Vždy sa tešil na Čekana a manekýnov, čo dostali po vytrčenej brade
Pre MUDr. Štefana Horvátha je tento rok jubilejný, čochvíľa oslávi päťdesiatku i dvadsaťpäťku zároveň. Pol storočia je už na tomto svete a polovicu života venoval športu, ktorý ho odmalička chytil za srdce - boxu. "Vždy som vyhľadával tú ťažšiu cestu životom, naučil som sa rany rozdávať, ale aj prijímať. Ako v boxe. Je to jeden z najstarších i najelegantnejších športov, kde vynikne krása mužského tela. Je to doslova šerm rukami i tanec zároveň, útok i obrana, súboj, za ktorým netreba vidieť len hrubú fyzickú silu. Vyplynul z toho, že muž by mal dokázať ubrániť seba i svoju rodinu," nehľadal Štefan Horváth definíciu boxu v kadejakých encyklopédiách, ale opísal ho tak, ako ho sám vníma.
Vzťah k nemu získal v prostredí, v ktorom sa pohyboval jeho otec, vojenský letec. "Partia chlapcov, ktorá sa formovala na ulici, našla výborné vybavenie v podmienkach kasární, kde otec pôsobil. Mohli sme trénovať v telocvični, mali sme k dispozícii trampolínu i všetko náčinie na posilňovanie. Veľa sme mohli pochytiť napríklad od mladých Kubáncov, ktorí tu študovali, tí mi ukázali športovú eleganciu, ako má boxer v ringu vyzerať," nemal však Š. Horváth ambície vrcholového boxera.
Potrebovali mladú krv
"Profesionálne" sa boxu začal venovať až ako lekár. Keď dlhoročný funkcionár Ján Novotný hľadal kedysi pred štvrťstoročím súceho ránhojiča pre borcov tunajšej Lokomotívy. Vraj mu ten mlaďas, začínajúci urológ, padol práve do rany. "Nebolo to celkom tak, lebo sme sa už trošku poznali a môjmu športu som sa snažil všelijako pomáhať. Vtedy však nemali lekára a oslovili ma, že potrebujú mladú krv," stal sa Štefan Horváth klubovým lekárom košických železničiarov.
Je rodákom z Vranova, ale kvôli otcovmu povolaniu poznal, ako chlapča v predškolskom veku, ako si ľudkovia žijú aj v Trenčíne. No v podstate mu môžeme vravieť - Košičan. Tu začal chodiť na zédeešku, štyri roky drel nohavice v školských laviciach chýrneho gymnázia na Šrobárke, tu vyštudoval lekársku fakultu... "Dal som si záväzok, že budem lekárom, keď som mal dvanásť rokov. Vtedy som bol totiž tak vážne chorý, že som bojoval o život. Postihol ma jeden zo zápalov, ktoré boli v tých časoch ťažko liečiteľné. Našťastie som sa dostal do rúk jedného profesora, lekárskej kapacity, ktorý ma z toho vytiahol. Veľa ľudí nemalo to šťastie," dodržal sľub, ktorý si kedysi dal a vyštudoval medicínu.
K boxu dobrá pravačka, k mužovi sex
"Ako urológ som cirkuloval aj na chirurgii, kde mi veľa dali profesor Kňazovický či MUDr. Bardos, bol som vlastne ich žiakom." Dnes je Štefan Horváth špičkovým urológom a netvári sa vôbec urazene, keď mu ľudia vravia aj - sexuológ. "Venujem sa totiž mužskému zdraviu, som členom európskeho fóra pre mužské zdravie," chystá sa vo Viedni predstaviť projekt pre zdravie a životný štýl muža a rodiny, pod názvom "Real Men". "Je to vlastne boxer. K mužovi vždy patrí podstata útočníka, agresora. Ale mal by sa o seba vedieť aj postarať, aby sa dožil dlhšieho veku. A to je bodybuilding, fyzička, čo ženy už dlhšie praktikujú, len možno v trocha inej podobe," snaží sa presvedčiť začínajúcich košických boxerov, že trvdé päste nie sú všetko, čo muža mužom robí.
"O tom je aj vzťah sexuality a boxu. Tak, ako patrí k boxu dobrá pravačka, tak patrí k mužovi sex. Bez toho to proste nejde. Kedysi to bolo tabu, ani športovci nechceli rozprávať o tom, že majú problémy, nebolo možné otvorene sa o tom baviť. Keď niekto našiel odvahu, hneď bol považovaný za psychicky narušenú osobnosť," vysvetľuje MUDr. Horváth, že na tom nie je nič divného, keď majú boxeri lekára - sexuológa. "A nemal by len vedieť ošetriť bežné úrazy, ktoré k boxu patria, mal by byť aj psychológom, psychoterapeutom, vedieť im poradiť ako získať sebavedomie, napríklad úpravou celkového výzoru. Myslím, že v tom som stále moderný typ a chlapci ma tak aj berú. Box si vyžaduje aj manažérov, ktorí môžu svetu ukázať, že je to zaujímavý šport. A nemusí to byť iba profi box, ako sa dá dopracovať k peknému telu. Keď ho môžu prezentovať ženy, prečo by nemohli aj mladí boxeri, trebárs v livestylových produktoch..." necháme sa Š. Horváthom presvedčiť, že box nie je iba bohapustá bitka dvoch zurvalcov, ktorým ide iba o to, aby ten druhý skončil po tvrdom údere na podlahe ringu.
Rómsky boxer je ako brazílsky futbalista
Aj keď skúsiť šťastie, za tých dvadsaťpäť rokov, čo sa medzi boxermi v úlohe lekára pohybuje, chceli v Lokomotíve rôzne typy "športovcov". "Problémoví boli vždy mladší kohúti a ľahšie hmotnostné kategórie. Menší muž musí podať väčší výkon, aby si ho spoločnosť všimla, musí pracovať omnoho intenzívnejšie. Sú to komplikovanejšie povahy, útočníci, agresori, kým fyzicky silnejší muži boli vždy oveľa uváženejší. Preto som mal rád napríklad nášho Čekana, ktorý boxoval v najťažšej hmotnostnej kategórii, ale s hendikepom, že bol zväčša oveľa nižší ako súperi. Bol však veľmi odolný a vždy sa vehemente pustil do každého, hoc bol aj o hlavu vyšší a omnoho ťažší. Išlo však o body a tie vedel získať aj údermi, ktoré neboli vždy práve boxerské. Vždy som sa tešil na jeho zápas a bral ho aj s úsmevom, vedeli sme, že bude kabaret, keď nastúpi do ringu. No boli aj takzvaní manekýni, ktorí sa vedeli pripraviť na zápas a ukázať publiku. Boxovali s vytrčenou bradou a my sme len čakali, kedy na ňu dostanú."
Box je jeden z mála športov, kde dodnes natrafíte aj na Rómov. "A nemôžem na nich povedať nič zlé. Košický Róm - boxer bol vždy elegantný, vedel sa v ringu pohybovať, nechýbala mu odvaha, ale mal aj rešpekt pred fyzickou silou súpera. Ja by som rómskeho boxera prirovnal k brazílskemu futbalistovi," v Lokomotíve nikdy neodmietli talentovaného boxera. "Rómovia boli vždy veľmi úctiví. Pre nich som bol vždy pán doktor, vážili si to, že mohli prísť za mnou so svojimi problémami. Aj keď niektorí kolegovia sa ich snažili stiahnuť z boxu, len čo našli pri lekárskej prehliadke minimálnu odchýlku, trebárs rozštep na tvári, alebo keď boli kostné štruktúry trošku od seba. No ja som bol vždy známy tým, že som bol zástancom dôsledných zdravotných prehliadok, boxer musel byť dobre pripravený, keď vstupoval do ringu. Stalo sa, že ho doň nepustil," pochvaľovali si organizátori turnajov či ligových zápasov, keď bol hlavným lekárom Štefan Horváth. "Aj rozhodcovia boli radi, že ma vidia. Vedeli, že sa bude hrať fair play, že sa budú dodržiavať pravidlá. Hoci niekedy, keď sa to dalo, vedel som zápas aj pustiť..."
Nemôže sa nechať zahanbiť
Ochrana boxerov však bola preňho vždy prvoradá. "V Lokomotíve sme niekedy aj predstihli dobu tým, aké ochranné pomôcky sme mali. Chrániče zubov sme napríklad robili podľa ich otlačkov. Nezanedbávali sme ani bandáže rúk, či prilby. Je to dobrá vec najmä v mladších kategóriách, lebo prilba chráni pred údermi najmä slabšie trénovaných borcov. A keď nemáte prilbu, problém môže niekedy spôsobiť aj celkom banálny úder."
Aj keď doki chodí na boxerské turnaje vždy v obleku a s kufríkom plným lekárskych inštrumentov, trúfol by si natiahnuť tričko a trenírky a robiť aspoň sparinga aktívnym, oveľa mladším pästiarom. "Pravdaže. Aj keď som mal také obdobie v práci, že som priveľmi skĺzol do administratívy, stále na sebe pracujem a som v dobrej kondícii. Ale tak vyzerajú aj ostatní funkcionári, čo v klube pracujú, či už tréneri Kušnír so Spišákom, Janko Novotný alebo Miki Atanasov. Nemôžem sa predsa nechať nimi zahanbiť," i keď dobrý box si najradšej vychutná pri telke. Športové kanály ním dnes vôbec nešetria. "Veľmi rád si pozriem pekný box, vyberiem si dobrý zápas a dokonale si ho vychutnám." Hoci doma, v kráľovstve žien, to nemá vždy jednoduché. "Mám štyri dcéry, po dve z jedného i druhého manželstva, ale tie si zvykli, že mojím športom je box. Ostatne, okolo ringu sa už odmalička tiež motali."
Žena by mala ostať ženou
Ale "boxerky" z nich vôbec netúži mať. "Netajím, že sa mi stále páčia pekné a múdre ženy, ale som toho názoru, že žena by mala zostať ženou. Mať pekné telo a nie ozdobené modrinami a opuchmi. Nie je to dobrý príklad, ako sa má žena ukazovať. Box je výzva pre mužov, v ženskom podaní je to len akési príjemné oživenie."
Po štvrťstoročí sa oddá trošku bilancovať, veď košický box má stále svoju kvalitu, aj keď momentálne všetko snaženie trénerov i funkcionárov končí na hranici mužskej vekovej kategórie, v Čermeli sa dali na výchovu mladej generácie. "Bol som pri tom, keď sme tu mali telovýchovné stredisko mládeže, zažil som krásne časy, keď sme sa s Mostom bili o extraligu a nikdy nezabudnem na posledný titul dorasteneckých majstrov Československa, po ktorom sa rozdelila republika. Chceme opäť nájsť tú atmosféru, ktorá kedysi v košickom boxe panovala. Box tu vždy patril k najpopulárnejším odvetviam s veľkou tradíciou. Mohol sa rovnať i s hokejom či futbalom, ktoré boli stále v prvej lige a dnes sa tiež trápia. No my sme si, aj keď s vypätím síl, svoj stánok udržali. Hoci žijeme v skromnejších podmienkach, stále máme úctu súperov, pred košickými boxermi i klubom mali vždy rešpekt," má Štefan Horváth chuť pracovať v košickej boxerskej liahni prinajmenej ešte jedno štvrťstoročie.
Za to prvé mu SABA (Slovenská asociácia boxerov amatérov) nedávno udelila symbolickú, bronzovú rukavicu. Malá pozornosť, ako on vraví - za dlhoročnú činnosť v slovenskom boxerskom hnutí.
Bohuš MATIA
Autor: slovo má Zdenko Trebuľa
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
