Matka s troma deťmi prišla o byt, štyroch súrodencov opustili rodičia

V živote sa nejeden z nás dostane do ťaživej situácie, v ktorej si nevie rady, pretože mu na vyriešenie krízy chýbajú informácie, financie či odvaha. V snahe poskytnúť sociálnu pomoc ľuďom, ktorí pre nedostatok hmotných prostriedkov, zlyhanie rodinných a sociálnych vzťahov, dlhodobú nezamestnanosť a následne pre obmedzenú možnosť zabezpečiť si základné životné potreby vlatnými silami a zdrojmi, bolo Košickým samosprávnym krajom v roku 2004 zriadené Stredisko krízovej intervencie (SKI).

Ide o zariadenie sociálnych služieb s právnou subjektivitou, ktoré integruje štyri pobočky. Tri z nich sú na území Košíc. Sú to Krízové stredisko, Domov pre osamelých rodičov a Resocializačné stredisko pre drogovo závislých. Štvrté - Stanica opatrovateľskej služby (SOS) - je v Čani. Pôvodne boli tieto zariadenia začlenené pod odbory sociálnych vecí okresných úradov. Sociálna pomoc SKI spočíva v sanácii stavov sociálnej a hmotnej núdze formou poskytnutia sociálnej starostlivosti na prechodný čas.

Začína sa to zväčša v noci

Žena utekajúca nocou len v nočnej košeli s jedným dieťaťom na rukách a to druhé, čo ledva preplieta nôžky, ťahá za sebou. Aj tieto ľudské tragédie patria k obrazu nočného života. Bežiaca žena necíti, že ju od kopancov všetko bolí, nevníma krv, čo jej kvapká z noca. ´Kam pôjdeme? Čo budem robiť?,´ to sú otázky, ktoré zamestnávajú jej myseľ.

"Týraná žena s deťmi, matka, čo prišla o strechu nad hlavou, pretože do bytu si manžel priviedol inú, mladšiu, či ženy, ktoré boli bez práce, nemohli platiť a tak o byt prišli. Toto sú len niektoré z dôvodov, prečo sa k nám osamelí rodičia dostanú," dozvedáme sa od riaditeľky SKI PhDr. Magdalény Fiľakovskej.

Zväčša sú v domove ženy, ale býva tu momentálne aj muž, čo sa starajú o deti do 18 rokov. Ubytovanie, ktoré majú, zodpovedá podmienkam panelového bloku zo 70-tych rokov. Pre jednu rodinu je vyčlenená jedna izba. Kuchyňa a ostatné príslušenstvo sú spoločné. Zariadenie bytu je štandardné a dáva ho SKI. Bývanie nie je zadarmo, musí sa zaň platiť, aj keď to je dosť problematické, lebo väčšina osamelých rodičov žiaden príjem nemá.

"Práve to, že bývanie je v bloku a okrem osamelých rodičov tohto domova býva v paneláku 14 bežných rodín, občas sa v spolužití zaiskrí," pokračuje riaditeľka. "Najmä vtedy, keď rodičia dovolia, aby sa deti hrali na chodbe alebo pred blokom a tie sú v zápale hry hlasnejšie a živšie ako by sa ostatným nájomníkom bloku páčilo. Na deti osamelých rodičov sa totiž pozerá inak, prísnejšie. Hneď je zle, ak niečo vyparatia."

M. Fiľakovská je presvedčená, že keby celý blok patril osamelým rodičom, bolo by menej problémov a mohli by pomôcť ďalším ľuďom, čo sú v kríze. "Tento domov by mal efekt vtedy, ak by dokázal prichýliť rodiča s deťmi okamžite, v momente, kedy to potrebujú. Žiaľ, my máme na umiestnenie poradovník. Tých 32 miest je veľmi málo, veď ulice sú plné ľudskej bolesti a tragédie." Bývanie sa dáva na rok a počas neho osamelí rodičia s deťmi musia zvažovať, čo ďalej. Či už si hľadať podnájom alebo vybavovať sociálny byt a obzerať sa po práci. Na ulici na pomoc čakajú predsa ďalší, nikto preto nemôže v domove bývať večne.

Deti prežijú viac ako dospelý

To, že sa predtým tieto veci viac skrývali, platí aj pre krízové stredisko pre deti. Jeho obyvatelia sú dopoludnia v škole a potom v klube, kde si píšu úlohy a chystajú sa na druhý vyučovací deň. Keďže dovtedy boli zviazané povinnosťami, po príchode domov, do centra, sa tiež chcú ´vyventilovať.´ Veľké možnosti na to ale nemajú. Všade musí byť s nimi vychovávateľ, keďže sú to deti s nariadenou ústavnou výchovou. Ako naznačila riaditeľka, vážne sa uvažuje o možnosti presťahovania do vhodnejších priestorov. Nech to nie je len 5 upravených bytoviek, v ktorých žije 15 detí, čo v živote "dosť preskákalo." Momentálne sú tam deti týrané alebo u ktorých sa javilo podozrenie na týranie, zneužívané alebo také, ktorých rodičia opustili.

"Máme tu napríklad súrodencov," vysvetľuje riaditeľka. "Spolu ich bolo šesť, v krízovom centre sú štyria. Rodičia sa zbalili a odišli do Čiech. Deti sa pol roka samé starali o seba. Varili si, prali, nakupovali. Do školy chodili tak, aby im to finančne vyšlo. Jeden deň odcestovali do školy dvaja, na druhý deň sa súrodenci vystriedali. Starší chlapci, mali 17 a 16 rokov, prali a zabezpečovali kúrenie, popritom chodili do učňovky. Deviatačka pre všetkých varila. Odkedy sú u nás, asi pol roka im trvalo, kým sa s odchodom rodičov a s tým, čo sa s nimi vlastne udialo, psychicky vyrovnali."

Čo nevidieť príde pre štvorlístok smutná realita - fakt, že sa domov už asi nedostanú. Čaká ich pobyt v diagnostickom centre a potom detský domov. A je viac ako pravdepodobné, že súrodenci budú rozdelení, lebo len ťažko sa dajú v jednom domove nájsť miesta pre štyroch. "Mali sme tu aj deti, ktoré rodičia nechali na stanici. Oni nasadli, odišli a drobizg priviedla polícia. V krízovom centre bývajú tiež deti zneužívané, týrané, deti alkoholikov, čo sa prestali o ne starať, matka bezdomovkyňa, ktorá nemala prostriedky na zaopatrenie a výchovu potomstva."

Ako pokračovala riaditeľka, mali tam aj deti ženy, ktorá sa so šiestimi pretĺkala, kde prišlo. Nemala ani strechu nad hlavou ani podporu muža, pretože každé dieťa bolo od iného chlapa, a to je už určite i jej veľká rodičovská nezodpovednosť. "Detské osudy, čo tu máme, sú veľmi smutné. Niektorí chlapci a dievčatá za 10 rokov života prežijú viac ako bežný človek za 70 rokov žitia," povzdychla M. Fiľakovská. Vo väčšine prípadov sa také niečo deje i preto, že tieto ženy ani doma ako deti nepoznali milujúce prostredie a rodičovskú lásku, preto ju ani nevedia ďalej dávať. "Napriek tomu, čo je až neuveriteľné, opustené deti svojich nezodpovedných rodičov veľmi chránia. Ak by ste na nich povedali niečo zlé, určite by sa aj do bitky pustili. Zrejme je to odraz hendikepu. Vidia, že nemajú rodičov ako iné deti, tak si ich aspoň glorifikujú, robia z nich modlu."

Kopírujú rodičov

Okrem toho, že krízové centrum, ako podotkla psychologička PhDr. Jolana Vykrutová, prechodne nahrádza rodinu, aktívne sa jeho personál podieľa na výchove detí. Tie napríklad veľmi škaredo rozprávali. Viac hrešili ako vypustili bežné slová. Postupne sa to musia odnaučiť. Vedení sú tiež k dodržiavaniu poriadku a hygieny.

"V niektorých prípadoch, i keď to nie je radostné zistenie, vidíme v obraze dieťaťa z krízového centra predobraz ľudí, čo sú klientmi resocializačného strediska pre drogovo závislých. Tak sa to neraz začína. Už v detstve sa vytvára a formuje to, aký bude tento človiečik v dospelosti...", tvrdí J. Vykrutová. So závislosťou obyvateľov resocializačného centra na alkohole, liekoch a drogách má dostatok skúseností, pretože dvakrát týždenne medzi nich chodí a rieši ich problémy, odpovedá na množstvo otázok.

Okrem krízového centra na Adlerovej deti bývajú aj v SOS v Čani. Je to zariadenie určené deťom, o ktoré sa na prechodný čas nemôžu rodičia alebo opatrovníci starať. Buď idú na dlhšiu pracovnú cestu, do nemocnice, väzenia a súd ešte nerozhodol o umiestnení dieťaťa v krízovom centre alebo v detskom domove. V budúcnosti sa zrejme táto SOS stane ďalším krízovým strediskom pre deti. Jeho výhodou podľa M. Fiľakovskej je, že funguje v rodinnom dome, je tam aj záhrada, takže oveľa prijateľnejšie podmienky ako sú v stredisku na Adlerovej. V Čani je momentálne 12 detí od 3 do 15 rokov.

V súvislosti s tým, že deti dosť kopírujú rodičov a berú od nich hlavne negatívne veci, riaditeľka vyrozprávala príbeh dcéry, ktorej život je taký istý, ako mala jej matka, ktorá bola osamelá, nemala kde bývať a deti boli od viacerých mužov. Dcéra svoju životnú púť od matky do detailov odpozorovala. Tiež nemala jedného partnera, ale deti od viacerých. Obidve, 40-ročná matka i dcéra niečo po dvadsiatke, boli istý čas obyvateľkami domova pre osamelých rodičov.

"Alebo je tu pani, ktorú podvodníci dvakrát obrali o byt. Naivita? Dôverčivosť? Čiastočne je to i tým, že tieto ženy majú nižšie právne povedomie, a tak sú ľahkými obeťami podvodníkov i rôznych kancelárií, ktorí na nich s obľubou parazitujú," dodala riaditeľka.

Našu návštevu centra na Adlerovej ulici sme skončili stretnutím s dvojicou žien, ochotných vyrozprávať nám svoje životné osudy.

Príbeh Aleny

v roku 1999 vážne ochorela, a stala sa invalidnou dôchodkyňou. Často bola hospitalizovaná, a tak jej vznikol dlh na nájomnom. Keď mala ísť znovu do nemocnice, aby ďalšie dlžoby nepribudli, dala kľúče od bytu známej. Po príchode z nemocnice zistila, že sa domov nedostane. Jej známa ju doslova vykopla, pretože v ruke mala výmer na tento byt.

"Celú vec som dala prešetriť, ale neuspela som. Bolo mi povedané, že zákon nevedomosť neospravedlňuje. Mala som smolu, lebo nájomné zmluvy sú trojmesačné a ak sa nájomné nezaplatí, automaticky o byt prichádzate, sťahuje sa nový nájomník," rozhovorila sa pani Alena, ktorá s troma deťmi vo veku 7, 15 a 19 rokov ostala na ulici. "Druh, keď zistil, ako vážne som chorá, odomňa zutekal. Začala som sa potĺkať, kde prišlo. Od istej sociálnej kurátorky som dostala návrh, že najlepšie bude, keď deti pôjdu do detského domova a ja do domova sociálnych služieb, keďže skôr alebo neskôr mi aj tak hrozí kvôli zdravotným problémom koniec..."

Pani Alena s riešením dať deti preč nesúhlasila, radšej sa ďalej pretĺkala. Druh, s ktorým má najmladšiu dcérku, jej navrhol, že ich zoberie k sebe, do rodinnému domu. Súhlasil i s tým, aby tam mala nahlásené prechodné bydlisko. "Opäť som ale nemala šťastie, pretože po čase ma z domu, keď ma obrali o peniaze, vyhodil. I s deťmi. Uchýlila som sa v niekdajšom centre Slovenského Červeného kríža. Neboli sme tam ani dva mesiace, keď druh prišiel, že všetko ľutuje a už budeme len krásne nažívať. Len nech sa vrátime..." Alena sa s deťmi k nemu vrátila. Dúfala, že už i na ňu sa konečne usmeje šťastie.

Neusmialo. V dome bola ani nie štyri dni, keď ju druh znovu, bohvie už po koľkýkrát, nehorázne zbil. Tak, že ledva chodila. V noci utiekla s deťmi do centra Červeného kríža. Bolo to dva dni pred Vianocami. Centrum však skončilo činnosť a jej opäť neostalo iné, len ulica. Kufre s vecami mala v pivnici a spávala pod schodami.

Našťastie, na žiadosť, ktorú si do domova pre osamelých rodičov dala, dostala kladné rozhodnutie. "Keď sa otvorili dvere a povedali mi, že sa môžeme nasťahovať, plakala som ako malé dieťa. S celým bohatstvom, teda jednou igelitkou, čo sme mali, lebo kufor s vecami niekto medzitým ukradol, sme prekročili prah izby. Konečne máme kde hlavu zložiť. To je môj príbeh, v ktorom je jediným pozitívom to, že som neprišla o deti. A ešte to, že ma už nemá kto biť. Som vďačná za starostlivosť v domove pre osamelých a dúfam, že mi ešte bude dopriané tešiť sa z detí, ktoré toho nespravodlivo veľa preskákali," uzavrela rozprávanie, či vlastne krutú realitu, pani Alena.

Príbeh Viery

Má dvoch synov. V roku 1988 musela odísť od manžela, lebo prestal chodiť do práce a začal veľmi piť. Pani Viera si našla podnájom u starších manželov s tým, že ich bude opatrovať. Celú mladosť sa o nich a plus o svoje deti starala. Vtedy chodila ešte aj do práce, a to sa zvládať nedalo. Zamestnanie preto nechala, ostala len pri doopatrovaní manželov. Pani zomrela prvá a muž absolvoval vážnu operáciu, po ktorej bol pripútaný na lôžko. Mal vývod, takže ho bolo treba kŕmiť, opatrovať, prebaľovať. Skôr ako starký zomrel, do závete uviedol, že pani Viera s chlapcami môže byť v dome nie v podnájme, ale na trvalom pobyte. Po smrti domáceho pána sa ale ozvala jeho rodina a do domu sa nasťahovali starkého syn i dcéra. S pani Vierou sa neznášali, no ešte horšie to bolo s jej mladším synom.

"Začal utekať z domu. Dostal sa do hroznej partie a keby v nej zotrval ešte možno dva týždne, neviem ako by to skončilo. Vrátil sa síce domov, ale hádky pokračovali, a tak sme museli z domu odísť. Začali sme sa pretĺkať. Po rodine, známych," priblížila svoju životnú púť pani Viera, ktorá si podala žiadosť do domova pre osamelých rodičov a čakala ako komisia rozhodne. "Tie štyri hodiny, kým sa venovali žiadostiam, som stála vonku. Po oznámení, že nám bola izba pridelená, nevedela som zastaviť prúd sĺz. My sme pri sťahovaní nemali ani len igelitku, takže nám v domove museli dať úplne všetko. Ešte aj lyžice a taniere...."

Panelák na Adlerovej, kde sme v tejto reportáži boli, je plný smútku, ľudských osudov, príbehov, tragédií. A všetko je skutočné, neprikrášlené. Kruté.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári