Na fľašu sa pozerajú s rešpektom, chcú s ňou v pokore uzavrieť prímerie

Nedávno sme navštívili Stredisko krízovej intervencie na Adlerovej ulici, pod ktoré patrí i Resocializačné stredisko pre drogovo závislých. Budova na Svätoplukovej ulici zvonku nenaznačuje, čo sa za jej múrmi skrýva, koľko tragédie a ľudských osudov. A to len kvôli tomu, že niekto si povedal: ´dám si pohár na zdravie.´ Po prvom nasledoval druhý, tretí a pozeraniu na dno akosi neprichádzal koniec...

Štatistiky sú k alkoholikom neúprosné. Hovoria, že zo 100 ľudí jeden, maximálne dvaja vydržia, ostatní opakovane padnú ´do bahna´. A ani pri tých dvoch ešte nie je záruka, že do konca života dokážu nevypiť si. Povedať, že tento človek po liečení naozaj odolal chuti na alkohol, sa dá až na jeho hrobe.

"Vyliečení títo ľudia nebudú nikdy, závislosť je totiž nevyliečiteľná. Môžu byť len vo fáze abstinencie. Chuť dostať sa na šikmú plochu sa totiž môže vrátiť. O 5 rokov, o 10, o 20 rokov. Toto platí aj pri drogovo závislých," tvrdo, ale otvorene sa rozhovorila Mgr. Jarmila Bučková, vedúca spomínaného Resocializačného strediska pre drogovo závislých.

Bežný človek si povie - dnes idem na žúr a dám si trebárs 5 poldecákov. Keďže má v sebe akúsi brzdu, ktorá mu povie, kedy má dosť, naozaj si na tom žúre, a nielen tam, dokáže rozkázať. Alkoholik však pije do nemoty. Nemá schopnosť zastať, opíja sa kým vidí plný pohárik, fľašu alebo kým mu niekto nalieva. "Mali sme tu muža, ktorý odišiel, pretože porušil abstinenciu," siahla k faktom J. Bučková. "V našom zariadení totiž platí, že sem sa dostane len ten, kto najprv absolvoval liečbu. Prvé tri mesiace pobytu sa môže pohybovať iba v interiéri, von sa nedostane. Prvá vychádzka sa povolí po troch mesiacoch." Vtedy často nastáva krízový, zlomový moment, niektorí klienti musia totiž osláviť, musia si pripiť nato, že tri mesiace vydržali nepiť.

Spomínaný muž sa po vychádzke späť nevrátil. Po týždni sa zúbožený postavil pred dvere zariadenia. Pocikaný, pozvracaný, zapáchal od vlastných výkalov. Doslova troska pýtajúca pomoc. "Dostal sa na psychiatrické vyšetrenie, kde zistili, že mal v sebe 6,9 promile(!) alkoholu. Pre bežného človeka smrteľná dávka. On to prežil..."

Rozdielny názor na marihuanu

Alkoholik môže aj 15 rokov abstinovať, no akonáhle si dá len pivo, je tam, kde bol predtým. Určitú "výhodu" oproti drogám má však pitie v tom, že alkoholikom sa človek nestane okamžite, závislosť si pestuje dlhší čas. Byť drogovo závislým je naopak veľmi krátkodobá záležitosť, prichádza neuveriteľne rýchlo. Drogy prinášajú tiež väčší rozpad osobnosti, viac a rýchlejšie pôsobia na organizmus a nervový systém.

"Už ´mariška´, teda marihuana, môže viesť k schizofrénii. Nebezpečná je i v tom, že jedna cigareta obsahuje veľa dechtu. Jediná ´kusovka´ znečistí pľúca ako 20 klasických cigariet." Hrozí teda väčšie riziko rakoviny a ďalších neduhov. "Odborníci majú na drogy rôzne názory. Niektorí tvrdia, že marihuana je vstupná brána k tvrdým drogám, iní, že to tak nemusí byť a kto ju fajčí, môže celý život ostať iba pri nej. Zrejme veľa závisí od povahy, od osobnosti človeka, od prostredia, v akom sa pohybuje."

Generácia vekovo starších mala výhodu, že ako deti a mladí boli pred týmto zlom viac chránení. Ako rodičia sú v nevýhode, nevedia včas rozpoznať riziká, ani si predstaviť, čo sa s deťmi deje, tvrdí J. Bučková. "Keď som bola na prvej prednáške v škole, rodičia sa pozerali na hodinky a čakali, kedy reči o drogách skončím. Dnes? Po oficiálnej prednáške mám ďalšie konzultácie, rodičia sa pýtajú, chcú rady. Zistili, že drogy sa medzi mladými stále viac vyskytujú, vnímajú ich ako svoj istý životný štýl, a preto pred nimi dospelí nemôžu zatvárať oči."

Drogy berú mladí zo sociálne slabších rodín, aj nadané deti v jazykových školách. Rómske deti aspoň tefujú. Rodičia si neraz naivne myslia, že dobrou výchovou ich dieťa nebude mať na drogu pomyslenie. Veľký omyl. U človeka, ktorý začne brať drogy, je nešťastie v tom, že nepomôžu ani prosby ani vyhrážanie či tresty. Len jeho vlastné chcenie a odborník.

Rodičia "to" nechceli vidieť

"Mali sme tu mladíka, ktorý nebol na drogách závislý, skôr to bol z jeho strany akýsi pokus na seba upozorniť. Na besede, keďže bol so mnou v istej škole, sa ho riaditeľ opýtal, že keď berie drogy od 14 rokov, ako to vie tajiť pred rodičmi, aby si nič nevšimli. Chlapcova odpoveď bola šokujúca: ´ja som to netajil, oni to nechceli vidieť...´ Práve drogami sa snažil upozorniť, že sa s ním niečo deje." Z centra po istom čase odišiel, lebo potreboval hlavne psychiatra. Začal totiž vážne a nahlas hovoriť o samovražde, pokračovala J. Bučková v opise smutného osudu. Možno prešli dva týždne a chlapec vyhrážky naplnil. Spáchal samovraždu. "Toto bol jeden zo zatiaľ najvážnejších a najsmutnejších príbehov, čo sme tu mali. Nie však jediný."

V centre mali aj 16-ročného mládenca. Bol to zatiaľ najmladší klient, ktorý podľa dokladov absolvoval detoxikačnú liečbu. Len ťažko to však podľa J. Bučkovej bola pravda, pretože po poldruha dni dostal ťažký absťák. Až taký, že musel ísť do nemocnice. Keby bol liečbu absolvoval, niečo také sa nemôže stať. "Chlapec bol odobratý rodičom a zverený do výchovu štátu. Keď prišiel - hrôza. Museli sme ho ostrihať, odvšiviť. Všade mal piercingy. Ťažký narkoman."

Každý sociálny pracovník sa podľa J. Bučkovej skôr alebo neskôr stretne s klientom, ktorý mu možno viac prirastie k srdcu, a preto sa snaží urobiť pre neho čo najviac. Niekedy sociálnemu pracovníkovi na človeku viac záleží ako jemu samotnému. Nie je to ale dobré, lebo väčšinou sú všetko recidivisti, teda viackrát sa liečili. A tak už poznajú praktiky, vedia, kedy čo príde, niekedy veru hrajú i divadlo.

"Snažia sa dobehnúť sociálneho pracovníka, manipulovať s ním. Doslova vedia využiť terapeuta, ktorý by ich snáď ľutoval. Preto k nim musíme pristupovať bez emócií. Spomínam si na muža, alkoholika. Mal asi 40 rokov a bol to presne ten prípad, že na prvej vychádzke po troch mesiacoch pobytu v centre sa hrozne opil. Mal v sebe však aspoň to, že si prišiel po osobné veci. Niektorí ani to neurobia, len sa stratia." Asi o tri týždne neskôr, keďže to bolo v zime, sa dozvedeli, že muž kdesi zamrzol.

Debaty o fľaši

"Osem chlapov, ktorých tu máme, nažíva všelijako. Občas sa pohádajú, vykričia sa, ale bitku sme tu nemali. Stalo sa, že keď sa jeden muž vrátil z vychádzky, evidentne mu na rifliach trčali vrecká. Mal v nich ploskáčiky a veľmi prosil, aby sme mu ich dnes dovolili vypiť, že od zajtra už nič ani nelízne. Je jasné, že sme mu nevyhoveli, alkohol skončil v umývadle."

Hoci sa môže stať, že niektorý klient sa z ničoho nič rozčúli, personál sa prípadnej agresivity nebojí. Ostatní v komunite mu nedovolia negatívne sa prejaviť. Jeden muž si napríklad prišiel opitý po veci a chcel všetko rozbiť. Ostatní ho okamžite odzbrojili. "Dokonca sa mi zdá, že keď príde nový alebo sa opije starý klient, ďalším je z neho ako keby zle. Zrejme v ňom vidia svoj obraz. Že aj oni kedysi takto vyzerali a keď nevydržia, tak takto môžu znovu vyzerať."

J. Bučková už s klientmi neraz viedla debaty o fľaši. Väčšina z nich sa na ňu totiž pozerá s rešpektom. Tvrdia, že s ňou chcú v pokore uzavrieť prímerie. "Raz som teda zobrala fľašu do ruky a povedala: ´chlapi, toto je obyčajná vec - fľaša - naplnená chemickou látkou. A len od mojej vôle závisí, či po nej siahnem, hodím ju na zem alebo čo s ňou urobím. Nie ona mňa ovláda, ale ja ju. To platí aj pri vás.´

Emil

Je závislý na alkohole a diazepínoch. Má 38 rokov, je rozvedený a už 12 rokov takto bojuje. Opakovane bol liečený vo viacerých liečebných zariadeniach, no zatiaľ to akosi nezvláda.

"Pre pobyt v centre som sa rozhodol sám. Zistil som, že potrebujem pomoc, aby som sa dokázal opäť zaradiť do spoločnosti ako abstinujúci alkoholik," otvorene o sebe povedal pán Emil. Priznal sa aj k problémom v mieste bydliska, s rodinou, so zákonom. "Tieto veci si potrebujem postupne vyriešiť, no v súčasnosti nie som na to ešte dosť silný." Všetko sa podľa pána Emila začalo v práci, na stavbe. Pil každý, začal aj on. Najprv len 1-2 poháriky tvrdého alkoholu denne, potom musel už i cez víkendy, na zábavách, tancovačkách, aby mal lepšiu náladu, bol uvoľnenejší. "Nezvaľujem moju závislosť na kolegov a na prácu. No aj to, spolu s mojou slabou vôľou, dopomohlo k tomu, že som sa ocitol takmer na kraji priepasti."

Pán Emil abstinuje krátko, len piaty mesiac, a netají obavy, že to možno nezvládne. I teraz máva občas mindráky alebo sa v noci objaví suchá recidíva. "Ráno sa zobudím a v ústam mám chuť ako po alkohole. Vtedy si nie som absolútne istý, či som si naozaj niečo nedal. V centre som rád i preto, že tu sa mám s problémom komu zdôveriť. Aj sen o pití ma totiž môže znovu dostať na cestu klasického alkoholika."

Stanislav

Nemal v úmysle prestať piť. Bol ženatý, mal tri deti, ale manželstvo sa rozpadlo. Začal žiť s družkou, no ani tento vzťah nevyšiel. Našťastie ho k sebe zobral kamarát, takže sa mal o koho starať. Inak ale rezignoval, prijal život, že si kúpil fľašu, sadol na lavičku a tam presedel hoci celý deň. Nezamýšľal sa, že to môže byť aj inak.

"Žil som takto štyri roky. Jedného dňa ale moja pečeň povedala - dosť! Musel som do nemocnice," rozhovoril sa pán Stanislav. V nemocnici ho oslovil lekár či neuvažoval o liečení. "A ja som sa zrazu dostal do situácie, kedy znovu padla otázka - prečo by som liečenie neskúsil, keď doma ma aj tak nikto nečaká? Absolvoval som teda detoxikáciu a teraz som v centre. Momentálne ešte nič nie je uzavreté, pretože tak ako teraz abstinujem, teda prijal som filozofiu - prečo nie?, pokojne sa môže stať, že sa jedného dňa zobudím a už bude všetko inak."

Abstinencia pánovi Stanislavovi, aspoň on to tak vníma, zatiaľ nič pozitívneho nepriniesla. Vlastnú rodinu nemá, len deti občas za ním zájdu. Šťastím je pre neho iba to, že k abstinencii sa dostal ako slepé kura k zrnu a ´absťáky´ ho netrápia. Keby aj fľaša stála rovno pred ním na stole, preloží ju inde bez toho, že by to s ním zamávalo. "Bojím sa len toho, že pokojne môže prísť obdobie, kedy si znenazdajky poviem: a prečo by som nemal piť? Sedieť na lavičke triezvy alebo opitý, aký je v tom rozdiel?"

Michal

"Mám 27 rokov a to, čo o sebe poviem, je pohľad súčasný, ako to teraz vnímam," začal rozprávať o svojej ceste do centra sympatický mladý muž, ktorý sa dostal do partie, kde boli drogy úplne normálne. "Že som ich začal brať, však nepripisujem kamarátom, ale najmä výchove v rodine. Cez týždeň som síce býval na internáte, víkendy som ale trávil doma. Pravda, doslova doma som bol málo, stále som chodiť von. Našim, teda rodičom, to nevadilo. Nepýtali sa, kde som a čo robím." Na Michala doma nečakali žiadne obmedzenia, zákazy. Mal voľnosť, nikto mu nepovedal: toto nesmieš, tam nechoď. Voľnosť mal aj čo sa týkalo peňazí. Keď si vypýtal, dostal ich. Zase bez otázky - načo ich potrebuje.

"Postupne moja závislosť na drogách začala prerastať. Už mi nestačili peniaze, ktoré mi dali doma, ďalšie som si teda bral. Vedel som, kde ich rodičia držia. Ešte ani vtedy ma nikto nekontroloval, peniaze sa doma nerátali. Rodičia si mysleli, že nie je dôvod. Nedávno som spočítal, že na drogy som minul do päť miliónov korún. Dnes už viem zrátať, čo všetko som za to mohol mať. Vtedy som nad tým neuvažoval,"... odmlčal sa Michal. Peniaze išli na heroín, ktorý bol prvou drogou, ktorú si "skúsil" pichnúť. "Myslel som si, že to bude raz a dosť. Dnes už viem, ako veľmi som sa mýlil. Neskutočne rýchlo som sa dostal do drogovej závislosti."

Na nátlak rodičov absolvoval Michal trojmesačnú liečbu, po nej sa vrátil domov. Rodičia boli spokojní, že je "čistý." On ale, keď sa presvedčil o ich spokojnosti, začal znovu. I preto, lebo sa cítil sám. Mama mu totiž medzičasom zomrela, priateľka je preč, pracuje vo Švajčiarsku, otec chodí na služobné cesty.

Teraz, po druhýkrát sa ale sám rozhodol, že sa bude liečiť, pretože už nič nevládal. Zdravotne, finančne, fyzicky, psychicky. Má problémy aj so zákonom. "Otec dva mesiace nevedel, kde som. Hľadal ma, no nemal som odvahu ozvať sa. Sedem rokov som si pichal ´herák´ v dosť veľkých dávkach. Prinášal mi stavy, že som bol uvoľnenejší, viac som vedel komunikovať, mal som dobrú náladu. Na tých, čo nedrogovali, som sa pozeral povýšenecky ako na menejcenných."

Michal bol už v štádiu, že potreboval dávku i šesťkrát denne. Stále si pritom myslel, že niekedy a niekde sa tá potreba musí zastaviť. Ale hranica neprichádzala. Našiel však odvahu, aby sa sám zastavil. Aspoň zatiaľ to tak chce. Nikomu vraj už nič nebude sľubovať. Na podobnú tému "kecov" povedal viac ako veľa. Teraz chce konať. On aj ostatní jeho noví priatelia z centra...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári