v Štátnom divadle Košice (ŠD) viac ako dvesto postáv, diváci ju poznali z rozhlasu i televízie, bola šéfkou činohry ŠD a neskôr maďarského divadla Thália. Hoci v uplynulom roku naplno rozbehla viacero projektov, vlastné zdravie ju donútilo pribrzdiť. No po chorobe, ktorú v zime prekonala, sa opäť teší z vitality i nedávno oslávených krásnych okrúhlych narodenín.
Nedávno ste oslávili veľmi pekné jubileum. Bol to dôvod na obzretie sa za uplynulými rokmi?
- Určite áno. Ale je to jubileum, pri ktorom si človek povie, že už má len málo pred sebou (smiech), zrekapituluje, čo bolo. A musím povedať, že je kritickejší k svojej tvorbe. Myslím, že sa viac zamýšľa nad vecami, ktoré predtým bral povrchnejšie. No inak sa môj optimizmus nezmenil.
Ako sa vám momentálne darí?
- Teraz sa mám dobre, cítim sa fajn a dokonca mám nádej, že sa od septembra budem môcť zapojiť do kultúrneho života, ktorý mi teraz v Košiciach pripadá veľmi chudobný. Okrem zopár akcií v Dolnej bráne a Letného divadelného festivalu sa tu nič nedeje a to je škoda. Mrzí ma to o to viac, že som minulý rok vynaložila veľmi veľa energie na to, aby sa k ľuďom dostala aj vážna kultúra a hovorené slovo a tento rok v tom už nikto nepokračoval. Škoda. Škoda, že je kultúra u nás na chvoste, že tým mesto nedýcha.
Akým projektom sa plánujete venovať od septembra?
- Momentálne oprašujem monodrámu Wirginia Woolfova a aj celý blok Pod jablonkou pávy pásla. Mám sa s tým predstaviť v pražskej Ypsilonke. Tento projekt bol naplánovaný už minulý rok, ale zdravie mi to nedovolilo, tak tam pôjdem teraz v septembri alebo v októbri. Okrem toho vyzerá veľmi reálne moja talkshow, ktorú sme už koncepčne mali tiež pripravenú dávnejšie, no pre zdravotné problémy ju spustíme až teraz.
Čo ste už počas tohoto leta stihli?
- Strávila som niekoľko pekných dní u syna v Budapešti, kde som si okrem iného pozrela niekoľko múzeí. Navyše prerábame domček. Po veľkom dome, ktorý nám pred piatimi rokmi vzal zosuv pôdy máme teraz malý domček vo Veľkých Trakanoch, kde už máme aj psíka. Síce susedovho, ale manžel si ho už ´kúpil´ kostičkami. (smiech) Tak to tam celé prerábame a veríme, že si ho budeme môcť užiť už začiatkom októbra.
Neplánujete sa tam presťahovať?
- Nie. Bude to chalúpka, kam sa budem utiekať, keď už neznesiem tieto panelové hrobky. Máme tam peknú veľkú záhradku. Manželka predchádzajúceho majiteľa mala nostalgiu za Tatrami, tak tam nasadili rôzne kroviny, borovice... Ja si do záhradky plánujem na ozdobu nasadiť trošku fazuľky a petržlenu. No predovšetkým chcem znovu vidieť ten kolobeh života - ako vyliezajú mravce, ako rastie tráva, ako dáva strom úrodu. To je v dnešnom svete podstatné, vedieť sa zastaviť.
Splnil sa vám domčekom malý sen?
- O veľký sen som prišla pred piatimi rokmi, tak teraz sa mi splnilo aspoň to, že mám kam ísť. Budem si tam môcť odýchnuť, stretnúť sa s priateľmi, budeme sa tam môcť naplno zasmiať, zaspievať si. Lebo toto v tomto paneláku nejde.
Chýba vám tu takýto jednoduchý život?
- Chýba mi pospolitosť, úprimnosť ľudí, ktorú dnes ešte nájdete na vidieku. Nechcem nikoho uraziť, ale je tam naozaj väčšia súdržnosť. Tu sa zabuchnú dvere panelového bytu a nastáva vákuum, lebo hoci tu bývame pol metra od suseda, nepoznáme sa. Medzi ľuďmi sa vytráca komunikatívnosť. Ženieme sa neviem za čím a nie je to ani zdravé, ani správne.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Že si budem môcť v pokoji pozrieť niekoľko dobrých filmov, ktoré som si požičala od kamarátky z Bratislavy na kazetách. Sú tam zaujímavé veci, ako sa vyvíjala naša filmová tvorba, ktorí ľudia tam pôsobili, ale aj to, ako sa na nich zabudlo, ako sa zabudlo na dobrých slovenských hercov...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
