Ak nezachránia Blšák petíciami, budú pred magistrátom štrajkovať

Základmi Blšáku, no najmä pocitmi predávajúcich aj kupujúcich, poriadne otriasla informácia, ktorá sa nedávno dostala do éteru. Hovorí o tom, že mesto sa rozhodlo oprášiť niekdajšiu slávu košického futbalu a chce mu venovať dostatočnú podporu. Jedným z jej pozitívnych prejavov má byť výstavba nového futbalového štadióna, ktorý by zasiahol i dnešné územie Blšáku. Pre jeho aktérov by znamenalo, že sa v lepšom prípade presťahuje niekde inde, v tom horšom, že sa zruší.

Aby sa tak nestalo, na Blšáku v týchto dňoch "bežia" po dvoch líniách petičné akcie. Jednu organizujú obchodníci, ktorí podpisom vyjadrujú rozhodné NIE zrušeniu trhoviska. Na druhej dávajú svoj podpis pod druhú petíciu zákazníci.

"Blšáku, čo sa týka podpory, nikdy ruže v Košiciach nekvitli. Bez rozdielu, aké bolo zloženie na magistráte a v mestskom zastupiteľstve. Vždy to bolo ľuďmi chcené a tými druhými trpené. Už sa okolo neho nejaký rok točím, môžem si dovoliť to vyhlásiť," rozvinul debatu okolo Blšáku Ing. Miroslav Michalus, riaditeľ Miestneho podniku služieb (MPS). Firmy, ktorá spravuje toto trhovisko pod holým nebom.

Keď bol Blšák "dolu" na Dominikánskom námestí, musel odísť, lebo ľudia Starého mesta sa vraj búrili. Po presťahovaní na Všešportový areál podľa M. Michalusa vedenie mesta možno dúfalo, že sám od seba skončí. Veď tam bola doslova zakliata šípková krajina. "Stalo sa však to, čo nik nepredpoklad. Blšák si svojou vnútornou silou a tradíciou vybudoval pevné postavenie v tomto regióne a namiesto toho, aby skončil, začal sa rozrastať. Postupne k pôvodným asi 20 stánkom pribudli nové, takže v roku 1998 sme ich mali 760." M. Michalus netvrdí, že pri formovaní Blšáku neboli aj chyby. Boli. Vyplývali hlavne z toho, že na chod Blšáku nikdy nebol dostatok peňazí na kroky vpred, ale všetko sa riešilo skôr horúcou ihlou. Extra vývoj dopredu teda nezaznamenal. Ale vždy tu bol a je.

Opäť je nechcený

"Teraz sme sa znovu dostali do situácie, že sa Blšák stáva nechcený. Presúva sa na okraj záujmu a do popredia sa dostáva všetko iné." M. Michalus dlhé roky hrá futbal, doteraz aj na amatérskej úrovni, má k nemu teda pozitívny vzťah. Keď sa však odosobní od emócií a citov ku koženej, otvorene hovorí, že na Blšák príde týždenne možno 25 tisíc ľudí, ktorí tam chodia, aby uspokojili svoje potreby. "Na futbal príde raz do týždňa možno dve tisíc ľudí.... Ale im treba postaviť nový štadión, do ktorého sa ešte vrazia obrovské mestské i sponzorské peniaze. Zato na zveľadenie Blšáku, ktorý aj radnici prináša zisky, sa nikdy nenašli peniaze. Teraz ho chceme dokonca zlikvidovať, lebo nám podľa niektorých netreba. To nie je fér."

M. Michalus má pocit, že mesto sa za Blšák priam hanbí a preto robí všetko, aby nebol. Pritom, ak by sa urobila štatistika, v meste zrejme niet človeka, čo ešte ani raz na Blšáku nebol. Stačí sa prejsť, najmä v sobotu a v nedeľu po parkovisku, z akých miest tam autá parkujú. "Niekto ide možno kúpiť len drobnosť, no návštevu už spojí s prehliadkou stánkov a ponukou. Blšák totiž ako prvý reaguje na módne hity." Navyše, pravidelne tam nakupuje široká vrstva obyvateľstva, ktorá má z objektívnych príčin hlboko do peňaženiek.

Riaditeľ nevie pochopiť, prečo sú v meste snahy zrušiť niečo, čo ľuďom pomáha, prináša uspokojenie, možnosti lacnejších nákupov a čo nikomu nevadí. Keď vznikali v meste hypermarkety, šuškalo sa, že Blšák bude hanbou a obchodné domy ho budú chcieť zlikvidovať. "V skutočnosti sme si krásne našli vedľa seba miesto. Nikto sa s nikým ´nebije´, pretože každý má odlišný tovar. Hypermarkety sú skôr zamerané na potraviny a textil je tovarom doplnkovým, pričom veci sú zväčša značkové. Na Blšáku značkový tovar nie je. A čo sa týka potravín, až na niektoré stánky, ktoré ich ponúkajú, väčšina sa zrušila alebo zmenila sortiment. To je však v poriadku, potraviny si zaslúžia kvalitnejšie predajné zariadenia," tvrdí M. Michalus. Samotný Blšák sa zameriava najviac na textil, obuv, domáce potreby, doplnky do domácností.

Miestny podnik služieb pôsobiaci na Juhu sa stará okrem Blšáku o Triton i prevádzku detských ihrísk v tejto mestskej časti. Juh vďaka nim ponúka verejnosti najlepšie možnosti športovania a Triton je zase kúpalisko, ktoré dostalo štyri hviezdičky od Asociácie kúpalísk, a dotované je len a len vďaka Blšáku. Nepriamo teda so skončením Blšáku skončí aj kúpalisko a ďalšie aktivity na Juhu.

Kam by šli?

"V Košiciach existujú dva futbalové štadióny - Lokomotíva a VŠA. Iste, sú schátralé, pretože sa o ne nikto nestaral. K tomu máme niekoľko menších. Možností hrať futbal, teda sú. To, čo už máme, necháme však ďalej chátrať, a ideme postaviť ďalší štadión. A samozrejme, presne na mieste, kde je dnes Blšák. Nie je náhodou len truc akciou postaviť pri jednom štadióne druhý?," nevie sa zmieriť so súčasným návrhom M. Michalus.

Mať v Košiciach futbal je určite dobrá myšlienka a aj M. Michalus chce jej realizáciu. Nerozumie však, prečo sa to má udiať takýmto spôsobom. "Mimochodom, plocha Blšáku má 2,5 hektára, a na túto rozlohu futbalový štadión nevojde. Iste, je tam ešte územie pri hale Casssportu. Lenže mesto ide budovať štvorprúdovú komunikáciu medzi Hornbachom a Carrefourom, a tá natvrdo rozdelí územie na dve polovičky. Ako sa na štadión bude chodiť? Vari sa po rebríkoch alebo nadjazdoch dostanú ľudia ku parkovisku a športovci k tréningovej hale?" Keby sa začalo stavať ďalej, k Červenému raku, kde je holá lúka, to by bolo niečo iné. Nič tam nie je, len veľa miesta.

Okrem toho, že súčasná situácia M. Michalusovi veľmi pripomína správanie malého dievčatka, ktoré sa zatne a povie: ´ja len toto chcem...´, v súvislosti s Blšákom nemožno neobísť aj druhý moment - je to po U. S. Steele druhá zamestnanecky najväčšia fabrika v lokalite s vysokou nezamestnanosťou. "Na Blšáku pracuje možno aj tritisíc ľudí priamo závislých na predaji. Plus ďalšie stovky, čo sú v spojení subdodávateľsky. Čo títo ľudia budú robiť? Alebo si niekto myslí, že si nájdu miesta v hypermarketoch? Nenájdu, pretože nebudú mať peniaze na zaplatenie prenájmov."

Predaj na Blšáku je pre mnohých jediným zdrojom príjmov. Minimálne 600 rodín žije len z toho, a tak je jasné, že sa boja o svoju existenciu. Dobre vedia, že sa inde nemajú šancu uchytiť. Do úvahy neprichádza ani presťahovanie stánkov na iné miesto. Bolo by to náročné. Časovo, finančne a aj materiálne, niektoré stánky sa presťahovať ani nedajú. " Teraz je táto kategória podnikateľov ohrozená a aj keby sa rozhodli stánok predať, nenájdu kupca. Do neistoty nikto nepôjde," tvrdí M. Michalus.

Rozbehli petície

To nám potvrdili i ďalší, pretože predajcovia momentálne nevedia, na čom sú. Nikto s nimi ešte o ničom otvorene nehovoril. Čo sa okolo Blšáku deje, sa dozvedajú len z médií. Prežívajú horšie ako neisté obdobie. Aj preto sa zapájajú do petičnej akcie, nad ktorou si zobrala "patronát" Viera Dudová. Sama na Blšáku podniká vyše 10 rokov a ako tvrdí, niet im čo závidieť. Leto, zima, stále sú vonku. Kto by si myslel niečo iné, pokojne si to môže skúsiť. Niekedy im pri mínusových teplotách a košickom vetre tak krehnú ruky, že ani peniaze nedokážu riadne zobrať do ruky.

No trápia sa, pretože nechcú ísť na podporu.

"Do vytvorenia svojich troch stánkov, ktoré majú mimochodom ešte aj dlažbu, som investovala vyše milión korún. Keby som mala začať niekde inde, nemala by som z čoho. Z terajších stánkov by som nemohla nič použiť," tvrdí V. Dudová. Preniesť Blšák inde, je podľa nej nemysliteľné. "Premiestniť 600 stánkov potrvá niekoľko mesiacov. Z čoho budeme dovtedy žiť? A kto prepravu a ich znovupostavenie zaplatí? Tri štvrtiny obchodníkov by padli presťahovaním na kolená a skončili by sme. To však nedovolíme."

Súhlasili s ňou aj zákazníčky, ktoré sa dozvedeli o petícii a na hárok pripojili svoj podpis. "Som rada, že obchodníci bojujú za existenciu Blšáku. Ochotne im svoj podpis na petičný hárok pripojím," prehlásila staršia dáma, ktorá sa predstavila ako Mária Tóthová. "Blšák potrebujeme. Nie všetci máme vrecká plné peňazí."

Petíciu podpísala aj dôchodkyňa, ktorá sa pri nsá pristavila."Keby nebolo Blšáku, chodila by som asi bosá. Kde inde by som si kúpila topánky za 300 korún?" A pritom sú vraj dobré, má ich už vyše rok.

Blšáky sú aj v iných mestách, dokonca i v svetových metropolách a domácimi i návštevníkmi sú vyhľadávané. Prečo by nemal existovať v Košiciach?," pokračuje V. Dudová. Ona, aj ďalší podnikatelia z Blšáku sú rozhodnutí, že v prípade potreby neskončia len pri petičnej akcii. "Ak bude treba, pokojne sa postavíme pred budovu magistrátu a budeme štrajkovať. Mesto musí hľadať iné riešenie, napríklad aj zámenou pozemkov po rokovaní s Pentou. Nech máme aj dôstojný futbalový stánok, aj Blšák," vyjadrila prianie obchodníkov i mnohých zákazníkov Blšáku V. Dudová.

Starožitnosti a handry vystriedali novinky z dovozu

Blšák má v Košiciach dlhú tradíciu. Dalo by sa povedať, že od nepamäti bola v meste možnosť niečo staršie si kúpiť alebo predať. Vtedy to však nebol Blšák v dnešnej podobe, skôr pripomínal starinárstvo. Ľudia tam nosili staré veci, trebárs i také, ktoré dnes nájdeme v starožitnostiach, teda mažiare, žehličky, rôzne brošne, šperky, no hlavne obnosené oblečenie. Nové veci bolo zakázané predávať, považovalo sa to za šmelinárstvo, a to vtedajšie zákony nedovoľovali. Naposledy, než sa presťahoval na VŠA, bol trh na Dominikánskom námestí.

Po roku 1990 bolo jeho zotrvanie v tejto lokalite nepriateľné. Ovplyvnili to reštitúcie, rozvoj podnikania, zveľaďovanie centra mesta i nárast predávajúcich. Hľadalo sa teda iné riešenie. Čiastočne ovplyvnené aj nádejou, že keď sa presunie na odľahlé miesto, napríklad na Všešportový areál, postupne Blšák zanikne. Ľuďom sa predsa nebude chcieť "terigať sa" kdesi na pole. Zákazníci vtedajšieho trhu si určite pamätajú, že najprv sa predávalo len na provizórnych pultoch či vyradených školských laviciach. Len postupne sa začali stavať prvé stánky radiace sa do uličiek so stredovým námestíčkom.

S narastajúcim počtom stánkov sa rozširoval sortiment. Už to neboli obnosené veci, práve naopak. Neraz išlo o novinky najmä z dovozu (Turecko, Poľsko, Maďarsko), ktoré sa dali kúpiť len na Blšáku. A za prijateľné peniaze. Svoje miesto tu našli predajcovia z Vietnamu, Číny i mnohí podnikaví Rómovia, ktorí obchodovali najmä s koženým tovarom. Postupom času sa sortiment tak obmenil, že dnes sa dá na Blšáku kúpiť neraz to, čo v butikoch v centre mesta. No za lacnejší peniaz, pretože v cene tovaru z trhoviska pod holým nebom nie je zarátané nájomné, aké sa platí v centrálnej mestskej zóne.

Text petície predajcov z Blšáku

Podpísaní majitelia stánkov na trhovisku "BLŠÁK" apelujeme na Vedenie mesta a Mestský futbalový klub, aby nerušili to, čo funguje a nezničili pracovné príležitosti viac ako 3 000 ľuďom na východe, kde je najvyššia nezamestnanosť. Všetci prídeme o príjmy, nehovoriac o majetku, ktorý sme do Blšáku investovali. Žiadame, aby "BLŠÁK" zostal na pôvodnom mieste a s pôvodným zameraním. Ak by bola väčšia istota v zotrvaní Blšáku na pôvodnom mieste, vedeli by sme ho zveľadiť tak, aby sa stal viac príťažlivým

Text petície zákazníkov Blšáku

Podpísaní zákazníci na trhovisku "BLŠÁK" apelujeme na Vedenie mesta a Mestský futbalový klub, aby nerušili to, čo funguje a nezničili pracovné príležitosti viac ako 3 000 ľuďom. Nesúhlasíme s tým, aby ste nám zobrali nákupné priestory, v ktorých si vieme vybrať vhodný tovar a hlavne v ktorom sú ceny prijateľné pre naše peňaženky. Žiadame, aby "BLŠÁK" zostal na pôvodnom mieste, kde je dobré spojenie s MHD a s pôvodným zameraním.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Kto chce bývať, musí platiť

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári