Vlách. Vyrastala na piesňach Darinky Rolincovej, vystupovala na rôznych súťažiach, aby neskôr zabávala nemecké i švajčiarske publikum. Dnes sa táto speváčka na krátko zastavila aj v rodnom meste. Tu zasadla do poroty detskej speváckej súťaže Superhviezda a pri káve našla si chvíľku času aj pre naše otázky.
Spomínate si na moment, keď ste si povedali, že spev je to ´čomu sa chcem naplno venovať´?
"Mala som 15 rokov boli sme na školskom výlete v Mariánskych Lázňach. Hrala tam živá kapela. Ostala som ako omráčená. Povedala som si, že raz takto budem spievať aj ja. Dala som si aj meno Angela. Neskôr som účinkovala v miestnej kapele. Hrávali sme na svadbách, plesoch, zábavách. V kurze však bolo disco a "disdžokeji". Kapela sa rozpadla. Jedna trenčianska skupina hľadala speváčku cez inzerát. Vzali ma. Vypočuli si nás hoteliéri, riaditelia "tanzlokálov", majitelia barov a dostali sme svoje prvé angažmán. Takmer šesť rokov som hrávala v kapele Charly Paul Band po celom Nemecku. Teraz som v kapele Imagine a pôsobím vo Švajčiarsku. Začiatky boli ťažké, ale keď získate zmluvu už to ide. Kapela, ktoré nemá angažmán na rok dopredu, nie je dobrá. Dnes viem, kde budem spievať o rok."
Aký repertoár hráva vaša kapela. Bolo ťažké naučiť sa spievať po nemecky?
"V Nemecku sme hrávali tzv. disco fox - kombinácia disca a foxtrotu. Je to povinný repertoár. Okrem toho fičí aj disco a staré dobré hity typu: ´I will survive´ či country. Záleží však aj od mesta, v ktorom hráme. V Nemecku už kapela nie je to, čo bývala. Navyše prichádzajú tam rumunské a bulharské kapely. Slovenské sú pre nich už drahé. Vo Švajčiarsku je najobľúbenejším rytmus salzy, pačangy, merenge,... Spočiatku som sa texty učila naspamäť a správne vyslovovať. Po nemecky som vôbec nevedela. Ale keď každý večer ste s publikom prinúti vás to komunikovať. Navyše v repertoári máme talianske, španielske, francúzske i rumunské piesne."
Neustále sťahovanie, ďaleko od domova,...neprišli na vás aj slabé chvíľky a rozhodnutie skončiť s kariérou speváčky?
"Neviem si predstaviť, že by som sa venovala niečomu inému. Vždy vedľa mňa stáli skúsení muzikanti a dávali mi dobré rady. Vedeli, že vo mne niečo je. Bola to veľká škola života. Trvalo mi dva roky kým som sa vypracovala. Dokonca mi radili aj v oblasti garderóby. Na ich názor dám aj dnes. Pamätám si, na svoj prvý veľký potlesk pri hite ´Time to say doodbye´. Publikum neverilo, že spievam naživo. Priznám sa, po aplauze mi vyšli aj slzy. Táto práca je ako každá iná o pozitívach i negatívach. Odspievanie na pódiu je to najjednoduchšie. Predtým je kopa práce, cvičenia a stresu. No i možnosť poznať nových ľudí. Do "tanzlokálov" chodia obyčajní ľudia oddýchnuť si od starostí. V Nemecku sú to päťdesiatnici, vo Švajčiarsku tridsiatnici."
Ako si rozumiete s trémou a čo trapasy?
"Na novom mieste mám trému stále. Po prvej piesni však opadne. A trapasy? Ak sa stanú, nevadí. Musím sa chytiť a dospievať pieseň dokonca."
Aj imidž je úspechom kapely. Kde si kupujete garderóbu a koľko na ňu míňate?
"V jednom špecializovanom obchode v Kolíne. Tie najlacnejšie kostýmy stoja 200 euro. Najdrahšie mám za 400. Mám garderóbu do barov, "tanzlokálov" i do päťhviezdičkových hotelov. Oblečením sa zladím aj s kapelou. Hudobníkom pred vystúpením musím vyžehliť košele. Aj o tom je táto práca. Aj o neustálom "kočovaní". No na usadlý spôsob života by som si nezvykla."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
