Česká herečka Jana Hlaváčová aj napriek tomu, že má svoj vek a že v divadle je 35 rokov, stále pociťuje trému

Keď sa postave dostane pod kožu, stane sa na javisku niekým iným Česká herečka Jana Hlaváčová pôsobí dojmom príjemnej dámy, s ktorou by ste sa

Keď sa postave dostane pod kožu, stane sa na javisku niekým iným

Česká herečka Jana Hlaváčová pôsobí dojmom príjemnej dámy, s ktorou by ste sa vedeli rozprávať celé hodiny. Pri svojej poslednej návšteve Košíc nadchla tunajšie publikum spolu so svojim hereckým partnerom Petrom Kostkom v hre Smíšené pocity. Pred tým, než J. Hlaváčová vyšla na javisko, našla si čas aj na krátky rozhovor.

Košice sú mestom, ktoré si J. Hlaváčová obľúbila a na stretnutie s tunajším publikom sa vždy veľmi teší. "Možno sa mi to iba zdá, no mám taký pocit, ako keby Košičania mali veľmi vrúcny vzťah k Čechom," nazdáva sa populárna česká herečka. "Oveľa vrúcnejší ako diváci v iných slovenských mestách... Po roku 1989 sme boli práve tu na besede a v električke nás ľudia hladkali, obíjmali a vraveli - vitajte v Košiciach. To nás dojalo. Keď sme tu pred časom s P. Kostkom hrali hru ´Milostné dopisy´, mala som pocit, že diváci netlieskajú len preto, že sa im táto hra páčila, ale aj preto, že tým chceli vyjadriť svoj vzťah k nám. Nikdy som nevnímala naše dve krajiny ako oddelné a nikdy som medzi nami necítila rivalitu."

A tú necíti ani dnes. Aj napriek tomu, že v českých filmoch sa objavuje stále viac a viac slovenských hercov a v poslednej dobe sa uchytili aj na javiskách českých divadiel. "Je pravda, že to funguje iba smerom zo Slovenska k nám a málokedy aj naopak. Ale takto to bolo vždy. Myslím si, že české divadlá boli stále veľmi otvorené slovenským hercom a nezdá sa mi, že by sa to zmenilo. Ani politike sa nepodarilo vkliesniť medzi nás klin."

Mnoho Sloveniek pravidelne hráva na javiskách v Čechách, ako by však J. Hlaváčová zareagovala na ponuku zahrať si v niektorom slovenskom divadle? "Určite by ma to potešilo, no bála by som sa jazykovej bariéry. Milka Vášáryová i Marián Labuda hovoria po česky perfektne a mnohé ďalšie slovenské herečky čestinu ovládajú dobre. Navyše, často sa rola prispôsobuje ich prízvuku. Ale ja nemám absolútne žiadny tréning v slovenčine. Práve cestou sem som si čas vo vlaku krátila tým, že som si svoju rolu hovorila v slovenčine... Šlo by to, ale musela by som sa na to poriadne pripraviť. Myslím si však, že diváci to vnímajú úplne bezproblémovo. Nedávno sme po celom Slovensku absolvovali šnúru predtavení ´Poker bez esa´. Tá je celá postavená na slovných hračkách. Ten, kto by jazyk nepoznal, by nedokázal túto hru oceniť a my sme s ňou mali úspech."

J. Hlaváčová však uznáva, že občas divákom v slovenských divadlách trvá pár minút na začiatku predstavenia, kým začnú vnímať hru v češtine. "Bojím sa hlavne toho, že najmladšia generácia s tým bude mať časom problémy - nemá tú druhú reč v uchu tak, ako sme ju od detstva mali my. Veď pondelky so slovenskými inscenáciami boli pre nás sviatkom a vždy sme sa prostredníctvom nich radi započúvali do slovenčiny."

Manželovi verí

Životným partnerom J. Hlaváčovej je herec a režisér L. Munzar. "Keď sme sa spoznali, tak bol len hercom - kolegom. Až v poslednej dobe sa začal viac venovať réžii. Spolupracujeme často aj preto, že ja mám rada jeho divadelný vkus, zdieľam jeho názor na to, čo je dobré divadlo. Nie je herectvom postaviť sa na rebrík s vedrom na hlave a miesto hovorenia hlúpo z toho vedra ´vykúkať´. To by dokázal každý blbec. My máme radi iný druh divadla. Aj s hrou Smíšené pocity sme sa obrátili na neho ako na režiséra, lebo mu s kolegami veríme. Vedeli sme, že nebude na javisku počas skúšok exhibovať, ale bude s nami pracovať..."

Mohlo by sa zdať, že ak je režisér manželom herečky v hlavnej úlohe, tá bude požívať počas skúškobného obdobia nejednu výhodu... "Práveže vôbec nie... Kým sme hru skúšali, vôbec som nevnímala Luďka ako môjho manžela. Zaujímal ma jeho názor ako režiséra, počúvala som ho a vedela, že to, čo vraví, nie sú hlúposti a že hru vedie dobrým smerom. A vtedy nie je podstatné, či je to môj manžel alebo nie. Mohol by to byť aj úplne cudzí človek, ja však potrebujem vidieť, že nemusím rozmýšľať nad tým, či vraví pravdu alebo nie, lebo mu bezvýhradne dôverujem... Takáto situácia je pre herca najlepšia."

Ako manželka režiséra vraj nikdy nemala žiadne výhody. "Skôr Luděk pochválil druhých kolegov a mal viac výhrad k mojej práci než k práci ostatných... A my dvaja nikdy neťaháme súkromie na javisko. Bolo by to na obtiaž najmä pre našich kolegov. Ako by oni prišli k tomu, že by mali znášať naše domáce problémy?"

J. Hlaváčová si teda kuchynské problémy necháva v kuchyni... A rovnako aj svoj strach o manžela. L. Munzar totiž ešte pred pár rokmi intenzívne vyhľadával adrenalínové zážitky - rýchlu jazdu za volantom, lietanie na akrobatickom lietadle... "Po vážnej chorobe, ktorú mal a ktorú našťastie prežil, sa upokojil. Od vtedy vníma svet inými očami. Ale musím sa priznať, že znášať jeho záľubu v nebezpečných zážitkoch bolo pre mňa občas veľmi ťažké. Ja sama však viem, že by som nezniesla, ak by mi niekto čokoľvek zakazoval a preto som to isté nerobila ja jemu... Príšerne som sa však bála a trpela. Pochopila som ale, že jemu to spôsobuje nesmiernu radosť, vravel, že sa mu tým otvárajú nové dimenzie a rozširujú obzory. Oslobodzoval sa tak od divadla. Ja som mu to dopriala a iba som sa bála, aby sa mu nič nestalo."

J. Hlaváčová nepatrí medzi tie ženy, ktoré navonok prezentujú svoj strach - bojí sa schovaná a mlčky. "Vždy som iba tíško sedela trpela a čakala, kedy sa vráti a či bude v poriadku. Keď šiel lietať a robiť tie svoje akrobatické blbosti, vždy som mu povedala - lietaj pomaly a nízko. Smial sa, že to je najlepší návod na to, ako sa zabiť."

Aj tréma je istou formou strachu. S ňou sa J. Hlaváčová musela tiež dokázať vyrovnať. "Aj napriek tomu, že už mám svoj vek a že v divadle som 35 rokov, stále trému pociťujem. Je to úzkosť a pocit zodpovednosti, aby som nepokazila prácu - svoju, kolegov a aby som režisérovi nepokazila celé dielo. Stále pred premiérou, alebo keď sa hra dlho nehrala a vraciame sa k nej, tak pociťujem dosť výraznú trému. Som v strehu a mám stiahnutý žalúdok."

Úplné iné pocity prinášajú herečke filmovačky. "Na pľaci keď niečo nevyjde, tak ide nová klapka, opraví sa to. Na javisku sa čas nedá vrátiť..." Jeden z posledných filmov, v ktorom sa J. Hlaváčová objavila, bolo štvrté pokračovanie populárnej série Básnici. "Dojalo ma to, že si tvorcovia filmu na mňa spomenuli a opäť mi v ´Básnikoch´ dali príležitosť. Páčila sa mi najmä jeho pointa - aj napriek karierizmu a peniazom je dležitejšie, keď sa narodí dieťa, lebo to jediné má hodnotu..."

Bráni sa emóciám

Na javisku treba často stvárniť hlboké emócie a herci sa musia brániť tomu, aby ich úplne pohltili. "Spočiatku som sa tomu nevedela ubrániť a keď som sa chystala na nejakú emotívnu scénu, tak som sa na ňu tri dni pripravovala a koncentrovala. Nepatrím totiž medzi ten typ herečky, ktorá sa z ničoho nič dokáže na javisku rozplakať - ako keby stisla gombík, ktorý spúšťa plač... Prišla som však na to, že ma stojí veľa nervov a energie takto si všetko brať k srdcu. Časom som sa naučila pracovať s istým odstupom. Je to súčasť našej profesie. Treba vedieť nechať časť bremena aj na hereckom partnerovi."

Na hereckých partnerov má J. Hlaváčová šťastie. V poslednej dobe sa často na javisku stretáva s P. Kostkom. Ten práve za výkon v hre Smíšené pocity dostal cenu Thálie za najlepší mužský herecký výkon. "Jeho rola je v tejto hre veľmi efektná a tá moja je práve opačná. Ja musím uberať z hereckých prejavov, hrám studenú ženu, ktorú P. Kostka dobíja. On má skvelý zmysel pre humor a musím povedať, že v tejto úlohe je doslova rozkošný. Ja sa však pri ňom musím krotiť. Ja sama som ale nástojila na tom, aby si túto postavu zahral práve P. Kostka a aby to režíroval môj manžel. Úspech tejto komédie ma o to viac teší."

V komédiách sa J. Hlaváčová cíti veľmi dobre. Najviac jej vyhovujú vtipne napísané dialógy a nie "sranda za každú cenu". "Samozrejme, že je jednoduchšie zahrať si v komédii ako v horore, no memám rada vyslovene komické postavy. Najviac som sa naučila v rolách tragických alebo psychologicky zložitých."

J. Hlaváčová sa pri ponukách hrať v inscenácii nerozhoduje na základe toho, či ide o komédiu alebo o drámu - najdôležitejšie je, aby mala hra dobre napísaný scenár. "Väčšinou dám na prvé prečítanie. Keď je totiž myseľ nepopísaná, vtedy je vnem z textu najsilnejší, najostrejší. Už po jednom prečítaní sa dá poznať, či by zo scenára mohla byť dobrá hra, alebo či je to úplná blbosť..."

Aj v bežnom živote dáva často J. Hlaváčová na prvý dojem. Neraz sa jej však stalo, že sa zmýlila a preto sa snaží čo najlepšie sa naučiť čítať v ľuďoch. "Stalo sa mi, že som niekoho po prvom stretnutí považovala za nepríjemneho človeka a neskôr sa ukázalo, že je skvelý a potom som sa v duchu ospravedlňovala. Musela som sa naučiť odhadnúť ľudí, vnímať detaily toho druhého." Práve prostredníctvom herectva sa z J. Hlaváčovej stal znalca pováh. "Často premýšľam nad psychológiou pováh postáv, ktoré v divadle hrávam. Keď dostanem nejakú rolu, nechcem ju urobiť čiernu alebo bielu. Keď sa človek chystá klamať, vždy ho prezradí telo - pohyby rúk, nôh, gestika. A toto treba vedieť prečítať, lebo tak je to so všetkými emóciami."

Niekoľko rokov herectva tak môže nahradiť štúdium psychológie... "Ale záleží to do herca, lebo niekomu stačí hrať telom, rečou, kostýmom. Ja sa potrebujem svoje postave dostať pod kožu, pozerať sa na svet jej očami. Vtedy sa už nedá povedať, že niečo hrám, ja existujem v situácii tej moje postavy - premýšľam ako ona, cítim ako ona, stanem sa na javisku niekým iným. Sú však herci, ktorým na charakteristiku ich postavy stačia vonkajšie prejavy. Moja ctižiadosť ma však ženie ďalej, chcem ísť hlbšie... Mojim cieľom je, aby keď divák odchádza z predstavenia, nemal pocit, že bol na divadelnej hre, ale že bol svedkom nejakej situácie, ktorú sme mu my ponúkli," dodala J. Hlaváčová.

Dátum narodenia: 23. marec 1938

Znamenie: Baran

Miesto narodenia: Praha

Rodinný stav: vydatá, manžel herec a režisér Luděk Munzar, dcéra Bára

Relax: hudba

Výber z filmovej a televíznej tvorby:

2004 Jak básníci neztrácejí naději

2004 Non Plus Ultras

2003 seriál Náměstíčko

2000 seriál Na zámku

1995 Učitel tance

1993 Konec básníků v Čechách