AD: KOŠICE V ROKOCH MERUÔSMYCH
Rozšírený komentár historika k nášmu seriálu
Od januára až do apríla tohto roku uverejňoval Košický večer seriál, ktorý sa zaoberal udalosťami nášho mesta v revolučnom čase rokov 1848 a 49. Táto už svojou podstatou veľmi citlivá téma mala medzi čitateľmi pomerne veľkú odozvu, až takú, že niektorí z nich sa obrátili na tunajšieho historika, špecialistu na toto obdobie, profesora Ladislava Tajtáka. Ten na čitateľské podnety zareagoval spracovaním osobitného materiálu vysvetľujúceho udalosti meruôsmych rokov z hľadiska súčasnej historickej vedy v širšom rámci, no držiac sa problematiky vtedajších Košíc.
V TRINÁSTICH POKRAČOVANIACH...
Jozef Duchoň na podklade prác košických kronikárov Jána Platha a Jozefa Tutkóa obsahovo pútavých a štýlovo dobre čitateľným prístupom vylíčil revolučné udalosti tej doby a tak prispel k prehĺbeniu poznania historických reálií dejín Košíc. Ale revolučné premeny si vyžadujú nielen úzky subjektívny kronikársky prehľad, ale aj širšiu interpretáciu dejov a názorov politických a národnostných predstaviteľov a ich sporov v mnohonárodnostnom Uhorsku, ako i vo vzťahu k Viedni. V košickej verejnosti sa ozvali hlasy, či neboli aj slovenskí kronikári, alebo doboví autori, ktorí by sa vyjadrili k udalostiam z hľadiska slovenských národných snáh. Je to opodstatnená otázka, lebo v štrnásťtisícových Košiciach popri Maďaroch a Nemcoch tvorili Slováci najpočetnejšiu národnosť, o čom podali svedectvo maďarská herečka Déryné a Šándor Petőfi, ktorí sa tu istý čas zdržiavali.
Skoro každý obyvateľ mesta vedel slovensky, ale nebolo tu národného života, pretože, stručne povedané, Slovensko nemalo samosprávne postavenie a jemu zodpovedajúce inštitúcie a na tom základe ani početnejšie zemianstvo, inteligenciu a strednú triedu, bez ktorých sa nemohlo formovať aktívnejšie národné hnutie, kultúra a uvedomenie. To boli príčiny, že o revolučných udalostiach máme len stručnejšie správy od malého počtu miestnych slovenských dejateľov, spomedzi ktorých vynikal Jonáš Záborský ako očitý svedok udalostí, ďalej Jozef Kiloslav Hurban, ktorý príchodom slovenských dobrovoľníkov do Košíc opísal svoje dojmy. Neskôr spomienky na revolučné udalosti opisuje maďarské pamätné album z roku 1898. Vedeckým spracovaním je monumentálne dielo Daniela Rapanta o Slovenskom povstaní. Menšiu štúdiu napísal Ferdinand Šteliar vo Východoslovenskom Almanachu a obsiahlu štúdiu uverejnil Michal Potemra v roku 1983.
V období formovania novodobých národov vystupovala do popredia národnostná otázka obzvlášť v Uhorsku, kde žilo 5 miliónov Maďarov a 10 miliónov Nemaďarov, a podobné bolo aj národnostné zloženie v rakúskej časti monarchie. Uhorská revolúcia pod vedením Ľudovíta Kossutha vydobila od Viedne vlastný snem a vládu a marcovými zákonmi otvorila cestu buržoáznych premien a vzniku občianskej spoločnosti. Ale v otázke hlasovacieho práva a roľnickej otázke nedôsledne, a v národnostnej otázke proti duchu hesiel slobody, rovnosti a bratstva. Hlasovacie právo bolo totiž viazané na majetkový cenzus, čo znamenalo, že len 6% obyvateľstva získalo hlasovacie právo a v parlamentných voľbách sa to prejavilo tak, že 72% hlasov získala šľachta, 1% roľníctvo, ako najpočetnejšia zložka obyvateľstva s troma poslancami a ostatok stredná trieda.
NAJVIAC KOSSUTH POSILNIL...
...šľachtu v jej postavení a majetku, dôsledkom čoho bolo, že šľachta sa stala rozhodujúcoupolitickou a spoločenskou silou sústreďujúc vo svojich rukách vládu, parlament, stolice a štátne orgány. Kossuth jej vyšiel v ústrety aj v národnostnej otázke vyhlásením zásady, že v Uhorsku je len jeden nedeliteľný politický národ uhorský, čiže maďarský, a že inorečové obyvateľstvo predstavuje len inorečový ľud, ktorý sa mal uspokojiť s právom na používanie jazyka v súkromí, v kostole a v ľudovom školstve, s možnosťou získať vzdelanie a civilizačné hodnoty asimiláciou v maďarský národ.
Predstaviotelia slovenského národného hnutia a ľud s nadšením privítali marcové revolučné výdobytky tak podobne, ako aj iné národy, a v duchu revolučných ideí úctivo predkladali aj požiadavky národných práv. V Žiadostiach slovenského národa ich zhrnuli do dvoch základných požiadaviek: uznania svojbytnosti slovenského národa a rovnoprávnosti vo federalizácii Uhorska. Oproti cenzovanému hlasovaniu požadovali všeobecné hlasovacie právo, slobodnú tlač bez kaucie a zhromažďovanie bez vrchnostenského dozoru. Kossuth a vláda ich odmietli ako prejavy panslavistického poburovania namiereného proti celistvosti Uhorska, čo bolo vykonštruovanou lžou, a na čo poukazuje skutočnosť, že za národnú rovnoprávnosť a federáciu celej ríše vystupovali aj ostatné národy.
Voľby do ríšskeho snemu /v rakúskej časti monarchie, pozn. redakcie/ sa uskutočnili na základe všeobecného hlasovacieho práva s výsledkom miernej prevahy slovanských poslancov a s účasťou vyše 80 roľníkov, medzi ktorými boli aj negramotní a nevediaci po nemecky, ktorí si vymohli preklady svojich vystúpení.V tom bol zásadný rozdiel medzi oboma časťami ríše a aj príčina, že predstavitelia nemaďarských národov a národností sa obracali na Viedeň, ktorá deklarovala právo na národnú subjektivitu a reči. V celoríšskych súvislostiach prebiehal ideologicko-politický spor, čo je viac sloboda, alebo národnosť. Karel Havlíček Borovský na to odpovedal, že Nemci a Maďari prehlasujú, že je to sloboda, a na ich adresu vyhlásil, že Slovania požadujú slobodu aj národnosť a že tieto hodnoty v mnohonárodnostnej ríši nemožno od seba oddeliť, čo dejiny aj potvrdili. Z rumunskej strany v tom čase zaznel názor, že bez národnosti niet slobody, a keď Rumuni stratia národnosť, stratia všetko, keď ale získajú národnosť, ostatné bude nasledovať.
Konflikt medzi Pešťou a Viedňou vyústil do boja Maďarov za nezávislosť, ktorom že uhorská vláda odmietla čo len rokovanie o oprávnených národnostných požiadavkách Slovákov a ostatných národov. Fakt, že na druhej strane Viedeň takéto práva zaručovala a čiastočne realizovala, znamenal, že Slováci sa postavili na stranu Viedne. ch predstavitelia už pred roztržkou vyhlasovali, nechže "maďarskástránka uzná práva každej národnosti a všetky národy sa budú pretekať ako dosiaľ vo zveľaďovaní a ochrane vlasti uhorskej". Zároveň ale požadovali uplatnenie zásady, že medzi národmi uhorskými má byť bratstvo a úplná rovnoprávnosť, a ak budú splnené Žiadosti, Slováci podajú ruku Maďarom a budú vylievať krv spoločne s nimi tak, ako v minulosti.
ODPOVEĎOU UHORSKEJ VLÁDY...
...na ústretové a zmierlivé prejavy a návrhy nemaďarských národov boli štatariálne súdy a popravy, ktoré vyvolali povstanie po boku Viedne. Významnou udalosťou bol príchod slovenských dobrovoľníkov, v dobovom pomenovaní slovenského národného vojska, do Košíc a a východné Slovensko pod vojenským a plitickým vedením Bedřicha Bloudka, Ľudovíta Štúra a Jozefa Hurbana. s cieľom rozšírenia povstania na celé územie regiónu, čo sa však nepodarilo v dôsledku štatariálnych opatrení uhorskej vlády a postojov Viedne k povstaniu /slovenskému, pozn. red./.
V Košiciach došlo ku konfrontácii názorov na povstanie, v ktorej Záborský spochybnil jeho opodstatnenie, kdežto Štúr zastával stanovisko, že bez boja niet slobody, za ktorú aj ostatné národy vstúpili do ozbrojeného povstania. Záborského váhavý postoj bol spôsobený aj tým, že bol už predtým obvinený z vlastizrady, že úrady našli uňho slovenské proklamácie aj rukopis jeho memoranda, za čo bol postavený pred štatariálny súd a spolu s ním aj evanjelický farár Juraj Sekčík, evanjelícky učieľ Ján Tomaško a niektorí ďalší slovenskí občania. Záborský v tomto rukopise, ktorý chcel zaslať ministrovi školstva, obraňoval zásadu, že občiansku rovnoprávnosť možno dosiahnúť len pri rovnoprávnosti národov Uhorska. Pred hrozivými dôsledkami rozsudkov štatariálneho súdu zachránil obžalovaných slovenských občanov príchod vojska pod vedením podmaršalka Schlicka. Krátke účinkovanie Štúra a Hurbana v meste nevyvolalo väčší ohlas, ale s väčším úspechom vystupovali v Prešove, kde sa k nim okrem masy ľudu prihlásilo aj šarišské zemianstvo.
V priebehu maďarského boja za nezávislosť v otázke riešenia národnostnej otázky na rozdiel od Kossutha odzneli prezieravejšie názory, ako to dokumentuje list Ladislava Telekiho Kossuthovi z Paríža, v ktorom mu radil, aby národnostiam poskytol všetko, čo je len možnélebo národy chcú žiť národný život. Vecná kritika na adresu vlády odznievala aj z radov rozhľadených politikov s tým upozornením, že ak Viedeň vyhlásila národnostné práva, Uhorsko nemôže konať ináč, lebo ak padne Rakúsko, podobný osud stihne aj Uhorsko.
V zahraničí zápas Maďarov za nezávislosť vyvolal ohlas a podporu zo strany ľavicových síl, marxistov a radikálov, ktorí podceňovali riešenie národnostnej otázky propagujúc neuskutočniteľnú víziu európskej revolúcie. Na druhej strane liberálne a demokratické európske sily podporovali zápas národov za rovnoprávnosť a federatívne štátoprávne usporiadanie Uhorska a monarchie. Pokus o riešenie národnostnej otázky v podobe takzvaného árodnostného zákona, značne okliešteného, pretože neriešil otázku politického národa, prišiel veľmi neskoro a neovplyvnil ani neskorší politický vývoj Uhorska.
Marcové zákony znamenali nástup občianskej spoločnosti, ale rozhodujúce moci v spoločnosti a krajine sa sústredili v rukách šľachty, ktorá zo stavovsko egoistických záujmov znemožnila spravodlivé riešenie národnostnej otázky v Uhorsku. Odrazilo sa to aj v Košiciach, kde slovenská väčšina nezískala žiadny podiel na správe a riadení mesta. Príchod jednotiek slovenského národného vojska mal historický význam v tom, že dokumentoval požiadavky národného hnutia na východné Slovensko a Košice ako organickú súčasť slovenského národného územia.
Ukončenie seriálu o najstarších košických hradbách
NEZDOLAL ICH NEPRIATEĽ, ALE ZUB ČASU A POŽIAR
Tak, ako sme košické hradby arpádovskej éry v doterajších dieloch seriálu popísali. obkolesovali mesto niečo vyše storočia. Vymenujme si na záver, čo všetko za ten čas museli vydržať, no tu je potrebné upozorniť na fakt, že o dejoch v Košiciach 13. a 14. storočia toho vieme veľmi málo. Môžeme predpokladať, že prvú skúšku ohňom zažilo toto opevnenie najskôr v roku 1304, keď podnikli Omodejovci ozbrojený výpad ku Košiciam. Ďalší výpad je možný už o dva roky, v lete 1306, keď sa uvádza, že synovia Abovca Omodeja podnikali rušivé nájazdy do okolia Košíc.
Podľa jednej zo stále udržiavaných hypotéz dobyl Omodej Košice v roku 1307 a začal na neďalekom kopci Hradová stavať hrad, ktorým mal ovládať mesto a jeho okolie. Zaťažkávacou skúškou arpádovských hradieb boli roky 1311 a 1312, ktoré vyvrcholili známou bitkou pri Rozhanovciach. Predpokladá sa pri tom, že Košice v máji 1312 obľahlo vojsko oligarchov, ale nezmocnilo sa ich. Vzhľadom na krátke termíny medzi manévrami armád som toho názoru, že spomínané obľahnutie Košíc sa asi ani len nerozvinulo, čo znamená, že sa nestihli postaviť obliehacie zariadenia a trvalý vojenský tábor.
Nasledovalo dlhé, osemdesiat rokov trvajúce obdobie, keď o vážnejších bojoch v okolí Košíc, tobôž na ich hradbách, nevieme. V priebehu týchto rokov asi vznikali v súvislosti s hradbami a ich vežami rôzne stavebné doplnky a provizóriá, ako sa to preukázalo pri vykopávkach Dolnej brány. Jediné, čo mohlo v tom čase hradbám mesta škodiť, bolo pomalé chátranie /čo je dosť pravdepodobné/ a veľký požiar mesta, ktorý datujeme iba približne, medzi roky 1378 až 1382. Od roku 1392 je už známa veľká prestavba košických hradieb podporovaná kráľom Žigmundom Luxemburským. Rôznymi úpravami zasiahla aj arpádovské hradby, brány a bašty, pričom sa najviac prejavila na západnej a severnej strane, kde arpádovské opevnenie doslova zotrela zo zemského povrchu. Je teda možné, že práve tu boli pôvodné hradby silne porušené požiarom a bola žiadúca ich prestavba.
Na záver seriálu zhrniem najzákladnejšie stavebné údaje, z ktorých si možno urobiť predstavu o náročnosti a nákladnosti výstavby arpádovských hradieb: Celkový obvod arpádovského opevnenia bol 2250 metrov. Skladal sa z 1968 metrov úseku hradieb, 26 metrov úseku brán a 260 metrov úseku bášt. Celková plocha vymedzená arpádovskými hradbami bola 33,2188 hektára. Opevnenie naviac samo zaberalo plochu 0,538 hektára, z čoho bolo 0,392 hektára zastavané hradbami, 0,124 hektára zastavané baštami a 0,022 hektára zastavané bránami. Brány a bašty predstavovali asi 15 300 kubických metrov obostavaného priestoru, vyžiadali si vykopanie približne 7200 kubických metrov zeminy a na celé opevňovacie dielo bolo potrebných asi 36 tisíc kubíkov kameňa vážiaceho zhruba 95 tisíc ton.
Nabudúce: Dom plný histórie
Text: Ladislav Tajták, reprodukcie: Jozef Duchoň
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
