Štrajku zamestnancov Air France, vďačí za zoznámenie s manželom

Pred niekoľkými rokmi sa 19-ročná Košičanka Dáša Farkašovská rozhodla navštíviť Kanadu. Práve ukončila štúdium v 1. ročníku univerzity v Prešove a pred sebou mala dva mesiace prázdnin. Za Atlantický oceán sa nechystala len tak. Žila tam známa jej otca, ktorá sa mala o Slovenku postarať. Z plánovaných troch týždňov však napokon bolo vyše päť mesiacov, no ani po nich sa Dáša definitívne nevrátila do vlasti. Prečo, o tom už viac v následujúcich riadkoch.

Dáša, ktorá dovtedy v Kanade nikdy nebola, mala namierené do Otavy. "Pôvodne som sa tam mala dostať po trase Viedeň - Paríž - Montreal - Otava, ale trochu sa to skomplikovalo," spomína na leto 2000. "Zmenu, ktorá, ako sa neskôr ukázalo, zásadným spôsobom zasiahla do môjho života, spôsobili štrajkujúci zamestnanci francúzskej leteckej spoločnosti Air France. Kvôli nim boli viaceré lety zrušené a aj ja som si musela vybavovať novú trasu. Bola som práve vo Viedni a na všetko potrebné som mala iba jeden deň."

Za ten čas si Dáša zvolila novú trasu cez Londýn a kvôli tomu si musela vybaviť aj víza na vstup do Veľkej Británie. Nie na dlho, iba kvôli medzipristátiu na trase Viedeň - Londýn - Otava. A práve v londýnskej letištnej hale sa po prvýkrát zoči-voči stretla s mužom, ktorý sa neskôr stal jej manželom. Ale nepredbiehajme.

"Na letisku sme sa iba videli, no v lietadle sme sa zhodou náhod ocitli pri sebe," opisuje Dáša okamihy, ktoré zmenili jej život. "Ľudia v lietadle si kadejako presadali a tak sme aj my s Davidom najprv sedeli za sebou a napokon i vedľa seba. Samozrejme, pustili sme sa do konverzácie, ktorá však bola poznačené mojou absolútnou neznalosťou angličtiny. Našťastie, ja som mala so sebou slovník a David zas notebook, takže sme sa ako-tak dohovorili. Ale viac to bolo rukami a nohami, než slovne..."

Let cez Atlantik trval niekoľko hodín, počas ktorých sa Dáša o novom známom i naopak dozvedeli aspoň tie základné informácie. David bol z Otavy a v Londýne bol na konferencii. Má totiž firmu, ktorá sa volá Youcan a je to organizacia na riešenie konfliktov a prevencie nasilia. Organizuje rôzne workshopy a konferencie, školí mládež, učiteľov a ľudí, zamestnaných v justičnom systéme. Zaoberá sa urovnávaním sporov mimo justičnú pôdu, lebo tam je to už veľmi drahé. Niečo ako u nás tzv. probačný sudca.

V Kanade sa zamilovala

Keď obaja vystúpili v Otave, Dave pomohol Dáši vybaviť na imigračnom úrade všetko potrebné. "Prišlo mi to veľmi vhod, lebo ako som už spomenula, po anglicky som vedela iba YES a NO," spomína Dáša s úsmevom. Mimochodom, teraz, v čase nášho rozhovoru, už bola v angličtine netoľko zbehlá, že skôr jej robila problémy slovenčina. Ak v rýchlosti nevedela zaradiť do vety nejaké slovenské slovo, pokojne ho nahradila anglickým...

"Keď sa objavila moja známa, vymenili si vizitky a dohodli sa, že David za mnou občas zájde a spolu niekam vyrazíme. Chcel mi poukazovať nejaké zaujímavostia a ja som bola, samozrejme, veľmi rada." Navyše vysvitlo, že David býva iba niekoľko minút cesty autom a od Dášinho nového prechodného bydliska.

Čas v spoločnosti nového priateľa rýchlo plynul a obaja čoraz viac nadobúdali pocit, že sa medzi nimi tvorí čosi silnejšie, než obyčajné kamarátstvo. "Asi po dvoch týždňoch som sa rozhodla, že sa domov ešte nevrátim a že ostanem trochu dlhšie. Víza som si vybavila do marca 2001. Doma boli z toho trochu vyplašení, ale pochopili to," spomína Dáša a obdobie, kedy sa s Davidom zblížili. Druhý šok spôsobila rodičom ešte pred koncom roka 2000. To keď im telefonicky oznámila, že sa asi bude vydávať. Samozrejme, z lásky. Nie preto, že by musela...

"Ja som pricestovala na Slovensko 2. decembra, David za mnou o niekoľko dní neskôr. Keďže svadba sa v Košiciach vybaviť tak skoro nedala, mali sme ju v Bradejove. Oslavy trvali tri dni, lebo 30. decembra sme sa vzali, 31. decembra bol tzv. miléniový Silvester a 1. januára zas Nový rok..." David ostal na Slovensku celý január a vrátil sa ešte dvakrát. Vo februári na sviatok sv. Valentína a v apríli na Dášine narodeniny. Ona po celý čas čakala na prisťahovalecké víza do Kanady, lebo svadba s Kanaďanom ich ešte automaticky nezaručovala. Keď víza konenčne získala, začiatkom júla 2001 si to opäť namierila cez "Atlantik".

Štúdium začala učením sa angličtiny

Keďže Dáša na Slovensku študovala etopédiu, čo je pedagogika psychosociálne narušených, v novom pôsobisku sa rozhodla pokračovať na univerzite štúdiom podobného zamerania. Na Carleton University si vybrala štvorročný odbor kriminológia a právo, na konci ktorého získa titul čestného bakalára. Do úvahy pripadalo i trojročné štúdium a na jeho konci titul bakalár, ale ten sa až tak necení a uplatnenie v zamestnaní je slabšie. Dáši však aj štvorročné štúdium bude trvať päť rokov, lebo skôr, než odštartovala cyklus odborných prednášok, musela sa zdokonaliť v angličtine.

"Prvý polrok som nemala nič iné, iba deväť hodín týždenne angličtinu," spomína Dáša. "Po pol roku som si mohla vziať prvý odborný kurz. Vybrala som si najľahší - kanadské štúdiá, lebo som vedela, že v tom jazyku ešte taká zbehlá nie som. Postupne som si brala ďalšie kurzy. Niektoré boli pre moju špecializáciu povinné, iné boli voliteľné. V Kanade je tzv. krditný systému štúdia. Aby mohol študent dostať diplom, musí získať 20 kreditov. Každý kurz má pol alebo jeden kredit, podľa toho, či trvá jeden semester, alebo celý rok."

Jesenný semester sa začína v septembri a končí v novembri. Skúšky sú v decembri. Zimný semaster sa začína v januári a končí v marci, skúšky sú v apríli. "Každá prednáška obvykle trvá tri hodiny s malou prestávkou," vysvetľuje Dáša. "V prvých ročníkoch sa ich zúčastňovalo aj tristo - štyristo študentov, postupne, keď sa špecializovali, už menej. Kontrola účasti sa nerobí. Ak študent na prednášku nepríde, môže si ju neskôr pozrieť." Buď na druhý deň na špeciálnom televíznom okruhu, alebo v knižnici. Väčšina prednášok sa totiž nahráva. V knižnici je napríklad 40 vídeí so sluchátkami a tam si každý môže pozrieť hociktorý záznam aj niekoľkokrát. Systém, ktorý by sa možno mnohým lenivším vysokoškolákom zdal ako atraktívny, má však aj svoje riziká. "Iba na dodatočné dopozeranie všetkých prednášok sa spoliehať nedá. Učiva je veľa, profesori dávajú veľa tém na čítanie a potom sa to môže nakopiť."

Pri skúškach treba rozmýšľať

Potom, ako sa zdokonalila v angličtine, chodí Dáša na štyri kurzy. Tvrdí, že štyri skúšky sú tak akurát. Skúšky sa robia na percentá. Sto percent je A plus. "Ja som zo začiatku dostávala ´céčka´, lebo moja angličtina ešte nebola an požadovanej úrovni. Treba ovládať písomnú nagličtinu, kde sa nestačí iba ´vykecať´ pred profesorom. Postupne som prišla na to, ako získať lepšie hodnotenie a teraz už mám priemer A mínus."

Test, ktorý je súčasťou každej skúšky, má päť možností. Dáša tvrdí, že nie je ľahké uhádnuť tú správnu, lebo niekedy sa zdajú správne aj dve-tri. Za tri hodiny musí zodpovedať aj 140 otázok. Nie sú primitívne, treba vraj veľmi rozmýšľať. Iné skúšky pozostávajú z napísania eseje. Napríklad na tému kriminálny systém u mládežníckych výtržníkov. Exkošičanka tvrdí, že pri ich písaní tri hodiny nezloží pero z ruky.

V súvislosti so štúdiom Dáša spomenula aj systém štipendií. Ich príjem závisí napríklad aj od prospechu a športových aktivít. "Ja som dostávala už od prvého ročníka 2500 dolárov, ktoré som väčšinou minula na knihy. Kto sa rozhodne pre pôžičku, musí ju po skončení štúdia splácať. Mnohí preto končia školu so 40-tisícovými dlhmi. Ja mám dlh asi 5 tisíc dolárov."

Samozrejme, rozvinutý je aj systém brigád. Dáša napríklad jeden rok zarobila od mája do augusta 3000 dolárov. Robila už v čistiarni, obchodnom centre a v súčasnosti robí športovú inštruktorku. Na starosti má húf detí, ktoré trénuje nielen v rôznych športoch. V basketbale, volejebale, golfe i v plávaní.

Popri škole hrala basketbal

Okrem učenia sa Dáša venuje i svojej láske - basketbalu. Už od malička hrávala za Cassoviu Košice a teraz je jednou z opôr dievčenského univerzitného družstva. "Moj manžel poznal ich trénera a keď ma ten ešte počas prvej návštevy Otavy v lete 2000 videl hrať, veľmi chcel, aby som bola v ich tíme. Po návrate do Kanady a nastúpení do školy som sa teda naháňaniu lopty venovala aktívne," spomína Dáša na svoje kanadské basketbalové začiatky. "Univerzitná liga je tam čosi ako naša 1. liga. Ibaže nie profesionálna, je na trochu nižšej úrovni a hrajeme zadarmo. Tím sa tvorí na začiatku každého roka, teda v septembri. Mnohé hráčky totiž skončia so štúdiom a tak ich nahrádzajú nové. Podľa školského roka aj trvá liga. Začína sa v septembri a končí v marci."

Samotný carletonský dievčenský tím vraj veľké úspechy nedosiahol a ešte ani raz sa v rámci 40 kanadských univerzít nedostal do play off. Dáša, o ktorej neraz písali aj v miestnych novinách, však získala viacero individuálnych ocenení. Nečudo, keď dávala v priemere 20 budov za zápas. V sezóne 2002/2003 získala cenu Najužitočnejšia hráčka roka (Most Valuable player) a o rok na sa stala Najlepšou obrankyňou roka (Defensive player of the year). V roku 2004 získala aj za šport i študijné výsledky ocenenie ako najlepšia športovkyňa univerzity (Outstanding female-Athlete scholar). Cenu jej odovzdala 5-nasobna olympionicka v atletike Charmine Crooková.

Smolu má Dáša v tom, že podľa univerzitných pravidiel môže hrať za školu iba päť rokov. Prvý rok bol ten, kedy sa zoznamovala s angličtinou a posledný bude ten, do ktorého teraz v septembri nastúpi. Ak by chcela absolvovať ešte nejaké doplnkové štúdium a získať tzv. Master´s Degree, už by to muselo byť bez basketbalu. "Zrejme sa na to dám," plánuje Dáša. "Štúdium trvá dva roky a absolvuje sa popri zamestnaní. Je to iba niekoľko hodín týždenne a má to skôr písomnú formu."

Mimochodom, okrem kriminológie a práva si Dáša v poslednom ročníku vybrala aj sociológiu. Po skončení školy teda získa tri diplomy. Uplatnnie v zamestnaní je vraj rôzne. "Môžemm ísť robiť na políciu, na súd, do väznice či do orgánov vlády. Všade tam, kde sa vyskytuje kriminalistika, právo a sociológia."

Samozrejme, spolu s manželom Davidom túži Dáša po dieťati. Dom si už kúpili a tak po skončení jej štúdia nebude založeniu rodiny stáť v ceste nič. Ale o tom možno až niekedy nabudúce...

Róbert BEJDA

Autor: Ste odvážna?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári