Z desaťmetrového skalného útesu

skákali do jazierka s ľadovou vodou

Kaňoning je poriadne adrenalínová disciplína. Žiada si odvahu, dobrú fyzičku a chladné zvažovanie čo zvládnem a čo už nie. Ide o zdolávanie dravých horských riečok bez akýchkoľvek technických pomôcok. Ak medzi ne nerátame neoprénové kombinézy a špeciálnu obuv. Kaňonisti lezú do chladných, rýchlych prúdov, skáču zo strmých, exponovaných brál do výmoľov, ktoré voda vyhĺbila do dna rieky.

Presne takéto dobrodružstvo zažil aj dlhoročný hráč a tréner vodného póla v Košiciach Jozef Hrošík. Jeho syn je slovenským reprezentantom, momentálne hrá za francúzsky klub OSC Nice. Klub, ktorý ho angažoval, bol s účinkovaním mladého Doda Hrošíka spokojný. A mladý športovec si ako bonus, čerešničku na torte venoval úžasné, vzrušujúce dobrodružstvo. Netradičné "splavovanie" francúzskych alpských potokov a riečok. Nahovoril naň aj otca, ktorý sa najprv zdráhal, no "hecovačky" synátora ho napokon natoľko rozviklali, že súhlasil. J. Hrošík senior má pritom poriadne cez päťdesiatku...

"Netušil som do čoho presne idem," hodnotí stručne celý podnik. "Veľakrát mi zvieralo žalúdok, keď som stál na útese a syn mi vravel aby som skočil. Občas musel ísť príkladom, až potom som sa odhodlal aj ja. Veľakrát ma strach ochromil, ale vždy som po kratšom či dlhšom váhaní v sebe odvahu našiel a spravil, čo bolo nevyhnutné. Skočil som z niekoľkometrového brala, alebo som preplával náročný úsek v ľadovej vode. Bol to prekrásny zážitok, v ktorom sa prelínali pýcha i úcta voči môjmu synovi, a zároveň trošku aj hrdosť na seba samého."

Volvom turbo z Košíc až do Nice

Na konci leta minulého roka prípravy na cestu do francúzskeho Nice pre Hrošíka seniora vrcholia. Ešte v auguste ho oslovil syn Dodo, ktorý otca pozval aj s dvoma kamarátmi k sebe. "Celkom mi to vyhovovalo. Mali sme sa zdržať asi päť dní a synátor mi telefonicky zvestoval, že sa postará aj o mojich starých priateľov Petra a Ľuboša. Ešte predtým som ich totiž oslovil a opýtal som sa ich, či nechcú so mnou absolvovať cestu autom do Nice. Zvážili to a súhlasili."

Z Košíc až na Azúrové pobrežie Francúzska je to okolo 2000 km, bolo jasné, že traja "dobrodruhovia" v seniorskom veku museli zvážiť aj riziko, ktoré s cestou súviselo. "Všetci sme boli nadšení, že tam pôjdeme. Prirodzeným výberom ako u Darvina sme sa rozhodli pre Petrove Volvo turbo, lebo je to ozajstný tank na kolesách so silným motorom. Mali sme všetko naplánované, pripravené, s blížiacim sa termínom štartu sa v nás stupňovalo vzrušenie..."

To ešte podarený trojlístok netušil, že vodnopólový reprezentant Slovenska J. Hrošík starší im celý pobyt ešte poriadne "okorení". "Pár dní pred odchodom mi Dodo zavolal a nakázal mi, aby sme si nezabudli vziať aj topánky do vody. Dosť mi to vŕtalo hlavou, prečo? Žeby ježkovia v mori? Vo Francúzsku som ešte ako aktívny pólista bol viackrát, vedel som, že vtedy v mori nehrozilo absolútne žiadne nebezpečenstvo. Keď sme ako pólisti v tejto oblasti Francúzska hrali, neboli v mori ani žiadne medúzy. V Atlantiku sme sa kúpali veľakrát, na nič nebezpečné sme nenatrafili. Nevedel som si to rozumne vysvetliť..."

Neopísateľný pohľad na Azúrové pobrežie

Pointu sa nebojácny trojlístok od Doda dozvedel až priamo v Nice. Ale o tom trochu neskôr. "Nabalili sme si nevyhnutné potraviny na cestu, šalátiky, cestoviny. Zastavovali sme sa len natankovať benzín, dať si kávičku, voľačo zahryznúť a hneď sme leteli ďalej. V kufri auta sme mali aj výbavu, ktorú nám nakázal vziať Dodo." Keď syn bazíroval na tom, aby si otec určite vzal aj špeciálne topánky do vody, v hlave seniora sa uhniezdil červík pochybnosti. Počas rýchlej jazdy osadenstvo Volva špekulovalo, načo im tá výstroj bude. No na nič zásadné neprišli, len mali také tušenie, že zažijú niečo nevšedné.

"Išli sme po rakúskych diaľniciach, obišli sme Viedeň, prešli sme okolo Benátok. Keď sme dorazili na Azúrové pobrežie Francúzska, bolo asi šesť hodín ráno. Pohľad na oceán a prírodu na pobreží bol neopísateľný." Z Volva chlapi vyliezli iba vtedy, keď bolo treba natankovať a voľačo si zahryznúť. Osobitná mutácia "ponorkovej choroby sa u nich neprejavila. "Vôbec nie. Po ceste sme aj málo debatovali, skôr sme pozorovali krajinu okolo nás a kochali sa jej nádherou. My sa poznáme s Petrom a Ľubošom približne štyridsať rokov. Stačí, aby sme sa na seba pozreli a vieme, čo si ten druhý myslí..." spomína Piaci. (Pod touto prezývkou totiž Jozefa Hrošíka poznajú všetci, ktorí sa v Košiciach točia okolo vodného póla.)

"Pravdaže, aj moji kamoši si lámali hlavy. Im bol účel cesty ešte záhadnejší než mne. Ja svojho Doda poznám, a pomaličky som s pribúdajúcimi kilometrami začal šípiť, načo tie topánky do vody budú slúžiť. Ku cti Dodovi slúži, že som na to neprišiel. Pochopil som až vtedy, keď bolo neskoro," uchechtáva sa muž, ktoré svoj život natrvalo spojil s vodou. Nuž ale, keď v zájazde prišla chvíľa pravdy, do úsmevu mu nebolo. "Dodo na ocka vymyslel fantastickú kulehu, som naňho pyšný. Vybabrať so 63-ročným Hrošíkom je náročné, on neskočí na hocijakú návnadu. Lenže Dodovi sa to dokonale podarilo..." priznáva Hrošík senior "farbu".

Na konci leta je Azúrové pobrežie obzvlášť príťažlivé. Letné páľavy už vtedy pominuli, no more je ešte teplé a pomaličky sa hlásiaca jeseň robí prírodnú scenériu pri Atlantickom oceáne nádhernou. "Preleteli sme okolo Milána, Janova, minuli sme Monte Carlo. Tam sme strávili asi dve hodinky, prešli sme si mestský okruh F1. Vrátane toho legendárneho tunela, kadiaľ sa pretekári ženú obrovskou rýchlosťou. Z ničoho nič sa pred nami otvorila jedna nádherná, mnoho kilometrov široká pláž. Prechádzali sme cestou vysoko nad pobrežím a ten pohľad bol ozaj úchvatný. Nice som videl prvýkrát v živote a mesto na mňa veľmi silno zapôsobilo. Vyžarovala z neho pohoda, kľud, aj Peter s Ľubošom boli nadšení. Hneď tú scenériu pomenovali - vraj takto nejako vyzerá raj na Zemi."

Klzisko a bazén na 3. poschodí hotela

Impozantný pohľad našich cestovateľov zasiahol rovno do sŕdc. Nice ich očarilo. A neskôr keď im Dodo toto krásne mesto bližšie predstavil, ich dojmy boli ešte krajšie. "Šli sme okolo pláží, v podstate krížom cez celé mesto. Bolo teplo, no klimatizácia v aute bežala a nám bolo príjemne. Miešali sa v nás silné pocity."

V prvý deň pobytu v Nice sa túlali jeho ulicami a dýchali atmosféru mesta, známeho po celom svete. Zaľúbili sa do neho na prvý pohľad, a všetci sa dnes zhodnú na tom, že by ho strašne chceli opäť navštíviť. J. Hrošíkovi neušiel istý drobný detail. "Zaujalo ma to, že v Nice sú všade brány do domov obrovské a masívne. Domorodci nám vysvetlili prečo. Mesto má bohatý nočný život, ktoré utíchne až nad ránom. A aby sa zlodeji nedostali do cudzích bytov, brány sú bez kľúča naozaj nedobytné. Sú vysokánske, z masívneho dreva, alebo aj pancierované. Myslím si, že by odolali aj protitankovej pästi..." s pre neho typickým čiernym humorom opisuje mesto J. Hrošík. Traja kamaráti v Nice videli aj zákutia, ktoré sú bežným turistom skryté.

"Ubytovali sme sa u Doda v jeho dvojizbovom byte, ktorý mu prenajal klub. Povodil nás po Nice, ktoré už dobre pozná. V jednom z hotelov nám ukázal niečo, čo nás zarazilo. Na 3. poschodí bol bazén a hneď vedľa neho klzisko, kde trénovali hokejisti. Delilo ich iba sklo. Pripomínam, vonku bolo takmer 30 stupňov..." Syn Dodo im ten "div" neukázal náhodou, práve tam zvykli trénovať pólisti z jeho klubu. Kvarteto Slovákov si hodinku zaplávalo a potom ich J. Hrošík junior pozval na malý výlet.

Chvíle napätia a strachu

Najprv ich vzal autom asi 30 km do prírody, mimo mesta. "Boli sme napätí, viezol nás do kopcov a príroda bola čoraz divokejšia. Keď nám riekol aby sme zaparkovali, bol to pre nás trochu problém, lebo cesta bola veľmi úzka. Videli sme v diaľke prekrásne vodopády, no stále sme presne nevedeli, čo s nami Dodo zamýšľa. Až do chvíle, kedy sa nám neodkryl úžasný pohľad na horskú riečku s vodopádmi. Bolo ich mnoho. Syn sa uškieral a nám to konečne došlo. Chce od nás, aby sme do tej riečky vošli. Voda mala 8, 10 stupňov a lámala nám kosti..." drkoce zubami pri tej to spomienke otec Hrošík. Priznáva, že syn mu pripravil originálny darček. A je mu zaň teraz vďačný.

"Na prvý pocit bola voda ľadová, lenže keď do nej človek vliezol a rýchlo ho niesla, mal v sebe toľko adrenalínu, že jej teplotu som ani nevnímal. Inak požičanie kompletného výstroja na kaňoning aj s inštruktorom stálo okolo 40 eur na deň. Keď sme sa pýtali, čo všetko je v poplatku zahrnuté, pochopili sme, prečo je taký vysoký. Jeho súčasťou bolo aj poistenie."

Hrošík starší teda aj so synom šantili ako malé deti a aj pre Ľuboša s Petrom to bol nevšedný zážitok. No pointa ešte iba mala prísť. "Dodo mi povedal - poď ku mne, teraz ti voľačo ukážem. Priviedol ma na jednu skalu, širokú možno tri metre a vysokú takých 10 - 12 metrov. Zvažovala sa mierne dolu, takže postaviť sa na jej kraj bolo riskantné. Opatrne som sa po nej posúval až som stál asi pol metra od jej kraja. Lenže stále som nevidel čo je pod ňou. Medzitým môj Dodo skočil a kričal na mňa - otec, skáč!. Kamoši zasa po maďarsky - preboha, neskáč! Stál som na skale možno aj päť minút a naberal odvahu. Párkrát som už bol rozhodnutý, že sa vrátim, ale Dodo ma tak hecoval, že napokon som skočil. Neviem, či sa na to bralo ešte niekedy vrátim. Preto som veľmi šťastný, že som to dokázal..."

Mimochodom, podľa jeho rozprávania absolvoval skákanie z vysokej skaly veľakrát. Ako československý reprezentant vo vodnom póle precestoval svet. A v roku 1972 v Dubrovníku okúsil podobné vzrušenie. "Vtedy nás tamojší domáci presvedčili, aby sme skákali z vysokého útesu do mora. Veru, nie všetci spoluhráči to dokázali. Vtedy som mal 30 rokov, vyrátajte si môj vek," sarkasticky vtipkuje na svoj vlastný účet J. Hrošík. A svoje pozoruhodné rozprávanie vypointuje prosto a jednoducho. "Taký nädherný zážitok som hádam ešte nezažil. Ten nával adrenalínu bol enormný. A k tomu si tiež prirátajte úžasnú, neopakovateľnú prírodnú panorámu. Dodo, aj touto cestou ti ďakujem. Venoval si mi jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Hádam som ťa prsvedčil, že zatiaľ nepatrím do zberu kovového šrotu. Aj keď dobre vieš, že mám dôchodkový vek."

J. Hrošík mladší nedávno podpísal s OSC Nice zmluvu na ďalšiu sezónu, ostáva teda na Azúrovom pobreží, kde hrával. Otec sa tomu teší z dvoch zásadných dôvodov. Ten prvý je badateľný okamžite. Syn hrá vo Francúzsku naozaj dobre, keď je pre popredný klub naďalej žiadaný. A druhý prezradí vzápätí: "Hádam ešte budem mať možnosť vrátiť sa na tú skalu a zopakovať si skok. Ak sa mi to pošťastí, budem mať o ďalší zážitok viac. A už teraz rátam s osvedčenou zostavou. Ja, Ľuboš a Peter. Oni dvaja sa zo skaly neodvážili vrhnúť dole. Možno to dokážu v najbližšom čase..."

Marián BETÍK

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári