Keď vyšlo slnko spoza mrakov, mal pocit, že mu praskne hlava

Košický silák a držiteľ viacerých zápisov do Guinnessovej knihy rekordov Juraj Barbarič sa v poslednom období trošku vytratil z očí a povedomia Košičanov. I keď v máji účinkoval na Dni mesta Košice, predsa neláme rekordy na pôde mesta tak ako predtým. Adresu však nezmenil. K zmene došlo len v tom, že teraz za ním a za jeho siláckymi aktivitami stojí žilinská firma. Inak to nebolo ani 16. júla, kedy ťahal lietadlo v obci Horný Hričov.

"To, že som v Žiline, neznamená, že by som sa stal Košiciam neverný," bránil sa J. Barbarič. "Aj na najnovší rekord, lietadlomaratón, teda ťahať poltonové lietadlo po 42 km a 195 metrov dlhej maratónskej trati, som sa pripravoval v Košiciach."

J. Barbarič má na Slovensku viacero miest, kde zatiaľ trénoval. Patrí k nim aj niekdajšia maratónska trať Košice-Seňa. Tú však v príprave na odtiahnutie lietadla zamenil za podľa neho tiché miesto - pri Hornáde. Aspoň si myslel, že je tiché. "Bol to frekventovanejší úsek ako ten do Sene. Jazdí tade kopa áut a každú chvíľu frčali okolo vlaky. Občas som zazrel, ako niektorí, čo sa o pol piatej pozreli z kupé von, zažili takmer šok. Čo iné mohlo nasledovať, keď ma videli zapriahnutého v popruhoch, ako ťahám tréningovú náhradu za lietadlo, teda svoje 1400-kilové vozidlo plus vodiča?"

Za miesto dosiahnutia rekordu, teda potiahnuť 500-kilogramové lietadlo, si zvolil Horný Hričov. Ráno, keď sa šlo po niekoľkých tréningoch naostro, bolo zo začiatku všetko v pohode. J. Barbarič bol vďačný najmä oparu nad dedinou, ktorý ukrýval slnko. "No keď zrazu slnko vyšlo, koniec. Neotepľovalo sa postupne, ale naraz bolo neznesiteľných 30 stupňov. Začal som mať pocit, že mi hlava praskne. Telo ešte išlo, no ´gebuľa´ odmietala počúvať a chytal ju úpal. S lekárom sme sa zhodli na tom, že jediným receptom je chladenie."

V jednej reštaurácii dal personál štábu ľudí okolo J. Barbariča dve vedrá ľadu. Istá rodina, ktorá mala pri dome garáž približne v strede trate merajúcej tam a späť 1450 metrov, ponúkla stanovište. "V garáži bolo výborné chladenie, oproti vonku rozdiel možno 15 stupňov. Takže od asi 30 kilometra, kedy na mňa prišla kríza, som po 1450-metrovom okruhu vošiel do garáže ako do chladničky, ochladil sa vyrazil na ďalších 1450 metrov. Keby nie to, nedokázal by som pokoriť trať a spraviť rekord. Všetka námaha štábu ľudí okolo mňa by vyšla nazmar," myslí si J. Barbarič.

Rekord teda vytvoril, čo ho potešilo, ale bolo mu ľúto kamarátov z Asociácie muskulárnych dystrofikov v SR, ktorí ho prišli podporiť. Pôvodne totiž predpokladal, že akciu ukončí do 13. hodiny. Oni chceli byť veľmi pritom, veď tento maratón Juraj venoval im. Vydržať na slnku do takmer 18. hodiny, kedy utiahol posledné metre, však nedokázali. Ich zdravotný stav im to neumožnil.

"Na druhý deň, v nedeľu, mi manažér pustil jeden odkaz. Bol totiž dohodnutý s dystrofikmi, že sa im ozve a dá vedieť, čo a ako. Zatelefonoval im v sobotu večer o jedenástej. Keď mi pustil záznamník, ozvalo sa z neho: ´Juraj, ďakujeme...´ a úžasný krik radosti. Som chlap, ale vidíte, ani teraz, keď to rozprávam, neviem sa správať ako tvrdý muž...," priznal J. Barbarič. Nehanbil sa za slzy, čo sa mu tlačili do očí. Svaloví dystrofici, hoci s ním neboli na trati, boli s ním v myšlienkach, držali mu palce a do noci čakali, ako dopadol. "Už aj kvôli nim som rád, že sa to podarilo. Každý sme absolvovali svoju maratónsku trať..."

Boháč je, no na zážitky

J. Barbarič vie, že ľudia si o ňom všeličo myslia. Poniektorí ho radia k čudákom alebo k tým, ktorí nemajú čo robiť, preto robia hlúposti. "Ani jedno ani druhé nie je pravda. Nechcem priťahovať pozornosť, ani sa robiť dôležitým. Nepotrebujem ani ´hrabať´, hoci niektorí si myslia, že som nenormálny boháč. Som boháč, no len na zážitky. A ešte na priateľov, napríklad i spomínaných dystrofikov. Pre nich robím aj veci, kedy stačí moment a zmením sa na veľké decko na posteli alebo mi manželka vystrojí rovno funus..."

Košický silák si uvedomuje riziko, do ktorého vstupuje vždy, keď ide "robiť" nejaký rekord. I preto pri každom kroku triezvo zvažuje všetky pre a proti. Nekoná bezhlavo, nie je blázon, len človek, ktorý chce svoju silu a chuť využiť. "Každý z nás má sám pre seba zostavený rebríček hodnôt. V tom mojom je na prvom mieste pomoc iným. Ľúto je mi len toho, že som si to uvedomil až teraz, kedy mám pred sebou možno už len nejakých 10 rokov lámania rekordov. Nehovorím to preto, aby si niekto povedal, že Barbarič hrá na city. Nehrám. Pravdou je to, že aj v mocnom tele sa môže skrývať citlivá duša."

Až po pauze sa J. Barbarič vrátil ešte k jednej spomienke z ťahania lietadla a svalovým dystrofikom. Deti, ktoré sa pohybujú len na vozíku a niektorým ešte aj v tom musia iní pomáhať, sa skôr, ako opustili trať, išli s ním rozlúčiť. "Doslova som išiel do kolien, keď som uvidel, ako sa snažili prekonať asi 50-metrový úsek, aby mi išli oproti. To sú veci, kvôli ktorým sa oplatí niečo obetovať. Hoci aj 13 hodín a 40 minút, teda čas, za ktorý som ťahajúc lietadlo, absolvoval maratónsku trať."

Ľahké to pritom vôbec nebolo. Darmo pri nácvikoch ťahal 1400-kilogramové auto, s ktorým odšliapal 2500 km, takže potiahnuť 500-kilové lietadlo sa mu zdalo byť hračkou. Až na mieste zistil, že to tak nebude. Iná je napríklad valivosť i veľkosť kolies na aute a lietadle. "Samého ma lietadlo zaskočilo, no už sa nedalo nič zmeniť, musel som makať a ťahať. Snáď si aj veľké a bohaté firmy postupne uvedomia, že keď vedia priniesť trebárs kamióny kvetov za tisíce korún na bál, a tie po jedinej noci skončia v smeti, mali by sme byť konečne ľuďmi a pomáhať aj ťažko postihnutým..."

Začínal s autobusom

Dvadsať rokov bol aktívnym športovcom - vzpieračom a do "dôchodku" odišiel ako 32-ročný. Kto robí nejaký šport dlhé roky, len ťažko vie prestať. Alebo, keď prestane, dosť sa zmení. Priberie a zlenivie. Aj on uvažoval, že šport zavesí na klinec. Našťastie, do rúk sa mu dostali noviny, v ktorých bol inzerát, že sa hľadajú muži do súťaže o Najsilnejšieho Slováka. Bolo to v roku 1993.

"Zišlo sa nás desať. Niektorí ´korby´, že aj ja som vyvaľovať oči. Systém výberu bol taký, že sa do klobúka dali papieriky s našimi menami a každý jeden vytiahol. Súťažiť totiž mohli len ôsmi. Vytiahol som seba, čo znamenalo, že idem do súťaže. Spolu sme mali absolvovať osem disciplín, poslednou bolo ťahanie kamióna." J. Barbarič si vtedy uvedomil jedno - byť dobrým vo všetkých disciplínach sa nedá. Ale v jednej môže byť hoci aj jednotka...

"Premiérou v ťahaní bol poschodový autobus, ktorý jazdí z Košíc do Prahy. Majiteľ, keď som mu predostrel svoj nápad, sa najprv začudoval. Je to však človek, ktorý má zmysel pre všetko a s myšlienkou, že o pol roka potiahnem jeho autobus, súhlasil. Od tej chvíle som začal tvrdo trénovať. Vtedy však nikto ešte nesmel poznať moju totožnosť."

Verejnosti i najbližšej rodine ju odhalil až keď mu to vyšlo a autobus pred obrovským množstvom zvedavcov potiahol. Tak sa začala éra siláka a rekordéra, ktorý tvrdí, že "chlieb sa láme" na tréningoch. Práve tam ide pravidelne na hranu svojich možností. I preto absolvuje podstatne viac cvičení ako by bolo treba. Nič nesmie vybuchnúť, žiadna nepredvídaná vec. Teda ani zranenie.

"Moja polovička napríklad nemôže rátať s tým, že jej budem nosiť nákupy. Ani skriňu či váľandu nemienim premiestňovať. Súvisí to práve s tréningom. Čo mám nacvičené, to zvládnem, ale pri prudkom zodvihnutí skrine by som si mohol ublížiť... Urobím to, až keď veľa hundre. No naozaj s obavami, aby som sa nezranil." Netvrdí, že mu ešte nerachlo v krížoch alebo neodišlo koleno. Stalo sa aj to, že ho v aute doviezli, pretože sa nevedel ani pohnúť. Ležal už aj na operačnom stole. Svojho anjela strážneho má v ujovi Mišovi, ktorý je naprávateľom jeho telesných problémov...

Na svete sú dva typy ľudí. Tí, čo majú dar od prírody, a tak ani nemusia veľa trénovať, aby dosiahli úspechy.

A potom takí ako je J. Barbarič, ktorý o sebe tvrdí, že on musí všetko poctivo miliónmi našliapaných kilometrov a nadvíhanými tonami nadrieť a vydrieť. O to viac je šťastný, keď mu cudzí ľudia potrasú ruku, povedia, že mu držia palce, babičky sa priznajú, že sa za neho i modlia. To je zadosťučinenie, ktoré sa vraj nedá ničím zaplatiť.

"Mojím krédom je, že hoci budem mať čo nevidieť 48 rokov, zatiaľ platí - rob to, čo sa ti chce. A mne sa chce pasovať sa s vlakmi, autami, lietadlom...," tvrdí niekoľkonásobný rekordér.

Na konte má päť rekordov

J. Barbarič má zatiaľ na svojom konte päť rekordov, ktoré sú už zapísané v Guinnessovej knihe rekordov.

* 1995 - potiahnutie súpravy nákladných vagónov na úseku 12 m: 200 ton

* 1996 - potiahnutie súpravy nákladných vagónov na úseku 7,7 m: 360 ton

* 1997 - potiahnutie súpravy nákladných vagónov na úseku 4,7 m: 578 ton

* 1998 - potiahnutie súpravy nákladných vagónov na úseku 5,75 m: 800 ton

* 1999 - potiahnutie súpravy nákladných vagónov na úseku 4,45 m: 1 000 ton

Ďalšie štyri rekordy na zápis čakajú. V septembri 2003 potiahol vozidlo Škoda Octavia vážiace 1500 kg po trati najstaršieho maratónu v Európe s dĺžkou 42 195 m za 10 hodín 28 minút. V septembri 2004 vytvoril svetový rekord v počte utrhnutých skrutiek o priemere 16 mm za 2 hodiny 58 minút. V máji 2005 odstrihol kliešťami TECO 757 ks oceľového drôtu o priemere 5 mm za 51 minút 57 sekúnd. V júli 2005 potiahol 500-tonové lietadlo na vzdialenosť 42 195 m za 23 hodín a 40 minút.

Čo ešte plánuje?

J. Barbarič uvažuje, že dva obrovské sudy vynesie v rukách po schodoch niektorej výškovej budovy v Bratislave, napríklad Národnej banke Slovenska. Alebo to spraví v Košiciach a vyšliape 2,5km od mosta, kde začína Bankov, k budove hotela. Mohla by to spestriť muzika, aby si Košičania mohli spraviť príjemnú bodku sa letnou sezónou. "Nerozhodoval by čas, za aký to zvládnem. Podstatná by bola myšlienka a zisk. Peniaze by som poukázal Asociácii muskulárnych dystrofikov v SR."

Samozrejme, v pláne má aj väčšie akcie. Láka ho potiahnúť najväčšie lietadlo sveta Airbus A 380, ktoré je veľké ako polovica bloku a môže v ňom cestovať naraz 800 pasažierov. J. Barbarič tvrdí, že pre neho nie je dôležité, čo má za sebou, teda, čo ťahá. Podstatný je povrch terénu, aby bol maximálne rovný, a ako druhé valivosť. A keď sa to nedá, tak radšej ťahá do kopca ako z neho. Diváci musia vidieť, že to, čo je za ním, naozaj len on ťahá, nič iné mu pritom nepomáha. Ľudí možno oklamať len raz...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári