Pravá tequila im nechutila, naše pálenky sú vraj lepšie

Muzikanti zo Štátnej filharmónie Košice (ŠFK) sa pred dvoma týždňami vrátili z turné v Mexiku. Odohrali tam 11 koncertov a väčšinu času strávili v koncertných sálach - počas koncertov a skúšok, alebo v autobuse, ktorým sa presúvali z jedného mesta do druhého. Aj napriek tomu, že mali hektický a nabitý program, predsa len stihli nasať trochu atmosféry Mexika. O tom nám porozprávala Hana Bonková, námestníčka umeleckej prevádzky ŠFK a Július Klein, riaditeľ ŠFK.

Komorný orchester ŠFK odlietal do Mexika 30. mája, do Košíc sa vrátili 17. júna. Letel z Budapešti do Paríža a odtiaľ priamo do Mexico City, naspäť rovnakou trasou domov. Pôvodne bolo v rámci zájazdu plánovaných 13 koncertov. "Dva sa počas turné zrušili, takže sme ich absolvovali 11. Zdalo sa, že budeme mať viac voľného času. No veľa ho veru nebolo. Každý deň sme sa presúvali z miesta na miesto. Ráno sme si dali raňajky - niekedy sme ani tie nestihli - a šli sme autobusom 5-6 a niekedy aj 8 hodín do ďalšieho mesta. Tam sme mali skúšku a potom koncert. Našťastie sme mali autobus, ktorý nás prevážal po celej trase a bol pre nás v istom zmysle oázou. Keď sme totiž prišli z rozhorúčeného mesta, tak sme v autobuse ´híkali´ od radosti, že je v ňom tak chladno...," prezradila nám H. Bonková.

Klimatizácia funguje vo väčšine mexických hotelov i budovách a keďže v mnohých mestách majú moderné kultúrne stánky, neraz sa stalo, že muzikantom bolo počas koncertovania chladno. "Hrali sme však aj v kostoloch. U nás sme zvyknutí, že v kostoloch je zima. Tam to bolo naopak - bolo tam teplo. Takže muzikanti hrali radšej v košeliach ako vo frakoch."

Pokiaľ sa koncertovalo v centre mesta, každý z účastníkov zájazdu sa potešil možnosti aspoň na chvíľu sa poobzerať po okolí. "Každý sa potešil, keď sa po celom dni strávenom v autobuse mohol poprechádzať po meste. Chodiť po meste po nákupoch či len tak sa prechádzať sa dalo iba vo voľných dňoch."

Situáciu však zachránilo hlavné mesto - Mexico City. "Vedeli sme, že tam je veľký trh s umeleckými predmetmi a pred odletom z Mexika sme si naplánovali čas na to, aby sme si nakúpili krásne mexické suveníry a darčeky," spomína H. Bonková. "Tešili sme sa, že budeme môcť aj niečo priniesť domov, lebo v ostatných mestách to bolo v tomto ohľade dosť slabé. Bola som nepríjemne prekvapená tým, že nedostať kúpiť aztécku sošku, ale hocikde sme natrafili na Mickey Mausa a také isté gýčovité suveníry ako u nás... Ten trh v Mexico City bol však úžasný - bola tam nádherná mexická pestrofarebná keramika, šperky, vyšívané šatky, šaty, aztécke miniatúry, aztécke kalendáre z keramiky, dreva, kože... Ak by mal človek veľa času, tak tam dokáže utratiť veľa peňazí, lebo všetky tie veci boli prekrásne..."

Návšteva historických pamiatok kvôli nedostatku času neprichádzala v úvahu. "V meste Uruapan sme sa zastavili v Národnom parku. Znovu to bolo veľmi uponáhľané, lebo sme mali vyhradený iba krátky čas pred skúškou. Bola tam nádherná zeleň a úžasné vodopády, no nebolo kedy nad nimi rozjímať... Zo stromu do studenej rieky v skalnatom zráze tam skákali mladí chlapci. Všetci sa pozerali, no ja som na to nemala žalúdok. Vyzeralo to dosť nebezpečne a určite to bolo o život, lenže tí chlapci si tým zarábajú - vyberajú za to peniaze..."

Mexičania na koncerty meškajú

Prekvapivé pre slovenských muzikantov bolo to, že na začiatku koncertu bola vždy koncertná sála poloprázdna... "U nás keď niekto príde neskôr, tak musí počkať, kým sa neskončí 1. skladba a počas potlesku môže ísť do vnútra. Tam keď sa koncert začal o ôsmej večer, ešte do deviatej vchádzali ľudia do sály... Povedali nám, že oni sú radi, keď poslucháč príde a nebudú ho predsa zdržiavať vonku pred sálou, nabudúce by možno neprišiel..."

Mexické publikum sa ukázalo ako veľmi žičlivé, po každom koncerte si košickí muzikanti vyslúžili búrlivý potlesk a standing ovations. "Vždy po koncerte na stretnutí s miestnymi milovníkmi hudby sme boli ako ich miláčikovia. Náš koncertný majster Karol Petróczi rozdával podpisy a každý sa s nami chcel fotografovať. Bolo to milé..."

Času na to, aby sa porozprávali s miestnymi ľuďmi, Košičania veľa nemali. "Problém je aj v tom, že nik z nás neovláda španielčinu a tam málokto hovorí po anglicky. Ale keď sa chce, tak sa dá dohovoriť aj rukami - nohami. Mali sme to šťastie, že sme v Mexiku boli cez tamojšiu agentúru, ktorú vlastnia Slováci - manželia Kováčovci. Počas celého zájazdu šli s nami, takže sme nemali žiadna a ani jazykové problémy. Postarali sa o nás výborne. Od zabezpečenia hotelov a koncertov až po navigovanie šoféra..."

Diaľnice v Mexiku, na ktorých košickí hudobníci strávili času viac než dosť, sú vraj výborné. "Nové diaľnice, po ktorých sme cestovali sú vybudované väčšinou na planine. Nič dookola nevidno, iba nekonečné plochy kaktusov, paliem, suchej trávy, alebo polia a polia, až kým človek nevojde do mesta. Ale cestovali sme aj po horách, kde zas boli poriadne nebezpečné serpentíny - všade bolo vidno kríže... Našťastie náš šofér bol opatrný. V mestách jazdia autá amerických značiek a Volkwageny, najmä takzvané chrobáky, ale tých starých typov. V Mexico City sa to hemží takýmito zeleno-bielymi taxíkmi. Je to malé šikovné auto, ktorým sa taxikár dostal kamkoľvek..."

Pobrežie mali iba pre seba

Košičania precestovali Mexiko krížom - krážom, užili si hory, suché savany, zelenšiu prírodu na juhu ale i morské pobrežie. "V pobrežnom meste Tampico sme mali trochu voľného času, takže sme asi tri hodinky strávili aj pri mori. Bolo to práve počas poludnia, kedy nie je dobre byť na slnku, ale nikto sa nespálil a nám to dobre padlo. Síce boli obrovské vlny, no po chvíli sa dalo aj kúpať. Krásne tam boli slnečníky, ktoré lemovali asi dvojkilometrovú pláž. Okrem nás a niekoľkých miestnych detí tam nikto nebol, takže sme mali pobrežie iba pre seba..."

Zážitok z úplne iného súdka čakal na Košičanov pri hraniciach Mexika a USA na ceste do mesta Nuevo Laredo. "Mexiko je celé rozdelené do štátov a keď sme prechádzali cez jednu takúto hranicu, tak nás zastavili vojaci. Vošli s automatmi do vnútra autobusu a pozerali, či medzi nami nie je niekto, kto by tam byť nemal... Jeden z vedľajších autobusov prehľadávali aj so psami... Je to totiž drogová oblasť... Nebol to teda príjemný pocit sedieť v autobuse, po ktorom sa prechádza vojak s nabitou zbraňou."

Inak sa však Mexiko H. Bonkovej zdalo bezpečné. Bez problémov sa večer prechádzala po mestách s dievčatami či iba sama. "Večerné mestá mi nepripadali vôbec nebezpečné. Boli krásne, tamojšia architektúra je zaujímavá. Zvláštne je, že zatiaľ čo naše kostoly sú zvyčajne vyzdobené viac z vnútra ako z vonku, tam je to naopak. Vnútrajšok je skromný, no fasády sú pompézne. A takmer každý kostol má na vrchu kupoly kríž, ktorý v noci neonovo svieti. Ak má človek šťastie a dostane v hoteli izbu s výhľadom na mesto, tak v noci môže vidieť hviezdnatú oblohu a pod ňou žiariace kríže..."

Hľadali funkčný internet

Na to, aby si vychutnali horúce mexické večery sediac v kaviarničke, tak ako Mexičania, času Košičania nemali... "Keď sa koncert skončil o desiatej či jedenástej v noci a ráno sa šlo do iného mesta, kto by sa šiel ešte kdesi zabávať? Občas sa ktosi vybral posedieť si do kaviarničky kdesi na námestí, ale hlavne sme v prvom rade hľadali funkčný internet. Keď sa nám to podarilo, tak sme len sadli a písali a písali... Sedemhodinový časový rozdiel bol totiž občas problémom. Keď sme celý deň sedeli v autobuse a cestovali, tak sme došli do mesta podvečer a to už u nás bola polnoc... A na diaľnici síce boli často telefónne búdky, no málokedy sa z nich dalo dovolať do Európy..."

Inak však v Mexiku, ako sa zdá, funguje všetko - najmä vďaka sieťam amerických obchodov. "Veľké mestá sú plné hypermarketov, nájdete tam módne americké butiky, KFC i Mac Donalda... Keď sme si potrebovali niečo kúpiť na jedenie, tak nás vysadili pred nákupným centrom a bolo tam všetko. Je však pravda, že my sme sa, našťastie, pohybovali po - ako to nazvať - lepšom štandarde. Mali sme zabezpečené skvelé hotely aj koncertné sály. Netuším, ako to tam funguje v iných podmienkach. Cestovali sme však aj popri chudobných osadách a tam to bolo príšerné. Naše rómske osady sú oproti tomu luxusné..."

Plechové prístrešky, v ktorých sa zrejme veľa neskrývalo, lemovali veľké mestá. "Je to presne tak usporiadané ako všade inde - v centre mrakodrapy a okolo rozlezené domčeky. V Mexiku majú miesta dosť, mestá sa môžu rozprestierať na kilometre. Keď sme šli autobusom cez mestá ako Monterrey, Durango, Tampico, Morelia či Puebla, vyzeralo to, že nemajú konca..."

Košičania sa nepohybovali po tých miestach Mexika, kde by bol badateľný vplyv pôvodnej indiánskej kultúry. "Skôr tam boli veľké španielske a talianske domy s nádhernými kovovými mrežami. V Acambare ma zaujali stromy strihané do tvaru zvieratiek. To bolo milé. Nové budovy sú veľmi pestré - neváhajú použiť na jeden dom fialovú, okrovú a do toho čiernu farbu. Mám pocit, ako keby si Mexičania kompenzovali aj keramikou, oblečením a pestrými domami to, že ich príroda nie je veľmi pestrofarebná. Rastú tam síce melóny, ananásovy a pomaranče, ale tie žiaria farbami, až keď ich rozrežete... Inak je tam všetko sivé, hnedé, zelené. Za celý čas sme voľne v prírode videli len jednu a tú istú pestro kvitnúcu rastlinu - zelený krík s ružovofialovými kvetmi."

Nekonečné polia

Počas cesty autobus často doslova pohltili okolité nekonečné polia - agávové, karfiólové, kukuricové... "V severnejšej časti boli zas všade kaktusy. Aj tie boli krásne a zaujímavé, ale musím povedať, že keď sme šesť dní videli za okna autobusu iba kaktusy, už sme ich mali naozaj dosť..." To, že Mexičania si dokážu vypestovať nesmierne množstvo zeleniny a ovocia, prišlo H. Bonkovej veľmi vhod. "Mala som možnosť celý čas sa stravovať iba na ovocí a povedala som si, že takúto príležitosť si nenechám ujsť. Užívala som si surovú stravu."

Mexická kuchyňa je však preslávená pikantnými dobrotami. Tie aspoň trochu ochutnal J. Klein. "Samozrejme, že som si dal, ochutnal som tortillas. Tiež som sa však vyžíval v tamojšom ovocí. Ich pomaranče sú skvelé a nemajú nič spoločné s tými, ktoré si tu kúpite v supermarkete. Aj ananás bol taký, že keď som ho rozrezal, tiekla z neho šťava ako z paradajky..."

Okrem výborného jedla ochutnal J. Klein aj pravú mexickú tequilu. "Musím však povedať, že mi nejako zvlášť nechutila... Naše pálenky sú lepšie," prezradil J. Klein s úsmevom. Toho najviac na celom zájazde potešili vydarené koncerty, na ktoré bolo zvedavých niekedy aj tisíc divákov. "U nás treba obecenstvo nútiť do toho, aby prišli na koncert, tam o to majú záujem. Aj keď je pravda, že raz som videl, ako mamička ťahala dieťa do sály a ono sa vzpieralo a plakalo..."

Prekvapivé pre J. Kleina bolo najmä to, že aj v malých mestách majú postavené nové a moderné kultúrne centrá. "Dalo by sa to prirovnať k tomu, ako by malé mesto na Slovensku malo kultúrna stánok veľký ako novostavba SND. A tam to postavia rýchlo, nenaťahujú to 20 rokov. Ak si niekto myslí, že Mexiko je rozvojový štát, mýli sa. Podľa toho, akou vysokou mierou dotujú kultúru, je to veľmi rozvinutá krajina," dodal J. Klein.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Fikcia

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári