ktorá je povolaním špeciálna pedagogička, sa upísala pretekáreniu so psom. Jej športovým partnerom je Rišo, psí krásavec, ktorý má vo svojom preukaze napísané, že ide o plemeno Alaskan husky pointer.
Tento šport určite u laikov na prvé počutie vzbudzuje asociáciu tvrdosti, vytrvalosti a fyzickej driny. Naozaj je to tak. Sympatická Brigita priznáva, že neraz sa vykúpala do pol pása v studenom potoku, keď sa jej podarilo zísť so saňami z tréningovej dráhy. Šport, ktorý si vybrala má špeciálne na Slovensku aj inú príchuť tvrdosti. Brigite pripadá ako sen rozprávanie jej kolegýň z iných krajín o tom, aké podmienky majú doma, aby sa mohli naplno venovať športu. Aby sa mohla Brigita realizovať, splniť si svoj sen, nosiť domov medaily ale v prvom rade reprezentovať Slovensko, musela sa zadĺžiť až po uši. Bez okolkov priznáva, že za peniaze, ktoré dlhuje banke a ktoré vrazila do športu už mohla mať kúpený byt. Ide totiž o sumu 350-tisíc korún. Len pes poriadne načrie do rozpočtu. Iba jeho kúpa vyjde od 30 do 100-tisíc korún. Riša má Brigita iba požičaného. Napriek tomu, je to zohratá dvojica. Skôr ako si ho priviezla domov, tri hodiny s ním strávila v klietke, aby si na seba zvykli.
Ako vyplýva z jej rozprávania, našťastie je obklopená ľuďmi, bez ktorých by to asi zvládali veľmi ťažko. "Nešlo by to bez môjho super brata Tona, ktorý mi pomáha v každodenných tréningoch. Dokonca trénuje aj môjho Riša. Keď som prežívala ťažké chvíle a nebolo ich málo, oporou mi zase bola moja mama. Nikdy sa mi nepodarí splatiť im všetko, tých dĺžob v mojom živote bolo kvôli športu neúrekom. Ak sa mi podarí priniesť domov medailu nie žiadnu obálku s peniazmi je to pre nich ako malé zadosťučinenie," popisuje B. Albertová.
Ocenení na konte Brigity nie je určite málo. Z dlhého zoznamu za spomenutie určite stojí prvé miesto v skijoringu z februára tohto roku, ktoré si priviezla z Nórska. Išlo o ukážku pred olympijským výborom. Svoju zbierku si obohatila o bronzovú medailu, ktorú si priviezla v apríli z Majstrovstiev sveta v canicrosse z Poľska.
Kým jej kolegyne zo Škandinávie či iných západných krajín nie sú zamestnané a naplno sa venujú športu, Brigita môže o tom iba snívať. Ako hovorí, ak by nebolo v jej zamestnaní ústretovosti, ako napríklad v podobne neplateného voľna, asi ťažko by mohla nosiť spolu s Rišom domov medaily. "Pracujem v Levoči v Rehabilitačnom centre pre zrakovo postihnutých. Aj mojim nadriadeným som vďačná, že som si mohla splniť svoj sen," dodáva B. Albertová.
Podarilo sa jej to, o čom sníva vari každý z jej brandže. Dostala sa prednedávnom na Aljašku. Pomocná ruka je v tomto prípade bola paradoxne ponúknutá až z Ameriky. Z Dawsonu z Majstrovstiev sveta v skijoringu sa vrátila so šiestym miestom vo vrecku. "Nerada o tom hovorím, ale doma som sa neraz od mojich športových kolegov dočkala podkopávania nôh. Veľmi milo ma preto prekvapilo pozvanie od prezidenta svetovej asociácie psích záprahov. Tento Američan mi hradil cestovné náklady, bývala som u neho doma, okrem toho ma pripravoval ma preteky. Vďaka nemu som mohla vstúpiť do ozajstnej mašerskej rodiny. Keď som sa ho spýtala, prečo práve mne sa rozhodol pomôcť, dočkala som sa odpovede, že si to zaslúžim a tú pomoc som na rozdiel od dievčat z iných krajín som naozaj potrebovala," dodala v závere B. Albertová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
