Ander zázračné bylinky nezbiera, stačí mu sledovať svätojánske mušky
Jánovia, Jankovia a Jančiovia - všetci nositelia tohto mena dnes oslavujú meniny. Okrem toho je všeobecne známe, že s jánskou nocou sa spájajú aj mnohé ľudové povery. Napríklad, keď sa na Jána umyje sove zobák a mačke pysk, táto voda sa naleje do pálenky a dá vypiť tým, ktorých chcete rozvadiť, tak sa tak aj stane. Neveríte? Skúste to... Lepšie však, ako rozvadiť sa, je oslavovať spoločne meniny. Preto sme boli zvedaví, ako sa na oslavy svojho mena, ktoré bolo kedysi jedno z najrozšírenejších, tešia niektorí známi Košičania...
Jánovi Pisančinovi, ktorého určite poznáte najmä pod menom Ander z Košíc, sa často stáva, že mu na Ondreja zazvoní telefón a priatelia mu gratulujú k meninám. "Občas je to iba zo žartu, ale neraz sa mi stalo, že to ľudia mysleli vážne. Na druhej strane sa mi ale nestáva, že by na mňa moji známi zabudli, keď mám meniny naozaj. Zídeme sa rodina a priatelia a oslavujeme," prezradil nám J. Pisančin, ktorého sme zastihli na chalupe. "Teraz keď je už teplo, rád trávim čas práve tu a po večeroch som už videl aj lietať svätojánske mušky. Inak na jánske povery neverím, nikdy ma to neťahalo ísť v noci zbierať do lesa zázračné bylinky. Stačí, keď si sadnem pred chalupu a keď sa zotmie, sledujem svätojánske mušky. Práve nedávno som vnúčatám vysvetľoval, prečo svietia." Aj keď by J. Pisančina zlákalo porozprávať svojim vnúčatom o týchto zvláštnych stvoreniach nejakú rozprávku, neprešlo by mu to. "Vnúčatá mám menšie, ale i väčšie, a práve tie to tým ostatným vysvetlia, takže akékoľvek ´klamstvá´ o muškách by mi neprešli. Veď aj u toho dvojročného sa mi stáva, že keď mu začnem rozprávať niečo rozprávkové, neveriaco na mňa pozerá a ide si to overiť u starej mamy," dodal J. Pisančin s úsmevom.
kid
Riaditeľ Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Košice a súčasne mestský poslanec Ing. Ján Forgáč tiež meniny oslavuje. Keď bol ešte chlapčiatkom a doma ho volali Janču, dostával k sviatku zväčša nejakú hračku. "Moja rodina nebola bohatá a na nejaké hýrenie či rozhadzovanie peňazí nebolo. Napriek tomu, to si na rodičoch vážim, pamätám si, že vždy som nejaký darček dostal. Zväčša to bolo aj k meninám a súčasne i za vysvedčenie, pretože medzi dvoma sviatkami bol len týždňový rozdiel, takže rodičia blahoželanie spojili," zaspomínal si J. Forgáč na chlapčenské roky. Keď trošku podrástol, namiesto hračiek prišli na rad knihy a praktickejšie veci. Praktičnosť trvá doteraz. "Dnes sa na Jána zväčša zíde celá rodina, vrátane vnúčat, takže opäť je to hlavne rodinný sviatok. K tomu ešte aj rozvetvený, pretože tesne predomnou má narodeniny moja mamka, medzitým sa spomína výročie sobáša, potom mám ja narodeniny a vzápätí je Jána, takže to spojíme a máme jednu väčšiu spoločnú oslavu," dodal sviatkujúci Ján Forgáč.
lia
Na nejaké veľké Jánovské oslavy v detstve si nespomína ani starosta MČ Nad jazerom Ing. Ján Jakubčiak, ktorý ako dieťa tiež vyrastal na dedine. "Sláviť mena nebolo času. Mali sme gazdovstvo a ako deti sme museli rodičom pomáhať. Na Jána sa v Tatrách väčšinou už kosilo, takže v nedeľu večer sme išli na lúky, celý deň sme kosili, večer prespali v senníku a ráno opäť na lúku. To sa opakovalo do najbližšej soboty." Potom prišla rodina domov, v nedeľu ráno sa išlo do kostola a večer znovu kosu na plece a hajde na lúky. "Už ako malý chlapec som teda oslavoval meniny prácou, a to mi ostalo doteraz. Nie som človekom, ktorý by holdoval alkoholu. Ak si niekto spomenie, potrasie mi rukou a pridá trebárs i drobný darček, netajím, poteší ma to. Koho by nepotešilo, že má rodinu, priateľov a známych, ktorí nezabudnú?" J. Jakubčiak rodinu zväčša na oplátku pozval potom na "lakocinky", teda do cukrárne na sladkosti a zmrzlinu. Tradícia mena Ján sa u Jakubčiakovcov veľmi nedrží, pretože jeho otec bol Ondrej a synovi dal meno Daniel. Takže i dnes bude v ich rode jediným oslávencom.
lia
Dlhoročný športový lekár Ján Michalko je rodák z Košíc, ale detstvo prežil na Liptove, v obci Vrbica, ktorá je dnes už časťou Liptovského Mikuláša. "A meno Ján má pod Tatrami svoje korene. No nepamätám sa, že by sa s ním spájali nejaké zvyky, aspoň u nás sa nedodržiavali. Poznám len taký, že Ján sa oslavuje už dva týždne pred a dva týždne po tom, čo je v kalendári. S pribúdajúcim vekom som to však zúžil na päť dní pred i po sviatku..." stále má ´doki´ dosť gratulantov, ktorí mu pripomenú, že by sa na Jána patrilo trošku rozšupnúť. "Máme vo zvyku stretnúť sa vždy tradične v pätici, so starými kamarátmi. Špeciálne darčeky nedostávam, zväčša je to kytica, šampanské, alebo fľaša niečoho dobrého tvrdého. Pospomíname, pošpásujeme, len s tým pitím to už nie je také slávne, ako človek starne. Ale ja som to aj tak nikdy nepreháňal. Pri troch deťoch som mal pocit zodpovednosti, aby som im nebol na posmech, vždy to bolo s mierou, nevídali ma chodiť domov z osláv pripitého," aj keď Jánom sa to občas dá tolerovať, keď majú také populárne meno. "Keď som robil vo futbale, pri 1. FC, vtedy nás tam bolo neúrekom. Aj sa oslavovalo ako sa patrí..."
mat
Na Jána býva v Krásnej vždy veselo. "Bodaj by nie, keď jedna polovica chlapov v dedine sú Jánovia a druhá Jozefovia. Neviem čím to je, ale iného tam vari ani nenájdete," dušuje sa Ján Bodnár, voľakedy obranca, ostrý ako britva, dnes futbalový tréner. "Keď učiteľ na ktoréhosi žiaka zakričal: Jano!, pol školy sa otočilo. A tých Janov stále asi najviac po svete chodí. Nedávno sme sedeli v krčme (či to cukráreň bola, už si nepamätám) a nik z nás si neuvedomil, že samí Janovia, Slosiarik, Selvek a ešte ktorýsi... Keď prišiel ďalší a videl nás tak spolu, zatúžil: Ej, keby tak dnes bolo Jána! Samozrejme, že aj to bol Ján," nie je problém dať takúto partiu hocikedy dokopy. "A čerta starého, že by niekto pri tom myslel na nejaké tradície. Keď je Jána, vtedy sa iba pije po miestnych krčmách. Ja však žiadne rekordy nelámem, maximálne si dám vinný strik. Ani v rodine to už nie sú nejaké mimoriadne oslavy, hoc tam okrem Jána na iného chlapa nenatrafíte. Dedo bol Ján, otec tiež, tak aj syn, samozrejme. A o ďalšie sa už nestarám, či tejto tradícii zostanú v rodine verní aj naďalej..."
mat
Prednosta Krajského úradu Ing. Ján Dolný je druhý deň na celoštátnej porade prednostov krajských úradov, takže na jeho meniny príde čas v duchu: najprv práca, potom oslava. V rodine majú viacerých Jánov, ba aj kostol v dedinke, odkiaľ pochádza, je zasvätený Jánovi Krstiteľovi, 24. jún je teda svojím spôsobom už ich akýmsi familiárnym stretnutím. "Keď je dobrá nálada, aj si zanôtime, lebo spievam rád a od srdca. Všetkého však s mierou. Nechcem, aby sa stalo to, čo v dávnej minulosti. S kamarátmi sme ´jánovali´ a dosť sa to pretiahlo. Býval som vtedy v Pezinku a z Bratislavy mi ušiel posledný možný spoj. Hoci som zatelefonoval a vysvetlil, do akej nepríjemnosti som sa dostal a manželka by to aj pochopila, vtedy však bola u nás svokra..." J. Dolnému sa časom síce podarilo túto nepríjemnosť ´vyžehliť´, ale načo to vraj preháňať. K Jánovi sa viaže ešte jedna vtipná príhoda z chlapčenských liet. Strýko bol vtedy predsedom národného výboru a keďže mal syna v Jánovom veku, chlapci vyrastali ako bratia. A tak ich aj bral. Keď niečo vyparatili, postavil ich vedľa seba do pozoru a rovným dielom najprv dostal ´výprask´ jeho syn a potom i Ján Dolný. "Metódu rovným dielom strýko uplatnil vždy, keď na to bol dôvod. A dôvodov bolo dosť...", rozosmial sa J. Dolný.
lia
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
