* Sondovanie v stavbe plnej košickej histórie

Pri Dóme sv. Alžbety sa zrodila myšlienka pamiatkovej starostlivosti

V najstarších dobách existencie nášho mesta bývali jednotlivé mestské parcely pomerne malé a takmer všetky rovnako veľké. Aj jednotlivé domy sa od seba líšili iba málo. Generácia kolonistov zakladateľov dodržiavala pravidlo, že každý by mal začínať život a podnikanie na novom mieste za rovnakých podmienok. Napriek tomuto "zakladateľskému komunizmu" sa nedalo vyhnúť tomu, že niektoré mestské parcely mali evidentne výhodnejšiu, či skôr reprezentačnejšiu polohu, ako iné a je jasné, že tie sa ušli významnejším, váženejším a hlavne bohatším mešťanom. Parcelou a domom, ktorý má hierarchiou tú najlepšiu možnú polohu v meste, je nárožná stavba s adresou Alžbetina 1/ Hlavná 32.

UNIKÁTNA POLOHA

V čom tá unikátna poloha uvedeného domu spočíva? Nuž stojí na Hlavnej ulici, dokonca na nároží s druhou najdôležitejšou mestskou komunikáciou dnešnou Alžbetinou, predtým Hnilnou ulicou. Toto miesto je v priamom susedstve s akýmsi duchovným centrom stredovekých Košíc, kde stál farský kostol zasvätený patrónke mesta svätej Alžbete, zvonica, cintorínsky areál a len trochu obďaleč cintorínska kaplnka /svätého Michala/ a mestská fara. Ten, komu sa táto parcela ušla, bol uprostred všetkého stredovekého verejného diania a sám bol neustále na očiach verejnosti dennodenne navštevujúcej bohoslužby. Priznávam, že to mohlo byť svojim spôsobom aj trochu rušivé.

Len jediný dom v Košiciach mal rovnako dobrú polohu ten naproti, kde je dnes IRB banka. Domy v susedstve mestskej radnice a kráľovský dom boli len o niečo hierarchicky nižšie zaradené a domy v susedstve mestských brán mali výbornú polohu z hľadiska podnikania, keďže to boli najlepšie miesta na prevádzkovanie hostincov. Náš dom však mal aj ďalšie výhody. Tým že bol na nároží, mal zďaleka lepšie osvetlenie, ako domy vklinené uprostred blokovej zástavby a naviac bývala takáto parcela vždy aj väčšia, čo bolo dané pevnostnými /z hľadiska stavebného/ dôvodmi.

Nevieme, kto bol tým vyvoleným spomedzi prvej generácie košických kolonistov, komu lokátor, teda muž, ktorý rozvrhol základnú sieť ulíc a pozemkov budúceho mesta, túto parcelu pridelil. Rozmýšľajúc nad týmto problémom ma však napadá, že je pomerne veľká pravdepodobnosť, že vtedy, v polovici 13. storočia, to bola práve jeho parcela a jeho dom. No nemuselo to tak byť a dom mohol patriť niektorému z prvých, dnes už menom neznámych richtárov mesta. Poloha sama znamená, že tento dom bol v čase budovania Košíc jedným z prvých solídne vybudovaných z kameňa. Najprv sa totiž stavali domy na Hlavnej ulici, či skôr námestí, ako to vtedy vnímali, prednostne v blízkosti kostola, a až potom sa mesto zahusťovalo smerom k hradbám. V rámci vnútorného delenia vtedajších Košíc stál dom v prvom mestskom kvartáli, plošne najväčšom a podľa daňových súpisov najľudnatejšom.

NAJSTARŠIA PODOBA

Laikovi sa aj dnes môže zdať podoba nášho domu stará, lenže to, ako vyzeral v dobe svojho založenia, dnes možno iba hádať podľa zbytkov architektúry, ktorá sa dochovala v jeho podzemí. Prvé roky existencie na novom mieste prežívali kolonisti so svojimi rodinami v nepohode, na úrovni dnešných obyvateľov karavanov, ak sa to tak dá nazvať. Kým si postavili pevné obydlia, poskytovali im /ale aj ich hospodárskym zvieratám/ prístrešok vozy na ktorých prišli a narýchlo vybudované polozemnice, akési predchodkyne zemlianok, predsa však väčšie a o niečo komfortnejšie. Pravdepodobne to bolo takto aj v prípade našeho domu.

Svojho času sa dosť rozšírila predstava, že najstaršie stavby vznikalinie na uličnej čiare, ale hlbšie v parcelách, udávalo sa okolo dvadsať metrov. Náš dom by čiastočne tejto predstave vyhovoval, pretože jeho najstaršia zachovaná stavebná hmota, evidentne z 13. storočia, je od uličnej čiary Hlavnej ulice vzdialená asi 20 metrov. Ibaže vzhľadom na to, že je to nárožný dom, stojí priamo v uličnej čiare Hnilnej /teda Alžbetinej/ ulice. Takže je to tak, aj tak. No bez ohľadu na tento detail môžeme povedať, že najstaršia podoba nášho domu mala štvorcový pôdorys asi 9 krát 9 metrov a zvonku vyzerala ako nízka veža. Vežové domy sú pre toto obdobie charakteristické. Naviac je tu zachovaný stavebný unikát stredoveké schodište vytvorené v hrúbke dosť masívneho muriva stavby. Takéto schodištia sa dajú nájsť v architektúre stredovekých hradov, ale pokiaľ viem, je to jediný známy prípad takéhoto riešenia schodišťa meštianskeho domu v Košiciach!

K veži neskôr, snáď okolo roku 1300, pristavali ďalšiu hmotu domu ktorá už siahala po uličnú čiaru Hlavnej i Hnilnej ulice. V podzemí je to dnes krásny trojtraktový priestor na vyľahčenej konštrukcii z kamenných oblúkov. Stropy vo vežovej i ostatnej časti domu boli pôvodne drevené, ploché. Okolo roku 1380 však zničil veľkú časť Košíc katastrofálny požiar. Keďže vieme, že zničil aj neďaleko stojaci farský kostol svätej Alžbety, nepochabne mu padol za obeť aj náš susediaci nárožný dom. Jasný dôkaz o tom podali sondy v podlahe podzemia, kde je nápadná pomerne silná požiarová vrstva, nad úrovňou ktorej začínaju nové gotické klenby pivnice, ktoré sa zachovali až dodnes. Dom po tomto požiari nepochybne opravili, prípadne aj stavebne zmodernizovali. Ako vyzeral však nevieme opísať presne. Najbližšia by však bola predstava, že sa podobal o niečo väčšej a architektonicky krajšej Miklušovej väznici.

NA SKLONKU GOTICKÉHO VEKU

Z ďalších vyše 160 rokov existencie tohto domu máme skutočne iba minimum údajov, naviac nepriamych. Jeho majitelia pochádzali v čase Anjouovského, Luxemburského a Korvínovského ekonomického rastu nepochybne z najbohatších košických mešťanov. K domu vtedy pristavali dvorné krídla, ktoré sú svojim spôsobom tiež unikátom. Pokiaľ to poloha parcely umožňovala, stavali sa dvorné krídla tak, aby zachytávali čo najviac slnka. V prípade nárožnej polohy domu však stavali dvorné krídlo na uličnej čiare. Ibaže majiteľ nášho domu toto pravidlo nedodržal a postavil si dvorné krídlo na severnej strane parcely, teda tak, že dvor susedil priamo s Hnilnou ulicou, oddelený od nej plotom.

Môžeme tiež predpokladať /dôkazy sa zatiaľ neobjavili/ aj ďalšiu pohromu, ktorá náš dom postihla. Bolo to onej osudnej zimy na prelome rokov 1490 1491, po smrti kráľa Mateja Korvína, keď sa o uhorský trón pobili dvaja poľskí kráľoviči Vladislav a Ján Albrecht, a keď museli Košice vytrpieť obliehanie spojené so silnou delostreľbou. Aj v tomto prípade sa môžeme odvolať na susediaci dóm, ktorý, ako vierme, bol ostreľovaním dosť poškodený. Gule nepochybne padali aj do jeho blízkosti, teda aj na najbližšie domy, ktoré museli poškodiť. Ak to skutočne bolo tak, potom museli dom opravovať, prípadne aj modernizovať, a snáď vtedy dostal svoju poslednú gotickú podobu, blízku tomu, ako dnes vyzerá Levočský dom.

Najstarším známym majiteľom domu je v polovici 16. storočia uvádzaný zlatník Ján Lippay. Osoba takého istého mena, naviac vo funkcii mestského richtára, je uvádzaná, že v roku 1553 viedla dav rozvášnených Košičanov, ktorí prepadli neďaleký dominikánsky kláštor, mníchov násilím povyháňali, niektorých dokonca pozabíjali a kláštor a kostol vydrancovali. Uvedený richtár Lippay je pravdepodobne jedna a tá istá osoba s majiteľom tohto domu. Fanatický akt mešťanov spôsobila šíriaca sa reformácia v meste. Ostatne pohroma neobišla ani richtára Lippaya. Prišla o tri roky neskôr, na veľkú noc 13. apríla 1556, keď skoro celé Košice katastrofálne vyhoreli. Požiarom bol zasiahnutý nepochybne aj náš dom a dlho sa z neho zviechal. To však už do Košíc vstúpil nový stavebný sloh, renesancia.

ÚPADOK A ZNOVUZRODENIE

Popisovaný dom prešiel teda nepochybne rozsiahlou renesančnou prestavbou, len nevieme, ako bližšie vyzerala. V tom čase bol ešte stále jeho majiteľom zlatník Lippay. V súpise Relation z roku 1603/ 04 je v položke 267 k tomuto domu nasledovný text: Nitray Mathein Wittib, Losung unwissent, haltten 2. Knecht und auf 4. Ross stallung - Vdova po Matejovi Nitraym, jej poplatok je neznámy, drží na kvartíri dvoch vojakov a ustajňuje štyri kone/. Posúdiť majetkovú úroveň domu priamo z mestskej dane sa tu síce nedá, poslúžiť k tomu však môže údaj o ubytovaných vojakoch a ustajnených koňoch. Ten je nadpriemerne vysoký.

Potom opäť prichádza dlhšie obdobie, keď o dome nevieme skoro nič. Pritom to boli časi postupného úpadku Košíc zmietaných stavovskými povstaniami, protitureckými vojnami, či zápasom reformácie s protireformáciou. V auguste 1674 mesto opäť katastrofálne vyhorelo a opäť musel byť požiarom zasiahnutý aj náš dom. Počas posledného stavovského povstania Františka II. Rákocziho došlo v roku 1706 ku krátkemu, ale intenzívnemu obliehaniu mesta cisárskym generálom Rabutinom de Bussy, ktorého delostrelectvo poškodilo všetky domy na dnešnej Alžbetinej ulici nepochybne aj ten náš. Na konci povstania, na jar roku 1711, sa Košice dostali do asi najhlbšej ekonomickej i demografickej krízy svojej histórie. Zviechalo sa z nej veľmi dlho, čoho dôkazom je fakt, že ešte v roku 1725 bola časť nášho domu v ruinách.

Prvú barokovú prestavbu absolvoval dom asi v úvode 18. storočia, keď ho vlastnila rodina mešťana Demeczkého. K roku 1725 je k menu Ladislava Demeczkého pripísaná poznámka "cum relicta", čiže aj s pozostatkami /rozumej ruinami/. K roku 1760 su naviac uvedení už aj dediči Ladislava Demeczkého a v roku 1767 pravdepodobne už iba dedič, tiež Ladislav Demeczký, avšak s poznámkou "Senator", čiže člen užšej mestskej rady. Vo všetkých troch prípadoch má dom pridelené poradové číslo 64.

Ladislav Demeczký bol pravdepodobne iniciátorom ďalšej barokovej prestavby skúmaného domu niekedy v polovici 18. storočia. Z tejto prestavby sa dodnes zachovalo mnoho v interiéroch, schodište s dreveným balustrádovým zábradlím, hlavne však fasáda prvého poschodia s výraznými nadokeniami. Po rodine Demeczkých sa stal v roku 1784 majiteľom skúmaného domu Henrik Schvajcer Po ňom dom prevzal jeho dedič, banský inžinier a mestský senátor Anton Schvajcer /meno sa písalo v rôznych podobách, napríklad aj Svajcer, Svajzer, Sveizer/. Ten je známy ako autor viacerých košických vedút a plánu mesta zo sklonku 18. storočia.

* IMRICH HENSZLMANN - RODÁK EURÓPSKEHO VÝZNAMU

Nárožný dom na styku Alžbetinej a Hlavnej ulice, v tesnom susedstve dómu svätej Alžbety, mal síce viacerov významných majiteľov, pre nás je dnes ale najvýznamnejším Imrich Henszlmann, zakladateľ uhorskej umenovedy, ktorý sa tu priamo narodil. Rodina nemeckých evanjelíkov Henszlmannovcov pochádzala z Bardejova, odkiaľ sa v roku 1811 presťahovala do Košíc. Tu, iba pár dní pred "bitkou národov" pri Lipsku, 13. októbra 1813 uzrel svetlo sveta malý Imrich. Vyrastal doslova v tieni gotickej katedrály a zdá sa, že tým bol celoživotne ovplyvnený.

Študoval najprv v Košiciach, potom na evanjelíckom lýceu v Prešove /až tam sa vraj naučil maďarský jazyk/. Rozhodol sa stať lekárom a medicínu študoval v Budapešti, neskôr vo Viedni a Padove. Napodiv sa však lekárskej praxi nezačal venovať, naopak, stále viac a viac ho zaujímalo staré umenie a architektúra. Venujúc sa tomuto koníčku precestoval so študijnými zámermi Taliansko, Nemecko a Rakúsko. Vtedy nepochybne začala aj jeho zberateľská vášeň pre starožitnosti. K medicíne sa už nevrátil, lež živiť ho začala publicistická a pedagogická činnosť. V roku 1841 sa stal členom korešpondentom uhorskej akadémie vied.

V tej dobe sa už trvalo usadil v Budapešti, na Košice však nezabúdal. Často sem chodieval a venoval sa im aj pracovne. V roku 1846 mu vyšla knižka nazvaná "Košické kostoly staronemeckého štýlu". Staronemeckým štýlom musíme rozumieť gotický sloh v tej dobe nebola mladšia architektúra pre umenovedcov príťažlivá. Niektorí dokonca považovali už renesančné umenie za úpadkové. V každom prípade bola Henszlmannova práca prvou vedeckou publikáciou o stavebných pamiatkách našeho mesta.

Text a fotografie: Jozef Duchoň

Nabudúce dejiny domu na Alžbetinej 1/ Hlavnej 32 dokončíme

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári