Dokáže navliekať korálky na nitku, kresliť nohou i jazdiť na skútri
Na nedávnej Rally Opatovská - Žiť na plný plyn - sme si medzi deťmi s rozličnými hendikepmi všimli zvlášť usmievavé dievča. V niektorých momentoch až nahlas vyprskla, tak dobre sa zabávala. A ten smiech? Išiel od srdca. Potvrdzoval, že Janka Perháčová naozaj žije na plný plyn. Aj napriek svojmu hendikepu...
"Janka je u nás osem rokov, teda od začiatku, čo začala navštevovať základnú školu. Spočiatku bola dosť smutná a celý týždeň čakala, aby prišlo piatkové popoludnie a mohla odísť domov," prezradila na ňu riaditeľka PaedDr. Mária Čabalová. Janka teraz navštevuje 8. ročník základnej školy na Opatovskej ceste. Spolu sú pod jednou strechou aj Materská škola, Špeciálna základná škola, Stredné odborné učilište a Obchodná akadémia. Dokopy je to 25 tried, v ktorých študuje 192 detí s rôznorodým hendikepom. Dva ročníky sú diagnostické - pri ZŠ a pri ŠZŠ.
"Dieťa do neho chodí celý školský rok a v rámci spomínanej diagnostiky sa zisťuje, či bude zaradené do prípravného ročníka ZŠ alebo ŠZŠ. Rozdiel medzi nimi je taký, že v ZŠ máme deti s telesným postihnutím, prevládajú hlavne detská mozgová obrna, rôzne anomálie, rázštepy chrbtice. V ŠZŠ je dominantné mentálne postihnutie, ale sú tam aj deti s viacnásobným, kombinovaným postihom," predstavovala riaditeľka tento školský komplex. V SOU sú odbory remenár, sedlár. Nakoniec je tam Obchodná akadémia, ktorá je presne taká istá ako všetky ostatné. "Dokonca školáci absolvovali tento rok po prvýkrát maturitu po novom, čo bolo pre nich najmä psychicky náročné. Rozsah učiva museli zvládnuť ako všade inde," doplnila M. Čabalová. Niektorí študenti po strednej škole alebo učilišti študujú ďalej, a tak sa zariadenie pýši aj skončenými právnikmi, ekonómami či špeciálnymi pedagógmi. Väčšina však, keďže aj zdraví ľudia si dnes ťažko hľadajú prácu, končí na úradoch práce alebo v invalidite.
Diktáty jej nerobia problémy
Toto však, aspoň tomu veríme, nebude prípad Janky Perháčovej. Stiahli sme ju z vyučovačej hodiny, aby sme zasadli na "klebietky." Neboli to však len babské debaty. Janka má veľmi reálne predstavy o sebe, o živote, o svojej budúcnosti a uplatnení. I keď treba priznať, trošku sa potešila, že sa vďaka stretnutiu "uleje" z vyučovania, bola však na seba aj hrdá. Test, ktorý zo slovenčiny práve robili, bez problémov a v časovom limite stihla zvládnuť.
"Slovenčina mi nerobí ťažkosti. Viem písať diktáty a robiť i slovný či vetný rozbor. Horšie je to s matematikou. Na ňu nemám až také nadanie, mala sme istý čas aj krízu, a vtedy prišli i trojky, štvorky. Najlepšie mi idú konštrukčné úlohy, pretože to len zoberiem pravítko, kružidlo, ceruzku a už to ide." Janka len tak povie, že zoberie kružidlo, pravítko... ale, keď si človek predstaví, koľko musí vydať námahy, aby to s nevyvinutými rukami bolo naozaj také ľahké ako o tom hovorí, klobúk pred ňou dolu.
Okrem slovenčiny a hudobnej výchovy má veľmi rada prírodopis. Bude mať síce z neho na vysvedčení dvojku, ale baví ju aj ako predmet, aj skutočne. "Rada chodím do lesa, na prechádzky, spoznávať kvety, stromy. Už poznám aj niektoré huby. Úplne najradšej mám, keď ideme celá rodina do lesa a potom si na lúke opekáme klobásy a špekáčky." Neďaleko jej dediny je také pekné miesto. Je tam i potok, takže dievčatá si oblečú plavky a chodia po vode.
Túži po javisku a mikrofóne
"Som narodená v znamení Raka a viaceré horoskopy v časopisoch sa zhodujú s mojím životom. Hlavne som však tvrdohlavá. Pokiaľ si niečo zoberiem do hlavy, chcem to dosiahnuť. Tak to bolo napríklad s nahratím pesničky. Povedala som si, že chcem mať cédečko a už mám cédečko. Teraz mi pani riaditeľka prisľúbila, že mi pomôže s vydaním ďalšieho."
Janka má pomerne bohatý repertoár, bolo by čo nahrať. K niektorým pesničkám si píše texty sama, skúša to aj so skladaním hudby. Slová piesní hovoria o rodine, o domácom prostredí, o kamarátkach, o jej snoch a túžbach, o ozajstnom priateľstve. Grom speváckeho prejavu sú však ľudové pesničky z jej kraja, od Svidníka, tie spieva najradšej. Dokonca vážne uvažovala o tom, že sa po skončení základnej školy vydá na cestu profesionálnej speváčky. V 14-tich rokoch si človek myslí, že je to džob, ktorý by ho mohol aj baviť, aj uživiť ... Nakoniec s rodičmi našla kompromis - bude študovať na obchodnej akadémii a potom sa uvidí, čo zvíťazí.
Janka má staršiu sestru, ktorá bude čo nevidieť kaderníčkou. Aby odskúšala rôzne frizúry, občas sa
aj rodina musí stať jej obeťou. Janka s ňou počas víkendových pobytov doma okrem toho, že drží hlavu na jej experimenty, často debatuje o tom, čo sa nosí, aká je móda v obliekaní. I napriek hendikepu sa totiž rada parádi. V jej obliekaní musí však dominovať športový štýl, teda nohavice. Okrem hendikepu s rukami má totiž postihnutú aj jednu nohu. Nedorástla jej stehenná kosť, takže ju nahrádza protézka. "Teraz sa mi robí desiata náhradná noha, takže už som si aj na to zvykla. Od štyroch rokoch dostávam prakticky každý druhý rok novú. Podľa toho, ako rastiem. Predtým som si ich nevedela sama nasadzovať, dnes to zvládam hravo. I s mojimi rukami to dokážem. Žiaden problém. Všetko beriem s nadsádzkou. Život je predsa krásny."
Nikto netušil nič o hendikepe
To, že Janka je super dievča, potvrdil i otec Miroslav Perháč. "Od narodenia to bolo šidielko, aj keď sa narodilo s dvojnásobným hendikepom, čo sme nikto z rodiny nepredpokladali. Manželka Vierka chodila počas tehotenstva pravidelne na kontroly. Dokonca na nej bola aj predpoludním v deň pôrodu. Vo vzduchu ani len neviselo pomyslenie na niečo zlé. V rodine nemáme nikoho, kto by bol čo i len chorý. Ja som bol dokonca darcom krvi, takže pod pravidelnou lekárskou kontrolou."
Janka sa však narodila s obojstrannou fenomáliou, nedorástli jej ruky a nevyvinula sa na jednej nohe stehenná kosť. Lekári rodičom radili, aby išli do Prahy, nech sa tam skúsi ruský systém, teda natiahnutie kosti. "Po druhej návšteve sa doktori zhodli na tom, že keby sa mala natiahnuť kosť do päť cm, bolo by to možné. Janka však potrebovala natiahnuť
podstatne viac, čo už bolo riziko, že by sa kosť veľmi stenčila a stala sa úplne zoslabnutou a lámavou. Ostali sme preto pri pôvodnom stave."
Rodičia sa najviac báli toho, že Janka nebude môcť vôbec chodiť. "Vďaka protéze nielen chodí, ale aj športuje a na motorke jazdí tak divo, že jej budem musieť namontovať nejaké obmedzenie rýchlosti, aby nemohla pridávať plyn." Ocko ešte podotkol, že pôvodne sa mala ich "kočka" volať Zuzka. Ale keďže sa narodila na Jána, stala sa z nej Janka.
Žiť na dedine nie je niekedy v podobných životných situáciach nič príjemné. Ľudia sa pozerajú, šuškajú si... "Či sa na mňa čudne pozerali susedia, keď som bola malá, neviem. Dnes ma v rodnej dedine každý už vníma takú, aká som. Dokonca, keď idem do obchodu, babky sa pýtajú, či v niečom nepotrebujem pomôcť. Ja som však samostatná, viem si sama skoro so všetkým poradiť," s náznakom hrdosti pokračovala Janka v listovaní svojím doterajším životom, v ktorom je podľa jej vlastného hodnotenia podstatne viac veselých, optimistických stránok, ako smutných.
Keď bola menšia, kreslila pohľadnice pre Nadáciu UMUN (Umelci maľujúci ustami a nohami) Ako? Nohou. Znie to neuveriteľne, ale, aby sme videli, ako to robila, Janka sa vyzula, rukami vložila pero medzi prsty nohy a potom to už išlo. Kvietky, stromy, aj jej meno. Tak, ako má šikovnú nohu, naučila sa postupne všetko robiť i nevyvinutými rukami. Je schopná sa obliecť, zapnúť si gombík na blúzke, odložiť veci do skrine, zbaliť zošity a knihy do vaku, roztvoriť peračník, vybrať písaciu potrebu. Všetko to predviedla, aby dokázala, že nekamufluje, že ona je väčšinou samostatná. "Teraz si robím korálky. Navliekam na nilon farebné pestrofarebné drobnosti. Ide to pomalšie, ale i to si viem spraviť," ukázala Janka igelitové vrecúško a z neho vyberala to, čím sa bude o pár dní parádiť.
Vie plávať, korčuľovať, bicyklovať
To, čo táto deva dokáže, je ďaleko viac. Naučila sa napríklad plávať. Sprvu sa síce bála, a tak sa okolo bazéna len posúvala. Keď videla, že iným deťom to ide, našla si spôsob ako sa dostať do vody. Túžbu skúsiť to umocňovali dve jej kamarátky, ktoré už vo vode plávali.
"Povedala som si, no čo, skúsim to, a keby som sa topila, snáď ma vytiahnu. Najmä kamoška Monika vie veľmi dobre plávať... Odbila som sa teda od kraja bazéna, začala som kývať rukami, nohami a už dva roky plávem. Dokonca už i skáčem do vody. Mamka nie je stopercentný plavec, a tak keď ideme do vody, tak trochu trpne. Ja mám vtedy zlý pocit, lebo nechcem, aby mi niekto niečo zakazoval, keď ja to viem urobiť..."
Rovnako sa takto, sama, naučila bicyklovať. Najčastejšie však jazdila len po rovinke, pretože jednou nohou do kopca šliapať nevládze. I preto, aby sa nenamáhala, ocko jej pred asi dvoma mesiacmi kúpil skúter. Je na baterky, ale je to super vec, pretože len si vyloží nohy, ruky vsunie do ramienkov na riadidlách a môže ísť s vetrom o preteky...
Ja si veľmi verím. Viem, že všetko musím dokázať. Keď aj spadnem a hoci si aj zlomím svoju zdravú nohu, prežijem to a idem ďalej. Musím. Musím sa snažiť všetko sa naučiť. Nikdy sa nebojím, keď niečo skúšam. Tak to bolo i pri mojom prvom skoku do vody. Hoci som sa spočiatku obávala, potom som si povedala: ´Janka, musíš´, a už som bola vo vode. Najprv vždy dopadnem na dno, no z neho sa hneď odrazím, vyplávam na hladinu a už narábam s rukami i nohou."
Tretím športom, okrem plávania a bicyklovania, ktorý bez problémov Janka zvláda, je stolný tenis. Pri ňom však má pre istotu na raketke ramienko, pretože spočiatku sa jej stalo, že spolu s loptičkou letela k spoluhráčovi aj raketa. Janka vie hrať tiež futbal, dokáže kopnúť do lopty, korčuľuje sa. Pritom má zdravú skutočne len jednu nohu.
Má aj kamaráta
Janka sa už veľmi teší na prázdniny. Bude doma, s rodinou, ktorú miluje. Viac času bude mať i na kamaráta. Teraz sú cez týždeň v kontakte len esemeskami. "Matúš je zdravý chlapec, chodí do školy a som rada, že ho mám. Dievčatá, priateľky, lebo ani o tie nie som ochudobnená, to je jedna vec. Chlapčenský kamarát je však niečo iné. Povedal, že mu môj hendikep nevadí, pozerá sa na mňa ako na úplne bežné, zdravé dievča, čo je pre mňa veľmi fajn." Janka dala kamarátovi, ktorého volajú "zo srandy" Dídžej Lečo, popočúvať aj svoje spomínané cédečko. Povedal, že je veľmi dobré. I on teda potvrdil, že vie spievať. Zrejme i hudba je ďalším motívom, o ktorom sa títo dvaja mladí ľudia rozprávajú.
V súvislosti so spevom, lebo ten je Jankinou veľkou láskou, má však trošku obavy. Neprejde totiž mesiac, aby aspoň týždeň nebola chorá. "Hneď sa na mňa nalepia bacily a teplota letí hore. Mám zrejme slabú imunitu."
Ale ani to ma nezlomí, i keď ani sama neviem, kde beriem silu. Občas si sadnem a vtedy rozmýšľam, čo a ako, ako je to vlastne so mnou. Som si istá, iní by to, že nemajú vyvinuté obe ruky a jednu nohu, určite by boli tichší, smutnejší, utiahnutí v kúte."
Janka pritom zažili i nepríjemnosti, napríklad ju zradili kamarátky, ktorým verila a o všetkom im rozprávala. "Nič to. Aj o tom je život. Ľudia sú všelijakí. Dobrí i zlí," skončila rozprávanie o sebe, o svojich názoroch a pocitoch Janka Perháčová.
Mimochodom, práve dnes má narodeniny, krásnych 14 rokov. Janka, blahoželáme. Nech sa Ti darí a nech ideš v živote stále len na plný plyn. Zaslúžiš si to.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
