Sondovanie v stavbe plnej košickej histórie 2.časť

Ako sa z domu u Železného muža stala firma Fleischer a Schirger

V minulom týždni sme sa zaoberali dejinami jedného z najstarších a najzaujímavejších domov v košickej mestskej pamiatkovej rezervácii, ktorý stojí na nároží Alžbetinej a Hlavnej ulice v tesnom susedstve, ba dalo by sa povedať, že v tieni dómu svätej Alžbety. V jeho osudoch sme sa prelúskali až k začiatku 19 storočia. Dnes budeme pokračovať poslednými dvoma storočiami jeho histórie, keď sa tento objekt stal majetkom rodiny Henszlmannovcov a ich dedičov na dlhých 134 rokov. Bola to tiež doba, keď sa tu narodil a vyrastal Imrich Henszlmann mladší, zakladateľ uhorskej umenovedy a keď tu pôsobila celá plejáda košických podnikateľov druhej polovice 19. storočia.

ŽELEZNÝ MUŽ

Z mesta Košice bolo najmä v druhej polovici 18. storočia nakreslených viacero pomerne podrobných plánov, no ich tvorcovia do nich zakreslili iba budovy armádou využívané, alebo zaujímavé pre vojenské využitie. Náš dom "v tieni katedrály" na nich osobitne vyznačený nie je, a to aj napriek tomu, že jedným z autorov takýchto máp bol jeho obyvateľ Schveicer. Prvýkrát je tento dom zakreslený až na pláne Jána Nepomuka Chunerta z roku 1807. Ani tento plán nezobrazuje síce všetky domy v meste, tentokrát tu však bol osobitný dôvod, keďže v dome býval šľachtic. Rok predtým ho totiž kúpil gróf Anton Szirmay, čo nemecká legenda plánu stručne komentuje textom Adeliche Gebäude /šľachtická budova/ - Graf Aanton Szirmay. Dom má stále poradové číslo 64 a je kreslený s dvorom otvoreným do Alžbetinej ulice. Na tomto dvore je v jeho juhovýchodnom rohu zakreslená murovaná studňa.

Szirmayovská šľachta v dome príliš dlho nepobudla, pretože ho v roku 1811 predala bardejovskému majiteľovi železiarského obchodu, nemeckému luteránovi Imrichovi Henszlmannovi staršiemu /1770 1817/. Ten sem presťahoval z Bardejova svoj podnik a viedol ho tak šikovne, že jeho železiarstvo pomenované Železný muž sa rýchlo stalo najprosperujúcejšim v širokom okolí. Práve do čias života staršieho Henszlmanna datujeme na dome výraznú stavebnú zmenu. Henszlmann musel stavbu pre účely železiarstva upraviť a počas týchto úprav časť domu predal susedom, ktorí si tak rozšírili svoj dom dnes číslo 34 na Hlavnej ulici.

Náš dom tak dostal podobu veľmi blízku dnešnej, až na to, že na väčšine prízemia, kde bolo zriadené železiarstvo, neboli veľké výkladné otvory, ale normálne "civilné" okná. Výkladné skrine dotalo iba domové nárožie. Z fasády orientovanej do Hlavnej ulice zmizla asi jedna tretina, takže sa stala nesymetrickou s troma, namiesto pôvodných štyroch okien. Na poschodí domu bývala Henszlmannova rodina a tu sa 13. októbra 1813 narodil majiteľov syn Imrich Henszlmann mladší, ktorého život a zásluhy popisujeme na inom mieste. Po jeho smrti umiestnili 6. júna 1897 na východnú fasádu domu pamätnú tabuľu s maďarským textom: Ebben a házban született 1813 október 15 én dr. Henszlmann Imre a magyar műtörténelem alapvető munkása /V tomto dome sa 15. októbra 1815 narodil doktor Imrich Henszlmann, zakladateľ uhorskej umenovedy/. Autorom tabule bol sochár Walter Aubram, činný pri veľkej reštaurácii košického dómu.

PODNIKATEĽSKÉ ČASY

Nepredbiehajme však udalosti a vráťne sa do prvej polovice 19. storočia. Ako už vieme, Imrich Henszlmann starší zomrel pomerne mladý v roku 1817. Jeho synček mal vtedy ešte len štyri roky. Istý čas viedla železiarstvo jeho vdova, ktorá sa naviac starala o tri nedospelé deti dcérky Vilmu Eleonóru, Šarlotu Kornéliu a malého Imricha. V roku 1822 sa stal spoločníkom železiarstva Karol Fiedler, dovtedy praktikant v tomto obchode. Pochádzal z Banskej Štiavnice, kde sa narodil 18. februára 1798. Tu študoval na gymnáziu, potom prišiel do Košíc a zamestnal sa v rokoch 1813 až 1816 u Henszlmanna. Načas odišiel na skusy do Viedne, Prahy, Drážďan a Lipska. Potom sa opäť ujal tunajšieho železiarstva, časom sa oženil so staršou Henszlmannovou dcérou Vilmou Eleonórou a v roku 1833 sa stal majiteľom tohto podniku.

Fiedler napdiv neostal prosperujúcemu železiarstvu verný. V roku 1848 ho odovzdal svojmu zaťovi Viliamovi Kolmannovi, keďže sám už predtým obchodne podnikal s tokajským vínom, vlnou a obilím, založil cukrovar /1863/, továreň na výrobu klincov v Čermeli /1845/ a rad veľkoskladov. Angažoval sa tiež v poľnohospodárstve, banských podnikoch /pokúšal sa kutať zlato v neďalekej Zlatej Idke a nájsť ložiská uhlia/, finančníctve, plynofikácii mesta a samozrejme komunálnej politike. V rokoch 1848 až 1861 bol členom mestského zastupiteľstva. Tento dobový selfmademan zomrel v Košiciach 31. januára 1864.

Železiarstvo na nároží Alžbetinej a Hlavnej ulice medzitým prevádzkoval manžel jeho dcéry Klementíny /vnučky Henszlmanna staršieho a sesternice Henszlmanna mladšieho/, už spomenutý Viliam Kollmann /1812 1888/ pochádzajúci z maďarského Sopronu. V roku 1858 tento svoj podnik predal Gustávovi Fleischerovi a Adolfovi Megayovi, ktorí ho začali spoločne viesť pod názvom Fleischer & Megay. Názov Železný muž definitívne zmizol a Kollman sa ďalej venoval inej obchodnej činnosti. Gustáv Fleischer, rodák zo Spišskej Novej Vsi /10. augusta 1831/, študoval vo Viedni a stážoval v Anglicku. Adolf Jozef Megay /1831 1910/ bol vnukom Henszlmanna staršieho, keďže bol synom jeho mladšej dcéry Šarloty Kornélie, naviac aj manželom dcéry Karola Fiedlera, ktorá mu bola sesternicou. S Fleischerom sa spoznali a zblížili na viedenských štúdiách.

PRÍSTAVBA

V roku 1879 Adolf Jozef Megay z firmy Fleischer & Megay vystúpil a tá sa pretvorila na železiarstvo Fleischer a Schirger. Z Michaloviec pochádzajúci bratia Emil /1844 1886/ a Teodor /1840 1892/ Schirgerovci sa stali Flescherovými spoločníkmi hneď po Megayovom odchode. Obaja boli už predtým podnikateľmi v železiarstve, činní v obchode i finančníctve a samozrejme aj v miestnej politike. Ich tretí brat Gustáv /1851 1916/ bol strojný inžinier a majiteľ košickej strojárne a zlievárne /začínal tu i Poledniak/. Dva roky po Megayovom odchode opustil podnikanie v železiarstve aj Gustáv Fleischer, aby sa ďalej venoval podnikaniu v strojárstve. Nakoniec zomrel tu v Košiciach 9. júna 1902.

Obchodný názov Fleischer a Schirger však v roku 1881 nezanikol. Naďalej sa používal, aj keď železiarstvo postupne viedli Július Fiedler, Gustáv Elischer, Ľudovít Oelschlager a Konštantín Fiedler. Po smrti Teodora Schirgera sa nakoniec stal jediným dedičom železiarstva Adolf Jozef Megay a dom, slúžiaci stále ako jedno z najlepších železiarstiev v regióne, ostal vo vlastníctve tejto rodiny až do znárodnenia. Jedným z vlastníkov domu počas prvej ČSR bol aj lekárnik Artúr Megay /1864 - 1930/.

Pozrime sa teraz, ako predstavujú náš dom niektoré mapy z obdobia monarchie. Na pláne z roku 1832 zvanom Idea Protographica osobitne vyznačený nie je. Nasledujúci Ottov plán mesta z roku 1841 je prvý, ktorý zachytáva skutočne všetky stavby v ňom. Dom je tu nakreslený už s chýbajúcou hmotou na severovýchodnej strane a sčíslom 65. Veľmi podrobný Homolkov plán z roku 1869 má náš dom označený už dvoma číslami: 84 zo strany Alžbetinej a 21 zo strany Hlavnej ulice. Vo dvore je nakreslená prístavba, ktorá ešte na Ottovom pláne neexistovala. Je to tiež posledný z plánov, kde je dvor domu otvorený do Alžbetinej ulice. Na ďalšom pláne z roku 1912 je tu už zakreslené novovybudované južné krídlo, ktoré dvor uzatvorilo z uličnej strany a tiež ho silne zmenšilo, na temný minidvorček s pavlačami.

Je to dodnes stojaca časť domu s eklektickou fasádou, siedmymi oknami v poschodí a bosovanými prvkami na okrajoch. Má tiež charakteristickú strešnú atiku s ôsmymi stĺpmi, ktorá mávala v minulosti drevenú balustrádu. Výstavba tejto časti domu spadá do čias okolo roku 1890, možno tipovať, že do doby, keď zomrel Gustáv Fleischer a jediným majiteľom sa stal Adolf Jozef Megay. Dom mal v tej dobe už súčasne vyzerajúce číslovanie Fő utca 38/ Deák Ferenc utca 1. Názvy ulíc sme pochopiteľne uviedli vo vtedy platnom znení.

V MODERNÝCH ČASOCH

Zmenou režimu po prvej svetovej vojne a vznikom prvej Československej republiky sa v súvislosti s domom nič násilne nemenilo a za spomienku stojí asi len vybúranie veľkých výkladných otvorov s funkcionalistickým dekorom z umelého kameňa v zbytku prízemia, čo je tu dodnes. Dom bol stále známy ako najlepšie železiarstvo v meste a tým zostal až do éry socializmu, aj keď ho samozrejme prevzal do prevádzky socialistický podnik Drobný tovar Prešov, ktorý tu zrušil bývanie a časť obchodnej prevádzky umiestnil aj na poschodie. V posledných desaťročiach socializmu bola predajňa známa skôr pod názvom Kuchynské potreby.

Koncom päťdesiatych rokov sa tento výnimočný dom stal kultúrnou pamiatkou, jednou z prvých v našom meste. V úvode roka 1983 sa naviac vyhlásila v Košiciach mestská pamiatková rezervácia, do ktorej parcela, na ktorej dom stojí, prirodzene pripadla. Všetka pamiatková ochrana však domu nebola veľmi platná, lebo práve v tom čase tu Drobný tovar realizoval sériu necitlivých stavebných úprav. Predajňa železiarskeho tovaru a domácich potrieb však vydržala až do roku 1990 a kuchynské potreby tu možno v menšej miere kúpiť aj dnes. V porevolučných časoch sa dom dostal opäť do súkromných rúk a nasledovné stavebné úpravy prekryli zbytok jeho pôvodného dvora, zrušili dvornú bránu, vytvorili nové schodište a doplnili systém priečok. Došlo tak k úplnej zástavbe pôvodnej parcely. Dnes už iba odborník spozná, ako tu fungovala pôvodná dispozícia, no je tu ešte dosť pekných neporušených prvkov v interiéri.

Imrich Henszlmann očaril kongres prírodovedcov

V tom istom roku 1846, keď mladému Imrichovi Henszlmannovi vyšla priekopnícka knižka o gotických kostoloch v Košiciach, zišiel sa v tomto mesze 10. augusta celokrajinský kongres lekárov a prírodovedcov a okrem svojich plánovaných zasadnutí a referátov si tiež prezrel pod vedením Imricha Hensszlmanna mesto, ktorým boli prítomní očarení. Jedným z výsledkov tohto kongresu bolo založenie oficiálnej pamiatkovej ochrany v Uhorsku. Henszlmann mladší už v tej dobe žil v Budapešti, kde sa živil ako odborný publicista a univerzitný pedagóg, neskôr ako predseda pamiatkovej komisie a ešte neskôr ako šéf prvého pamiatkového úradu v krajine. No Košicami sa zaoberal aj naďalej, najmä počas oboch reštaurácií dómu svätej Alžbety, takzvaného Fabryho reštaurovania v rokoch 1857 1863, i počas veľkého reštaurovania v rokoch 1877 až 1896 samozrejme iba počas svojho života, keďže zomrel v Budapešti 5. decembra 1888.

Fábryho rekonštrukciu dómu veľmi kritizoval, považujúc ju za amatérsku /myslím, že ten istý názor by mali aj dnešní odborníci/. K druhému, takzvanému veľkému reštaurovaniu dómu, mal tiež výhrady a považoval ho za archeologický horor. Napriek tomu mal v tomto prípade niektoré príliš odvážne názory že gotika 15. storočia /teda aj dómska/ je úpadková, že je potrebné na takýchto stavbách opravovať, čo pôvodní stavitelia nezvládli a podobne. To by s ním už dnešná umenoveda prudko nesúhlasila. Ibaže nesmieme zabúdať, že Henszlman bol pred rokom 1860 ovplyvnený najmä francúzskou gotikou a tamojšou pamiatkovou praxou /študoval ju aj vo Francúzsku/. Vtedajší velikán pamiatkovej obnovy, architekt Emanuel Violet le Duc, Henszlmannov svetlý vzor, mal bohužiaľ rovnaké názory a svojho času tiež všeličo popáchal.

V roku 1873 sa Henszlmann stal riadnym členom uhorskej akadémie vied a zároveň vedúcim katedry archeológie budapeštianskej univerzity. Po vzniku Hornouhorského múzea v Košiciach odkázal tejto ustanovizni rozsiahlu zbierku mimoriadne vzácnych grafík, obrazov, rukopisov a kníh, predajom ktorej by sa dnes človek poľahky stal multimilionárom. Časy však vtedy boli iné a na svete vtedy žili mnohí ľudia, pre ktorých neboli peniaze tým jediným na svete.

Historická ospravedlnenka

Hurban či Hodža nie je nám to až tak jedno

V rubrike Písané históriou, ktorá vyšla v piatok 17. júna, sme publikovali materiál profesora Ladislava Tajtáka, ktorým sme s odstupom doplnili predtým vychádzajúci seriál o Košiciach meruôsmych rokov. Pán profesor dodal text, ja som sľúbil vybrať ilustrácie. Aj som vybral, ale nešťastnou rukou. Portrét, ktorý tam bol publikovaný ako podoba Jozefa Miloslava Hurbana bol v skutočnosti portrétom iného zo slovenských národovcov Michala Miloslava Hodžu. Ako k tomu vôbec došlo? Nuž siahol som po časopise, kde to už bolo takto chybne publikované a ani ma nenapadlo skontrolovať podobu. Dnes teda prosíme našich čitateľov o spravedlnenie a ako opravu zverejňujeme skutočnú Hurbanovu podobizeň.

Text a reprodukcie: Jozef Duchoň

Nabudúce: Pozoruhodnosti Košíc

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári