v jednej vete akoby syntézu všetkej domácej filozofie, optimizmu, svetonázoru a aj budúcnosti: Don´t worry, India big country." Netrápte sa, India je veľká...

Juraj Korpa

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári