Dostať sa do basy je veľmi ľahké, ale vyjsť z nej je oveľa ťažšie...

Dostať sa za múry väznice je pre bezúhonného človeka ťažké. Jediná cesta dnu je spáchať trestný čin a byť zaň odsúdený. My sme absolvovali "exkurziu" v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach-Šaci. O chode ústavu sme sa porozprávali s jeho riaditeľom, oslovili sme väzenského duchovného a v sprievode ústavného psychológa sme sa prešli areálom. Nazreli sme aj do ciel, v ktorých sedia recidivisti.

Placka k Lukáčovi:

PhDr. Lukáč: Nech to znie verejnosti akokoľvek nepríťažlivo, no poviem to - vrahovia spravidla nerecidivujú. To vravím s plnou vážnosťou, videl som ich desiatky.

Placka k riaditeľovi:

PhDr. Beregsási: Za 27 rokov sme nemali ani jeden pokus o útek priamo z ústavu. Ak si dobre spomínam, útek z pracoviska sme mali naposledy pred troma, štyrmi rokmi.

S riaditeľom ústavu PhDr. Milanom Beregsásim sme dohodnutí na presnom čase návštevy. Po prejdení brány s kamerou máme predložiť občianske preukazy. Mobily uzamykáme v maličkých schránkach. Kľúč do vrecka. Príslušníci, ktorí majú službu na vrátnici, sa k nám správajú vecne, bez príkras. Popod sklo posúvajú červené "akreditačky". Bez nich je pohyb po väznici nemožný. "Pripnite si ich na dobre viditeľné miesto!" odporučia nám.

Jeden väzeň musí mať 3,5 m2

"Máme tu asi 650 väzňov. Odsúdení bývajú v izbách po osem až deväť. Zákon povoľuje dať na jednu izbu aj viac väzňov. Podľa zákona musí mať jeden väzeň k dispozícii minimálne 3,5 m2," hovorí PhDr. Beregsási. "Každý ústav má vypracovaný ústavný poriadok. Zahŕňa všeobecné podmienky a zároveň konkrétne podmienky toho ktorého ústavu. Pri jeho vypracúvaní sa vychádza zo zákona o výkone trestu odňatia slobody a Poriadku výkonu trestu odňatia slobody. Uvádzajú sa v ňom rozsah a podmienky vykonávania aktivít odsúdených."

Zákon presne definuje aj jednotlivé nápravnovýchovné skupiny (NVS). Medzi Leopoldovom a Šacou je veľký rozdiel. Leopoldov je "trojka", Šaca "dvojka". "Zásadne iné sú intervaly návštev, prijímania balíkov, podmienky, ktoré musia spĺňať ubytovacie priestory a tak ďalej. V tretej NVS sú cely uzatvárané, v našej môžu, no nemusia byť. U nás sú odsúdení uzavretí v rámci oddielu. Po izbách sa môžu voľne pohybovať. Aby som to zhrnul - každá NVS-ka má zákonom stanovené podmienky na výkon trestu. U nás majú odsúdení možnosť venovať sa kultúrno-osvetovej činnosti, športu. Ak chcú, pomáha im kňaz."

Gro "nájomníkov" ústavu tvoria muži tmavšej pleti, opakovane odsúdení za krádeže, lúpeže a podobné delikty. Deväť z desiatich šačianskych väzňov spadá do tejto kategórie. "Zaraďovanie do nápravnovýchovných skupín - to je tzv. vonkajšia diferenciácia. Existuje aj vnútorná. Zaraďovanie odsúdených do jednotlivých oddielov v rámci ústavu. Grupujú sa podľa závažnosti trestných činov, na základe psychologického vyšetrenia, osobnostného profilu každého z nich. Prihliada sa aj na charakter ich trestnej činnosti."

V stresovom obmedzujúcom prostredí je tlak na ľudí enormný. Týka sa to väzňov i personálu. Príslušníci sú po rokoch podobne "vyhorení" ako baníci. Predpisy im prikazujú vystupovať korektne, slušne a vyventilovať si deň čo deň hromadiace sa emócie si nemôžu len tak. "Psychológ odporučí odsúdeného do konkrétnej diferenciačnej podskupiny. Stanoví aj riziká, aké môžu vzniknúť v jeho okolí. Špeciálne delenie neexistuje. Vrahovia nie sú u nás špeciálne izolovaní. V našej druhej NVS sú v podstate umiestnení takí, ktorí sa dopustili jednej vraždy. Spravidla v afekte, pri čiastočnej nepríčetnosti..." vysvetľuje riaditeľ.

Voľnejší režim

V Šaci je režim voľnejší než v "trojke". Riaditeľ tu pracuje 27 rokov. Dosť dlhý čas na dôkladné spoznanie prostredia, ľudí. Aké je vybavenie izieb? "Základná výbava cely je presne stanovená zákonom. Posteľ, skriňa na uloženie osobných vecí, stoličky, stoly. To odsúdený musí mať. Môže mať iba rádio na baterky. Ústav má rozhlas po drôte, zástrčky na 220 voltov. Môžu sa využívať, no nie sme tomu radi. Väzni sú vynachádzaví. Vyrábajú si ponorné variče a to je z bezpečnostného hľadiska veľmi rizikové. Ich zdôvodnenia sú fakt kuriózne. Niekto povie, že vlastný čaj mu lepšie chutí..."

Ústav musí mať vyriešených množstvo vecí. Napríklad priestor pre nefajčiarov. Zákon jasne ukladá, aby dym nefajčiara neobťažoval. "Vyše 90 percent našich väzňov fajčí. Máme aj cely, vyhradené pre nefajčiarov." Pri vstupnom pohovore väzeň v tlačive vyznačí či je fajčiar, alebo nie. "Z núdze sa môže stať na krátky čas nefajčiarom. Ak tým začne operovať, dáme ho na nefajčiarsku celu... "

Riaditeľ pamätá aj "dávnovek" ústavu, s malými prestávkami pôsobí temer tri desaťročia. Kedysi sa bývalo v menších blokoch, prerobených z jednoduchých ubytovní. Od roku 1987 sa rozbehla komplexná rekonštrukcia areálu, zavŕšená v roku 2002. Teraz je "interiér" ústavu pekný. Len hrubý múr s ostnatým drôtom svedčí o osadenstve za ním. Režim je prísny, sedia tu skutoční delikventi.

"Nemali sme ani jeden pokus o útek priamo z ústavu," pochváli sa PhDr. Beregsási. "Odsúdení pracujú vonku od roku 1989. Boli to stabilné pracoviská, vo VSŽ ich robilo asi 600 pod zabezpečovacou technikou. Vysoké ploty, ostnaté drôty, stráženie z veží. Aj teraz robia mimo areálu. Robí sa oveľa prísnejší výber, sú to pracoviská s takzvaným dohľadom. Jeden príslušník chodí so skupinou 12 - 15 ľudí. Ak si dobre spomínam, útek z pracoviska sme mali naposledy pred troma, štyrmi rokmi."

Veľa sa vo verejnosti prepiera názor, že bezúhonní ľudia "sponzorujú" grázlov, ktorí majú v base všetko zabezpečené. "Ak je odsúdený zaradený do práce, je povinný pracovať. To mu káže zákon," tvrdí riaditeľ. "Kto nie je pracovne zaradený, tomu je určená tzv. prospešná práca pre ústav. Musí štyri hodiny denne pracovať. Ak odmietne, podlieha disciplinárnemu konaniu. Je problémom nájsť pre nich prácu, región je región. Z 650 odsúdených robí tak 45 percent. Ak berieme do úvahy situáciu trhu práce, je to úspech."

Dlhodobý trest odňatia slobody "zamáva" s každým. Dni plynú pomaly, myšlienka na to, že ich treba vydržať ešte stovky gniavi aj vraha. "Je dobré, že môžeme zamestnať ľudí vo vnútri ústavu. Na jednom pracovisku ručne šije obuv 100 z nich, 40 - 45 ľudí robí v krajčírskej dielni. Práčovňa ich má 30, perieme aj pre ústavy v Košiciach, Prešove a v Levoči. Niektorí chodia pracovať von. Rozoberajú kovový šrot, alebo vykonávajú stavebné práce".

Ponorková choroba plodí konflikty

Veľkú väčšinu "osadenstva" tvoria recidivisti. Takmer vždy sa do väzenia vracajú. Stráviť tu celý deň, smieť sa na hodinu "prevetrať", to nie je med lízať. Čo ak sa niektorý ozaj rozzúri? "Mnoho ľudí na malom priestore, to plodí aj konflikty. Je ich málo, jeden za 2 - 3 týždne. Žiadne vážnejšie ublíženie na zdraví, len bežné slovné hádky, pri ktorých vyletí ruka. Väčšina z nich sa rieši disciplinárne, podnety na trestné konanie sme nemali."

Ak by bol za trebárs ublíženie na zdraví odsúdený trestne stíhaný, súd mu to spočíta aj s úrokmi. Pri súbehu dvoch trestov odňatia slobody je "pálka" vysoká. Z troch rokov je môže byť osem i deväť. "Disciplinárne tresty majú dosť širokú škálu. Ukladajú sa písomne. Preloženie väzňa do uzavretého, disciplinárneho oddelenia, je prísnejší trest. Tam odsúdeného umiestňujeme po pracovnom čase, (vtedy sú na cele dvaja), alebo ide do samoväzby."

Čo potrebuje adept spňlňať, aby mohol v ústave pracovať? "Záleží na tom, o akú pracovné pozíciu sa uchádza," vysvetľuje riaditeľ. "Oddelenie ochrany má sto ľudí, základnou podmienkou je stredná škola. Všetci do jedného si najprv podajú žiadosť, pozveme ich na výberové konanie. Podstúpia fyzické testy a psychologické vyšetrenie. Komplexná zdravotná prehliadka je veľmi prísna." Tarifný plat "ochranára" je spravidla menej než 10 000 čistého. Denne je v kontakte s odsúdenými, pracuje v stiesnenom priestore, musí byť v strehu. Čosi sa môže stať v zlomku sekundy.

Do ústavu občas zavítajú ľudia zvonku. "Z cirkevných inštitúcií alebo iných. Mali sme tu v rámci právneho poradenstva študentov práva, vystupovala u nás herečka, pani Zimková. Raz za čas k nám prídu aj umelci." lúči sa PhDr. Beregsási a ide za povinnosťami.

Vonku banalita, v ústave konflikt

Ujíma sa nás ústavný psychológ PhDr. Igor Lukáč. Od riaditeľa dostal aj poverenie previesť nás areálom. Máme iba hmlistú predstavu, aké kompetencie mu prináležia.

"Psychológ robí pohovory s odsúdenými na základe žiadosti," vysvetľuje PhDr. Lukáč. "Sami si ju napíšu a stručne uvedú dôvody, ktoré ich vedú ku kontaktu so mnou. Vychovávateľ údaje doplní, on totiž pracuje s odsúdenými v prvom slede. Na základe žiadanky a vychovávateľovej informácie si odsúdeného predvolám a riešime problém, ktorý nadniesol."

Psychológ má na starosti 650 ľudí. "Problémy sa spravidla týkajú prežívania v rámci internej komunity v ústave, ale aj mimo neho. Vzťahové problémy s partnerkami, deťmi, príbuznými, blízkymi. Ľudia tu spolu žijú mesiace, niekedy roky, problémom býva aj niečo, čo ním na slobode nie je. Ak dvaja chlapi žijú roky spolu, poznajú sa sprava, zľava, zhora, zdola. Načo to zastierať - idú si na nervy. Stačí málo a ... Voľačo, čo je zvonku banalita, môže tu byť zdrojom vážneho konfliktu. Práve pre napätie, ktoré sa tu kumuluje dlhý čas."

V cele sa stretnú dvaja rozdielni ľudia. Môže psychológ na základe ich profilov predpovedať mieru rizika? "Áno," tvrdí PhDr. Lukáč. "No psychológia nie je veštiareň, obsahuje istú mieru chybovosti. Tu netvoríme dvojice, trojice, ktoré sa znesú. Máme 12 oddielov, 650 ľudí. Našou úlohou nie je vytvárať znesiteľné zoskupenia, ale zabrániť zoskupeniam neznesiteľným. Separujeme od seba ľudí, ktorí spolu nevychádzajú, sú spoločníkmi v trestnej činnosti, či boli vzájomne v pozícii svedok a obvinený. Treba nachádzať riešenie, nie ho nevidieť. Často niet čo riešiť, problémom je iba ubíjajúce prostredie."

Pre prvýkrát odsúdených je uväznenie šokom. Môže im psychológ pomôcť? "Môžem im poskytnúť základnú orientáciu, ako sa vo väzení dá žiť. Je podstatné, aký človek k nám prichádza. Akú má trestnú minulosť, mentálnu úroveň, ako dlho tu bude. Pretože vnútorné nastavenie je veľmi dôležité. Iné je prísť na mesiac a iné stráviť tu 10 rokov. Pravdaže, nerobím to sám, na to sú aj pedagógovia nástupného oddelenia, ktorí sa menia každý týždeň. Spravidla prvý týždeň nástupu trestu, ak treba i viac, strávia v tomto oddelení. Pracuje tu kolektív, ktorého súčasťou okrem mňa sú kolegovia z technického zabezpečenia, sociálna pracovníčka a ďalší. Spolu poskytneme odsúdenému akýsi manuál na prežitie vo väznici."

Prax dokazuje, že väzni sa za mreže vracajú. Takmer každý opäť na slobode niečo spácha. "Títo žiadny návod na prežívanie nechcú, sú tu ako ryby vo vode. Ocitli sa tu mnohokrát..."

Nabúraný mýtus

Vo veciach ako je zamestnanie a ubytovanie, má PhDr. Lukáč iba poradný hlas. Jeho prioritou sú, prirodzene, psychologické záležitosti. "Spánkové poruchy, psychické choroby, depresie," vysvetľuje. "Snažím sa oddeliť vážne od menej vážneho, prirodzenú reakciu na uväznenie od porúch s oveľa vážnejším pozadím. Diagnózy, samozrejme, konzultujem so ´spádovým´ psychiatrom, ktorý ordinuje vo vstupnom areáli USS. Spolupráca je veľmi dobrá, rokmi sa zabehol istý úzus. Každému väzňovi, ktorý ide na psychiatrické vyšetrenie, spracujem krátky komentár, aby psychiatrička, ktorá spravidla s väzňami nerobí, mala základný vstup. Aj si to vyžaduje. Ja jej to, prirodzene, poskytujem v rámci mojej pracovnej náplne. Má to zmysel, šetrím aj jej čas. Má odo mňa posudok, zorientuje sa a pacienta vyšetrí."

Obrovská brána ovládaná diaľkovo, s viditeľným varovaním, že jej krídla môžu telo pomliaždiť, delí slobodu od neslobody. Pri pohľade na ňu nám napadne zažitá predstava, ako si chlap v base oddýchne. "Tento mýtus by som rozhodne nabúral," vraví PhDr. Lukáč. "Azda niet človeka, ktorý by šiel cielene do väzenia. Možno keď stratí bývanie, rodinu, alebo nejaký zúfalý bezdomovec sa dá zavrieť. No naplánovať si, že strávim zimu vo väzení, je ťažké. Samotný delikt môže byť súdom kvalifikovaný prísnejšie, nuž tu strávi nie jednu, ale trebárs tri zimy. Alebo spácha relatívne banálnu vec, odsúdia ho, lenže nástup výkonu trestu mu určia o pol roka. Ako krycí manéver to azda prichádza do úvahy. Niekto má za sebou vážnejšie delikty, než za aké sa do väzenia dostáva, a v danej chvíli to môže byť úľavou. Sprostredkovane sa domnievam, že toto sa občas deje, no rozhodne to nie je nejaký masový jav."

Keď sme sa neskôr poprechádzali po uzavretom bloku, pochopili sme. Za hrubými mrežami odsúdení nemajú na výber. "Krátke tresty pre recidivistov neplnia účel," tvrdí psychológ na základe svojej praxe. "Pre nich pár mesiacov navyše veľa neznamená, no na päť rokov už nik nepríde do väzenia rád. Toto je skôr moja vlastná úvaha, museli by ste sa spýtať priamo niekoho z nich. Do budúcna by som rád videl, keby sa banálne delikty riešili skôr iným trestom. V zásade som za prístup trikrát a dosť. Je však tiež veľa ľudí, ktorým je na smiech výkon verejnoprospešných prác, pokuty, náhrady škody poškodeným. A tak ďalej. Títo by podľa mňa mali byť potrestaní citeľným trestom. Odňatím slobody."

Pred zákonom si akosi stále nie sme rovní. "Musíme postihovať delikventov. Prečo si zastierať oči? Ak voľakto nerešpektuje Trestný zákon, prečo by mali rešpektovať nariadenie nejakého starostu? Hrabať lístie mu rozhodne nepripadá nijako hrozivé," formuluje PhDr. Lukáč vlastné očakávania zmeny. Žiaľ, zatiaľ sa takýto prístup neuplatňuje.

Každý z odsúdených má menšie či väčšie psychické ťažkosti. Psychológ nie je osamelým bežcom, má podporu kolegov, od členov ochrany až po riaditeľa. Inak by bol po čase sám prípadom pre psychiatra. "Vrátim sa k našej pôvodnej téme. Väzňa mi môže odporučiť vychovávateľ, vyložene na báze nášho kolegiálneho vzťahu. Odporučí mi ho ako objekt hodný pozornosti psychológa či už v negatívnom, alebo pozitívnom zmysle. Teda - buď je hodný určitej investície, alebo pôsobí tak rušivo, že v oddieli s ním nie je možná ďalšia spolupráca. Takýto väzeň po stretnutí s psychológom naozaj netúži, no musí ho absolvovať. Stretnutie totiž iniciuje jeho vychovávateľ."

V rámci ústavu PhDr. Lukáč pôsobí aj vo viacerých komisiách, prijímacej, zaraďovacej a podobne, kde má jeho slovo váhu. "Komentujem stanoviská vychovávateľov k podmienečnému prepusteniu, k zmene NVS na ´jednotku´ i naopak, na ´trojku´. V rámci svojho pracovného zaradenia nemám možnosť nejakých výkonných rozhodnutí. Ale mám kompetencie komentovať veľmi veľa vecí, týkajúcich sa chodu väznice. Dokonca aj vo vzťahu k personálu mám poradný hlas. Do akej miery sa moje stanoviská berú do úvahy, to je otázka určená iným. Osobne mám pocit, že moje slovo tu má svoju váhu."

"Sedí" tu vrah i recidivisti

PhDr. Lukáč nás aj s fotografom prevedie areálom, pár minút strávime aj v bloku disciplinárnych trestov, kde hrozba priam visí vo vzduchu. Pokojne nás vedie do budovy s "bránkou" z hrubých hranatých mreží. Tu sedia ťažkí recidivisti, nájde sa aj vrah. Ak človek zabije cielene a premyslene, končí v Leopoldove. V ústave s najprísnejším režimom. "Mojou úlohou nie je vylepšovať odsúdenému pobyt vo väzení," vysvetľuje psychológ. "Ak mám dôvody, neraz dávam stanoviská neodporúčajúce. Nie je to môj osobný plezír. Človeka podrobím štandardnému psychologickému vyšetreniu, vezmem do úvahy osobnú skúsenosť s ním, údaje v jeho osobnej karte a stanovisko je na svete."

Kartu má každý osúdený, zapisujú sa do nej priebežné záznamy. Píše ich spravidla vychovávateľ, ale môže ich vpísať aj iný kompetentný. A pohľad na kartu hneď prezradí, ako výkon trestu konkrétneho človeka prebiehal, či prebieha. Vstupné vyšetrenia robia psychológovia psychodiagnostického a konzultačného strediska, ktoré sú v ústavoch na výkon väzby. "Ich záznam sa stáva trvalou súčasťou osobnej karty až do prepustenia. Najmä, keď ide o vyšší trest, do istej miery dotváram vyšetrenie kolegu vo vyšetrovacej väzbe. Pretože bolo platné v danom čase, mieste a situácii, keď bol človek plný napätia, ako to s ním dopadne. Mimochodom, dnes šiel na slobodu chlap, ktorý sedel trinásty rok. U neho je určite potrebné revidovať tie závery, uviesť, či došlo u neho k zmenám správania. Aj keď základné črty správania človeka sa nemenia. Ak je niekto cholerik, s tým ťažko niečo robiť u odsúdeného i bezúhonného muža."

Inou vecou je, či pod vplyvom negatívnej skúsenosti, akou uväznenie nesporne je, sa odsúdený dokáže vnútorne zmeniť. Natoľko sa ovládať, aby sa druhý raz do väzenia nedostal. "To možné je. Pretvoriť cholerika na flegmatika sa nepodarí. No urobiť z cholerika, ktorý sa neovláda, na takého, ktorý sa ovládne, to sa dá. Nevyhnutnou podmienkou je jeho spolupráca." Stovky pacientov, množstvo problémov. Prostá priama úmera, ktorá determinuje prácu ústavného psychológa. "Riešim všetko, o čo väzeň stojí. Prvý predpoklad je, že ma o to poprosí. Je kategória väzňov, ktorí ma nepotrebujú, iní áno. Je mojou povinnosťou oddeliť vážny problém od menej vážneho, pohybovať sa len v rámci svojich kompetencií. Niekedy priamo poviem - toto riešiť neviem. Ale vzťahové otázky, v rámci ústavu i mimo neho, v tejto sfére robím, čo môžem. Či dobre, to nech posúdia iní."

Leitmotív pôsobnosti je teda prostý, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sa rozprávať chcú. Psychológa priam kondenzovaný stres nutne zmení, zocelí, inak by tu nevydržal. PhDr. Lukáč prehovorí zrazu v celkom inom tóne. "Fakt uväznenia môže chlapovi aj hodne otvoriť oči, posunúť ho vpred, ak uväznenie využije na niečo dobré. Skúsenosť ma núti k istej skepse, ale poznal som aj pár ľudí, ktorí to dokázali. Azda aj s našou pomocou, ale najmä vlastnou zásluhou. Práve pre ľudí tohto vnútorného založenia by bolo dobré, keby existoval a fungoval psychologicko-vychovávateľsko-pedagogický servis. Oni majú potenciál i chuť posunúť sa k lepšiemu a my sme tu na to, aby sme im pomohli."

Vrahovia sa nevracajú

Na moment sa psychológ zamyslí, mysľou sa vzdiali bohvie kam. Možno na neho doľahnú tie stovky ľudských osudov, príbehov za vysokánskymi stenami. "Neboli ich stovky, dokonca snáď ani desiatky. Spravidla šlo o ľudí, ktorí tu museli stráviť pomerne dlhý čas. Boli tu za vraždu, a práve tá dĺžka trestu a budúcnosť po rokoch strávených vo väzení ich primäla k tomu, že začali svoj život bilancovať. Prehodnocovať samých seba." A tón i obsah jeho slov je náhle mierne optimistický. "Nepamätám si u nás prípad, že by sa niekto, kto spáchal vraždu, do Šace vrátil. Nech to znie verejnosti akokoľvek nepríťažlivo, no poviem to - vrahovia spravidla nerecidivujú. To vravím s plnou vážnosťou, videl som ich desiatky."

Úvaha, ktorú počúvame, mrazí. Stojí na racionálnom základe, skúsenosti, ale v tejto chvíli má silu ako text z Dostojevského. "Chápem vraha, ktorý zabil v exponovanej životnej situácii, v ktorej by možno zlyhal mnohý z nás. Nech ho súdi Pánboh, justícia. Tí sedemnásťkrát potrestaní zlodeji však frfľú - veď ja som len kradol a oni zabíjali a majú sa lepšie! To je väzenská schéma uvažovania. K vražde neraz vedie chorobná žiarlivosť, opitosť, vyhranené vzťahy. Pravdaže, to človeka v žiadnom prípade nezbavuje zodpovednosti za ohavný čin..."

Nikto nemá v "base" automaticky rešpekt iných väzňov. Krajne cynicky vyjadrené - zabiť človeka je technicky ľahké. Ak bolo obeťou trebárs dieťa, môže mať tento vrah úctu? Určite nie. "Určujúci je ten človek, povesť, s ktorou do väzenia prichádza," vysvetľuje psychológ. "Iné je, ak si odsedí 10 či 15 rokov za vraždu a potom ho prepustíme. Je v situácii, keď sa nemá kam vrátiť. Väčšinou sa manželka opäť vydala, deti vyrástli, domy spustli. Sociálne uchytenie sa je pre neho krajne ťažké, často opäť padá na dno. Pravda, to už nie je hodné môjho komentára. Je to prosto následok trestu, taký je život. Ak ukradne fľašu alkoholu, je to síce trestuhodné, no mňa osobne to už nevzrušuje. Som rád, že nevraždí..."

Najčastejším terčom útokov spoluväzňov vo väzniciach sú takí, ktorí sexuálne zneužili maloletých, či dokonca dieťa. "A všetci, ktorí sa nezmestia do kože. Teda robia ramená širšie, než ich v skutočnosti majú. Najlepšie je fungovať vo vlastnom vymedzenom priestore. Mať vnútorne jasné, čo môžem, čo nie. Takí, ktorí to v base nepochopia, majú sa ozaj zle. Paradoxné je, že na pedofiloch si vo väzení často naprávajú sebavedomie jedinci, ktorí sú ešte zvrátenejší. Ponižujú ich, šikanujú. Predsa človek, ktorý si čo i len trochu váži sám seba, nebude pred sebou vlastnú cenu dokazovať týmto spôsobom. Týraním jedinca, ktorý je rovnako bez akejkoľvek ľudskej dôstojnosti... Personál však takéto prípady bezodkladne rieši." vraví PhDr. Lukáč.

Vchádzame spolu do bloku disciplinárnych trestov. Masívne mrežové dvere, veľavravné pohľady z ich druhej strany, príslušník odomyká, vzápätí za nami zamyká. Stúpame po schodoch a nazeráme do "izieb". V každej sú dve postele tesne pri sebe, atmosféra je výbušná sťa halda ekrazitu. Rozpačito, neisto sa dávame do reči s rozložitým chlapom. Vysvitá, že je Španiel. Habkáme o Reale Madrid, no on dá jasným gestom najavo, že Real ho prestal zaujímať ešte v kolíske. Róm so zvláštne zasneným pohľadom nám v úzkej chodbe zastane cestu, zabľabocem čosi úplne od veci...

Po pár minútach sme spotení vonku, uľaví sa nám. Psychológ tam dnu vystupoval s pre nás neuveriteľnou suverenitou, je to ozaj sebaistý muž.

V každom hľadá niečo dobré

Vo svätostánku väzenského duchovného Mgr. Rudolfa Galambosa je pokoj. Jeho pokojný hlas dá do poriadku napnuté nervy.

"Do Šace, som nastúpil v auguste 2001," spomína. "Vo väzení je práca duchovného celkom iná, než inde. Sú tu ľudia možno viac poranení. Život im nadelil veľa vnútorných rán, nesú si ich v sebe. Trápi ich mnoho veci. Každý má ku mne dvere vždy otvorené, môže prísť s hocijakou otázkou, problémom. Pracoval som aj v Ústave na výkon väzby Košice na Floriánskej. Tam boli ľudia oveľa napätejší, nevedeli čo s nimi bude," vracia sa do minulosti kňaz, ktorý spojil svoj osud s väzňami. Ako si k nim nachádza cestu? "Iba prídem medzi nich, pozdravím sa, podám im ruku. Je ťažké osloviť recidivistu, životom dobitého, ktorý chodí z väzenia do väzenia. Ale v každom človeku je niečo dobré, a ja sa to snažím nájsť. Dávať im kúsok svojej úprimnej lásky, viery v Ježiša Krista. Ak to ten človek príjme, ak získam jeho dôveru, otvoria sa mi duševne aj ťažkí zločinci."

Poprosíme ho, aby anonymne prezradil, s čím sa mu zdôverujú. Mgr. Galambos odmietne. Spovedné tajomstvo je sväté, nedotknuteľné, a na Slovensku aj zákonom chránené. Čo všetko mu odsúdení o sebe prezradili, to si každý môže iba predstavovať. "Spáchali mnoho hriechov, ale milosť Kristova je ponúkaná každému. Záleží len na ňom, či ju prijme, alebo odmietne," povie na záver pevným hlasom.

Pri odchode z ústavu sme pred bránou stretli "vymakaného" chlapíka s veľkým tetovaním, smerujúceho von. "Dostať sa do basy je ľahké, vyjsť z nej je oveľa ťažšie..." filozoficky zareagoval na naše rozpačité úsmevy. Potom, čo sme videli a počuli mu dávame zapravdu.

Marián BETÍK

Autor: Ovca waliská (Ovis aries)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári