si na lúke v Bielovodskej doline tatranskí lesníci a ich hostia želali predovšetkým široký a nízky zákos. A možno aj tú milú, čo by im vodu na doostrenie kosy priniesla.... Čakala ich totiž nevšedná súťaž. Prvý ročník Tatranskej kosby vymysleli organizátori zo Štátnych lesov TANAPu po vzore svojich poľských kolegov.
"Vlani sme boli v národnom parku Bebrzanskom na súťaži v kosení mokrých lúk. Zapáčilo sa nám to, povedali sme si prečo to neskúsiť aj u nás. Veď s kosou by sa mal vedieť oháňať každý lesník," vysvetlil Marián Šturcel zo ŠL TANAPu. Slovo dalo slovo a lesníci sa začali tešiť, že si vyskúšajú sily. Do súťaže sa prihlásilo osemnásť dvojíc a to, čo ich čakalo, nebolo až také jednoduché. Každá dvojica "vyfasovala" sto metrov dlhý a štyri metre široký pruh lúky, s ňou sa mali popasovať čo najrýchlejšie. Desiati s najlepším časom potom postupovali do súťaže jednotlivcov, tam už mali prichystaných len 50 metrov lúčneho pruhu na šírku poldruha metra. A kosili do kopca!
"Nuž, pravdupovediac, nevidím kosu po prvý raz, ale naše priateľstvo je skôr platonické. Dúfam, že nepôjde o život," smial sa pred štartom súťaže vedúci ochranného obvodu ŠL TANAPu zo Štrbského Plesa Ján Messerschmidt. Podobne ako ostatní kosci aj on skúšal ostrosť svojho nástroja a kompletizoval výstroj. V predštartovej horúčke padali výrazy ako "tulejka, oslička, naklepať". "Nerozumiem celkom, čo hovoria, ale vidím, ako sa drží kosa, vidím ten pohyb, tak to skúšam. Asi sa dám nahovoriť a pôjdem do súťaže. Nikdy pred tým som nekosila, ale nemôže to byť predsa také ťažké," smiala sa Martina Dičová z Tatranskej Lomnice. Ako jediná žena v súťaži potvrdila svoju guráž. Chlapi jej stihli dať aspoň krátku inštruktáž. "Kosa musí byť ostrá, to je jasné, dobre naklepaná. Aj pohyb tela má svoje zásady, aj spôsob, ako kosu držíte. Ostatné je len vecou cviku," vysvetľuje jeden zo súťažiacich. Medzi nich sa postavil aj riaditeľ ŠL TANAPu Peter Líška. "Idem do súťaže, žiadna kategória VIP. Vyskúšam si to, ešte som kosiť hádam nezabudol," podotkol. Kosu mu zvyčajne "naklepáva" kamarát, sám to párkrát skúšal, ale neskončilo to dobre. S kosou sa kamaráti od detstva. "Môj dedo bol gazda, takže kosenie bolo realitou, žiadna rozprávka. Neskôr sa mi to v živote zišlo. Keď som prišiel v roku 1986 pracovať na polesie v Podspádoch ako technik, pri tých vtedajších platoch som veru začal aj hospodáriť, aby sme mali z čoho splácať mladomanželskú pôžičku. A pri takom hospodárstve sa veru človek čosi nakosí. Choval som býčky, zajace, hydinu, bolo to treba nachovať a bez kosy to nešlo," zaspomínal si Peter Líška. Priznal však, že teraz už na kosu veľa času ani dôvodov nemá. "Budem rád, keď nebudem posledný, na prvé miesta nemám ani pomyslenie", so smiechom odhadol svoje pozície v súťaži. "Určite je to dobrý nápad, spojíme príjemné s užitočným a kosenie je aj dobrým relaxom, fyzická práca vždy prečistí hlavu," teší sa na súťaž ďalší z koscov.
Výstrel z pištole odštartoval zápolenie. Rytmus udávala komorná kapela a veru dynamická muzika nedávala šancu na oddych. Niektorí z koscov brali súťaž s absolútnou vážnosťou, duo poľských krojovaných hostí sa rýchlo vzďaľovalo v zarastenom briežku. S predpísaným pásom si poradilo ako prvé. Adam Pilka Andrej Stašel v cieli trochu lapali dych, ale úsmev na tvári im nechýbal. "Nie je to nič ťažké, sme rýchli, lebo máme prax," svorne tvrdili. Prvý z dvojice sa popasoval so stometrovým pásom za čosi málo cez osem minút. "Tráva je tu poriadne hustá, dá to zabrať, cítim sa ako v saune a idem nadoraz," komentoval svoj výkon riaditeľ Peter Líška. Najviac sa s kosou potrápila jediná odvážna žena. Prvé metre jej problém nerobili, a hoci sily postupne dochádzali, nevzdávala sa. Napokon jej s poslednými metrami prišli pomôcť galantní spolubojovníci. "To je pekné gesto. Nakoniec je kosenie ťažšie, ako to na prvý pohľad vyzerá, bolí z toho celé telo, ale páči sa mi to, pokojne by som sa dala nahovoriť aj o rok," konštatovala vytrvalá Martina Dičová. Výkony koscov bedlivo sledoval rozhodca Peter Spitzkopf. "Ide im to pekne, niektorí sú neuveriteľne rýchli, vidieť, že kosa nie je pre nich cudzí predmet," spokojne zhodnotil.
Stačila dobrá hodinka aj s prestávkami a poldruha hektára malebnej lúky v Bielovodskej doline ležalo na zemi. "My sa staráme o takmer tristo hektárov horských lúk. Väčšinu z nich však kosíme motorovými kosami. Je pravdou, že ručné kosenie je dôslednejšie a dajú sa tak vykosiť aj problémové miesta, ťažko prístupné. Pokosenú trávu využívame na krmivo pre zver. Kosenie je v podstate starostlivosť o lúčne ekosystémy a má zmysel aj pre udržanie krajinoobrazu a biodiverzity. A keď sa spojí s dobrou náladou, môže byť z toho aj príjemná spoločenská akcia," skonštatoval Marián Šturcel. A lesníci svorne potvrdili, že v hektickom tempe práce, aké sa im nakopilo po novembrovej kalamite, im Tatranská kosba dobre padla. Už si začnú klepať kosy a trénovať výdrž na budúci rok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
