Bitka, prísne tresty a zákazy určite nepomôžu k lepším známkam

Opäť sa blíži koniec školského roku. Žiaci a školáci dostanú vysvedčenia, hodnotenie ich celoročnej práce a potom si začnú užívať dva mesiace prázdnin. Známky na vysvedčeniach budú všelijaké. Pre niekoho lepšie, pre iného rodiča tragédia, pretože očakával samé jednotky, no skutočnosť je iná. Namiesto pochvaly v nejednom prípade prídu k slovu tresty: zákazy pozerať televízor, hrať sa s počítačom, niekde bude možno zatrhnuté vreckové... Je to však správny postup...?

Tresty, tresty, tresty. Rodičia ich s obľubou rozdávajú. Podľa psychiatričky MUDr. Terézie Rosenbergerovej z Detskej fakultnej nemocnice trest nemá opodstatnenie, ak sa neurobilo všetko preto, aby sa predišlo sklamaniu, zlosti, strate istoty či sebavedomiu zo školského hodnotenia. A tiež, kým sa stopercentne nedokáže, že zhoršené či dokonca zlé známky, nie sú od dieťaťa schválnosť alebo spôsob na niečo upozorniť.

"Ja vnímam trest ako krajné možné riešenie," tvrdí MUDr. Rosenbergerová. "Väčšinou je to len zlyhanie rodiča, ktorý siahne k zákazom a príkazom, pretože sa dostal do úzkych a nevie si rady. A aby odventiloval svoju zlosť, agresivitu, napätie, sklamanie, ľútosť a bezmocnosť, uloží trest. Bez toho, aby si uvedomil ako tým poškodí dieťaťu."

Deti sú múdre, no nemajú systém

Žiaci by sa nemali učiť len týždeň pred klasifikáciou. To nepostačí ani géniovi. "Každý žiak by mal pracovať systematicky po celý školský rok," radí psychiatrička. "Deti majú dobrú pamäť, sú ale menej sčítané. I keď sú múdre, nemajú na učenie systematický návyk, a tak, hoci majú niekedy aj veľkú slovnú zásobu, nehovoria konštruktívne, nedokážu postaviť ´základy´, na ktorých by budovali vedomostnú pyramídu."

Rodičia sú pyšní, ak ich dieťa veľa rozpráva a ku všetkému vie zaujať stanovisko. Nevenujú však pozornosť tomu, že dieťa nie je naučené každý deň si sadnúť a bez upozorňovania či kriku sa samo učiť. Zväčša sa učí nárazovo, pred písomkou či hroziacou odpoveďou. Pokiaľ sa musí pripraviť na viac predmetov, automaticky teda prichádza aj vyšší tlak na psychiku, žiak, práve kvôli chýbajúcemu systému, často zlyhá. T. Rosenbergerová neraz v ambulancii rodičom kladie na srdce dôraz práve na pravidelnosť.

"Netreba, aby dieťa donekonečna prepisovalo zošity a každé písmenko bolo krasopisné. Skôr ho treba naučiť pracovať s literatúrou, čo sa v poslednom období takmer vytráca. Deti knihy a časopisy skoro nečítajú. Dnešné dieťa by malo vedieť pracovať aj s internetom, zháňať informácie a správne ich priradiť a zoradiť. Malo by mať za seba a svoje učenie pocit zodpovednosti. Až keď rodič urobí pre dieťa, jeho samostatnosť, zodpovednosť takmer všetko, môže vyžadovať superiózny výkon."

Rodičia často robia chybu i v tom, že dieťa posielajú do školy predčasne. Keď dovŕši šesť rokov, už z neho chcú mať žiačika, hoci by pokojne rok ešte mohlo počkať. Odklad školskej dochádzky môže pomôcť, pretože niektorí škôlkári nie sú na povinnosti zrelí. "Ak psychológ navrhne rodičom, aby so školou rok počkali, vonkoncom by si nemali myslieť, že ich dieťa je ´blbé´. Rodičia totiž často hovoria - veď nie je debil, tak prečo nemá prekročiť prah školy? Určite nemajú doma hlupáčika, ich dieťa môže byť múdre, len nezrelé, nepokojné, nevie sa sústrediť na výkon, je hravé, nechápe, čo sú to povinnosti," zdôraznila psychiatrička.

Najčastejšie sa najmä v nižších ročníkoch u školopovinných detí stretáva T. Rosenbergerová so sťažnosťami rodičov, že dieťa nevie spájať spoluhláskové skupiny, robí chyby v diktátoch, prehadzuje písmená, otáča ich. Podobné problémy má v matematike, keď dieťa nechápe základné matematické úkony. "Vtedy treba zájsť k špeciálnemu pedagógovi, dať dieťa vyšetriť a v škole žiadať, aby sa rešpektovali vyjadrenia špeciálneho pedagóga. Niektoré školy, aj v našom meste, nechcú brať stanoviská odborníkov vážne, tvrdia, že u nich neplatia. Takéto vyhlásenia sú však nevhodné, zákony platia všade. Na ich základe možno dieťa s nejakou čiastočnou úľavou zaradiť, teda integrovať, do riadnej školy, nemusí teda navštevovať len a len špeciálnu školu či triedu." T. Rosenbergerová čiastočne reakcie škôl i chápe. Prečo by sa mal niekto biť za problémových žiakov? Snahou každého riaditeľa je mať v škole čo najlepšie študijné výsledky.

Podobná situácia je s deťmi, ktoré majú poruchu ADHD, čiže hyperkinetickú poruchu, poruchu koncentrácie pozornosti. Tieto deti nadmerne rušia, ich výkon nie je rovnomerný, majú často poruchy správania, početné neurotické problémy. Škola predstavuje pre také dieťa, i jeho učiteľa a rodiča, veľké trápenie. Aj pri týchto deťoch sa podľa T. Rosenbergerovej musia však hľadať cesty pomoci, napríklad nech dieťa chodí do nejakého krúžku, kde by mohlo fungovať aj mimo školy. Keďže stretnutia v krúžkoch zvyknú byť pravidelné a majú stanovený čas, aj toto je spôsob ako sa môžu učiť spomínanej zodpovednosti. Toľkokrát opakované zodpovednosť a systematickosť sú podľa detskej psychiatričky podstatné najmä vtedy, ak doma deti nemajú žiadne povinnosti, rodičia im nedávajú nič robiť, hoci by ich mali k činnostiam a práci viesť. Väčšina rodičov hovorí - nemusí nič robiť, len nech sa učí. Dieťa, ktoré nemusí vôbec nič - sa často ani neučí. Veď nemusí nič...

Žiadajú splnenie svojich túžob

"Väčšina detí, ktoré navštevujú našu ambulanciu, prichádza kvôli nespokojnosti rodičov a ich tlaku na dobré známky. Otec alebo mama nútia ratolesti, že musia dosiahnuť to, čo sa im nepodarilo. Deti majú v nejednom prípade naplniť nesplnené predstavy rodičov, z ktorých mnohí sú orientovaní len a len na výkon. Dieťa vnímajú iba ako žiaka, nie ako človeka. Dôležitá je pre nich škola, a tej musí byť všetko podriadené."

Istá skupina detí na rodičovský tlak reaguje tak, že sú agresívne, nechcú počúvať, hádajú sa, odvrávajú, často kradnú, utekajú z domu, chodia poza školu. Hovorí sa, že majú poruchy správania. Druhá je naopak tichá, zato má psychosomatické problémy: bolesti brucha, hlavy, kožné zmeny, migrény, poruchy stravovania, spánku, občas aj kolapsové stavy. Tretiu skupinu tvoria deti plačlivé, podráždené, často depresívne. "Každé takéto dieťa musí absolvovať neurologické vyšetrenie, psychologické, väčšinou špeciálne pedagogické vyšetrenie. Zariadime tiež kontakt so školou, aby sme spoločne hľadali cesty pomoci. Tá z našej strany určite nie je len otázkou liekov alebo jednej návštevy v ambulancii a hneď sa všetko napraví. Takéto očakávanie je nereálne, aj keď rodičia si myslia, že pomoc príde hneď. Oni pritom návštevu odkladali, nikdy nemali čas, a zrazu chcú od dieťaťa po troch pokynoch zázraky," neodpustila si T. Rosenbergerová kritickú pripomienku, pretože aj takí sú niektorí rodičia. I keď sú múdri, nemajú výdrž, sú nedôslední, nevedia trvať na dodržiavaní plnenia povinností. "Možno je to tým, že majú veľa práce, ale ešte skôr preto, že majú obavy. Ak by totiž na dieťa pritlačili, boja sa, že by ich už nemalo tak rado. To je ale slepá, opičia láska, ktorá nevedie k pomoci dieťaťu. Rodičia prídu raz, dva razy, potom nemajú čas, zdá sa im to byť často... Pritom, ak sa v nižšom školskom veku prejavujú poruchy učenia, vo vyššom nastupujú poruchy správania. Niektoré deti sa časom síce dajú dokopy, ale niektoré nie."

V ambulancii T. Rosenbergerovej možno stretnúť i stredo a vysokoškolákov. Sú to najmä tí študenti, ktorí na základnej škole excelovali, boli jednotkári a zrazu majú problém, nestačia vyžiť z toho, čo počujú na hodine. Učiť sa im ale nechce alebo nemajú na učenie návyk. Najprv to skúšajú klamstvom, nepriznajú zlé známky, potom útekmi z domu, čudnými kamarátmi a začína krutý kolotoč - túlanie, vymeškávanie školy, fajčenie, alkohol, drogy.

"Chápem, že pre rodičov je dieťa ich obrazom a chcú, aby bol čo najkrajší a najlepší" tvrdí MUDr. Rosenbergerová. "Úspechy sa však dajú dosiahnuť len vtedy, keď bude fungovať spolupráca škola - rodič - špeciálny pedagóg - psychológ. Sme predsa na jednej lodi a všetci chceme, aby dieťa doplávalo bezpečne do prístavu. Musí preto zo strany rodičov fungovať ochota urobiť niečo pre dieťa. A tiež, nech platí v pondelok i piatok to isté, nech rodičia nemenia názory a stanoviská,.

Peter

Pochádza z dobre situovanej rodiny. Obaja rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní, je teda samozrejmé, že od syna očakávali len jednotky. Na Petra však táto požiadavka rodičov deprimujúco doliehala. Z pocitu, že musí byť naj, dokonalý a super, sa v škole začal kaziť. Najprv to skrýval zdravotnými problémami. Keďže rodičia, presvedčení o synovom výbornom prospechu, sa o žiacku knižku ani rodičovské združenia nezaujímali, nič dosť dlho "nebuchlo."

Až do dňa, kedy Peťo zabudol ukryť žiacku knižku, ktorú mu podpisoval spolužiak. Oheň bol na streche. Peter musel prestúpiť na inú školu, aby nikto nevedel, akú hanbu rodičom urobil. Vzťahy doma sa zhoršili a z plánov, že raz bude lekár, zišlo. Stal sa pacientom v poradni T. Rosenbergerovej. Jeho psychika sa našťastie, postupne dostáva do pôvodných koľají aj preto, že rodičia časom poľavili z túžby po bielom plášti, v ktorom už syna videli. Sú radi, že ho prijali na učňovku.

Miško

Je prváčik. Do tri a pol roka to bolo úplne pohodové dieťa. Problémy začali, keď sa dostal do materskej školy. Pretože bol živým dieťaťom, aby mala učiteľka od neho pokoj, zatvárala ho do tmavého kumbálku. To sa však rodina dozvedela až neskôr, keď mal Miško štyri roky. Keďže prestal rozprávať, k slovu sa dostali návštevy u psychologičky. Chlapča s ňou pomaly, pomaličky začalo komunikovať a vtedy vyplávalo na povrch, čo sa s ním dialo. "Vrchol všetkého bolo, keď nám z tohto predškolského zariadenia prišlo oznámenie, že syna vylučujú zo škôlky," netajac´ hnev sa rozhovorila Miškova mama.

Synovo správanie sa veľmi zmenilo. Stal sa samotárskym a na vstup do školy nepripraveným, pretože v škôlke žiadne návyky pre školu nezískal. Nenaučili ho ani narábať s ceruzkou či vymaľovať nejakú plochu alebo robiť krúžky. "Na základe vyšetrenia nám bolo doporučené, že by mal navštevovať špeciálnu základnú školu. Nesúhlasila som s tým a začala som hľadať iné možnosti. V ZŠ na Petzvalovej ulici bola pri každom ročníku špeciálna trieda, tak sme ho do tejto školy prihlásili. Škola však triedy k minulému septembru zrušila a zrazu bol problém, čo s Miškom. Na scénu vtedy vystúpila triedna učiteľka Mgr. Alžbeta Mitteleová, ktorá povedala, že Miška a ešte jedno dieťa, čo tiež malo navštevovať špeciálnu triedu, zoberie medzi svojich prváčikov," dozvedeli sme sa z rozprávania Miškovej mamy čo sa stalo od septembra do týchto dní.

Pre chlapca s nekaždodenným správaním je podľa triednej učiteľky výhodou to, že podobne ako ostatní prváci, aj on prišiel do triedy ako nový. "Deti sa postupne naučili brať ho takého ako je. Už ich neprekvapí, ak počas vyučovania vstane, začne chodiť po triede a spievať. Alebo mi pri odpovedi tyká, či súťažíme, kto si sadne na učiteľskú stoličku. Pokiaľ by čosi také robil v inej triede, mal by určite problémy. My ho však vnímame inými očami."

Spočiatku, to triedna učiteľka netají, mala obavy. Miško ju vedel vyviesť z miery, lebo dosť vyrušoval. Zistila však, že hoci má svoje zvláštne momenty, robí úžasné pokroky a v niektorých veciach je podstatne vpredu pred ostatnými deťmi z triedy. Pozitíva sa prejavujú najmä odvtedy, čo má osobnú asistentku. Táto pani, ktorá má mimochodom doma tiež prváčku, takže dobre vie pochopiť školácku dušičku, chodí s Miškom do školy, sedí s ním v lavici, robí poznámky, čo sa treba učiť, učí sa s ním, pomáha mu prekonávať problémy. Bez nej by bol stratený. Všetko však vyzerá tak, že o túto asistentku Miško príde, lebo sociálka ju nechce preplácať a rodinná peňaženka na to nemôže stačiť.

"Učiteľka, aj my, rodičia, máme veľké obavy," pokračuje Miškova mama. "Hoci sme si doma dávali otázku: prečo sa toto všetko muselo stať práve nášmu Miškovi?, naučili sme sa bojovať a nepoddať sa, lebo synčekovi chceme byť veľmi, veľmi nápomocní. Veľmi nám pomohol i pobyt v škole v prírode, kde som s Miškom, vďaka pochopeniu školy, týždeň bola. I to bol spôsob ako podľa rád psychológa spojiť sily. Ďalej to už však zrejme nepôjde, pretože byrokratický šimeľ je v tomto prípade mocnejší, nechce povoliť osobnú asistentku."

Miškova mama sa bojí budúcnosti, no je pre ňu obrovskou radosťou už to, že Miško bol klasifikovaný. A veľmi dôležitým zase fakt, aby mal osobnú asistentku a mohol chodiť ako integrované dieťa do riadnej školy.

Erik

"Miškova mama má snahu synkovi pomáhať. Poznám však i iných rodičov. Napríklad u Erika, ktorý je tretiak, platí, že keď prinesie jednotku, dostane 20 korún, za dvojku 10, a keď dostane päťku, musí peniaze vrátiť. Podmienka je jasná. Je ale naozaj všetko o peniazoch...?", pýta sa T. Rosenbergerová.

"Nie je to správne riešenie. Podobne ako nie je správne, ak rodič vydá zákaz pozerať televízor, nechodiť von alebo sa žiak bude celé prázdniny učiť. Ale o tri dni už nič z toho neplatí. Trest má byť krátkodobý, presne definovaný, poučný a mal by mať riešenie, vývod, poučenie." Nemožno hovoriť ani to, že ešte raz to urobíš a uvidíš... Dieťa bude vždy skúšať, veď spojenie "ešte raz" je jasná výzva. "Radšej treba povedať, už mi to nikdy nesmieš urobiť," radí MUDr. T. Rosenbergerová.

Každé dieťa je iné. Niektoré má nadanie na hudbu, iné na spev, tretie krásne kreslí, zo štvrtého je vynikajúci športovec. Rodičia si musia uvedomiť, že nie každé dieťa je génius, ani Einstein sa v škole dobre neučil, a za známky nemožno deti tyranizovať. Tresty môžu mať nedozierne následky končiace často útekom z domu či dokonca pokusom o samovraždu. O tom by mohli psychológovia a psychiatri dosť rozprávať. Vysvedčenie je síce odrazom práce žiaka, ale i rodičov. Nezabudnite na to, keď budete o týždeň držať v rukách koncoročné hodnotenie práce vašich najmilších a najdrahších...

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári