chválenkári. Túžia aspoň raz chytiť na háčik kapitálny úlovok. Vysedávajú na brehoch jazier a čakajú. Veď raz zaberie.
"Neverím, že ráno vstaneš o štvrtej," doberal si kamaráta Laca sused Andrej. "Veď uvidíš, prídem ťa zobudiť," nedal sa chatár, ktorý od mája striehne na brehu Čanianskeho jazera na svoju korisť s udicou. Včera si opäť privstal a člnom sa vzdialil po pokojnej hladine do stredu vodnej plochy. Na háčik napichol asi 18-centimetrovú červenicu na raňajky niektorému z obyvateľov jazera. V týchto vodách sa darí kaprom, šťukám, amurom, zubačom, ostriežom, tolstolobíkom i sumcom. Aspoň rybári to tvrdia.
Po chvíli privesloval späť, aby zbuntošil neveriaceho suseda. Dali si kávičku, podebatovali a spoločne išli skontrolovať udicu. To, čo videli, sa hneď tak nevidí. Silon bol našponovaný a z navijaku ho chýbalo najmenej 40 metrov. Po dvadsiatich sa systém zablokoval. Nastal čas, na ktorý rybári dlhé hodiny, dni, roky trpezlivo čakajú. Začal sa boj kto z koho. Chytila sa, len ju treba ešte z vody vytiahnuť. "Myslel som si, že je to šťuka alebo sumec," opisuje svoje ranné dojmy aj nám Ladislav Štecák, ktorý za 70 rokov svojho života ulovil raz na Domaši deväťkilogramovú šťuku, ktorá mala vyše metra. Bolo to však pred 37 rokmi.
"On má väčší úspech u žien ako u rýb," špásovali chatári, ktorí síce tak trochu so závisťou, ale s uznaním pre rybára hľadeli na krásavca, predátora jazera, ktorý si mal radšej dať na raňajky nejakého kapríka, ale bez háčika, ako sa nechať takto preľstiť.
"Pozrite sa na ten úlovok, a to chytal na takú obyčajnú lacnú udicu so stokorunovým navijakom a 35-milimetrovým silonom. Chodia tu rybári s osemnásťtisícovými a odchádzajú naprázdno. A vidíte, čo sa mu podarilo?" chválili susedovo majstrovstvo jeden pred druhým rybári.
Dvaja chlapi sa poriadne namocovali, kým vzácny úlovok pritiahli k brehu. Je prirodzené, že sa mu na súš ani trochu nechcelo. Ťahali ho asi 150 metrov a potom už len holými rukami. Bola to riadna fuška. Trvalo to tak trištvrte hodiny. Po piatej už bolo jasné, že to stálo za to.
Pred chatou v čase nášho príchodu stál rebrík, aby ho mohli odvážiť, na zemi nehybne ležal riadny kusisko ryby prikrytý plátnom. Pán Štecák už vedel, čo mu na udicu "skočilo". Bol to nádherný sumec, ktorý boj o prežitie prehral. Jasná bola aj jeho dĺžka. Meral úctyhodných 172 cm. Do mier chýbala ešte hmotnosť. "Veď si kvôli jednej rybe nenechám zničiť mincier," pohrozil kamarát, že sa nikto nedozvie, koľko váži. Potom už napli viacerí svaly a dravca zavesili. Neuveriteľné, je to 40 kilogramov.
O sumcovi, ktorého prirovnávali miestni obyvatelia k lochneskej príšere, už roky kolujú legendy. Vraj pred očami majiteľa zmizol pes. Kto iný, ako tento predátor, ho zožral. Jeden z rybárov sa zastrájal, že ho stoj čo stoj musí uloviť. Dovtedy sa neoholí. Prešlo päť rokov a nič. S takou bradou už nevedel žiť. A porozprávalo sa toho ešte veľa. Či práve túto "obludu" včera z vody vytiahli, to asi nikto nezistí. Možno... Niektorí tvrdia, že to nie je ona. Vraj je tam sumec vyše dvojmetrový. Ráno sme sa ešte nedozvedeli, koľko rokov v jazere straší. Šťastný rybár však bol presvedčený, že už hodne dlho. Zvedavý bol aj na to, koľko háčikových piercingov zo sumcovho tela vytiahne.
Čo s toľkým mäsom urobí? "Určite si nechám hlavu a dám vypreparovať. Každému susedovi sa niečo ujde. Urobím halászlé a asi fašírky. Tie mám najradšej. Počujete, oni si myslia, že vedúci im bude na krv nosiť vedro. Neslýchané," rozlúčil sa s nami s úsmevom najšťastnejší rybár pod slnkom Ladislav Štecák. K zdatnému sumcovi sa už prikrádala miestna mačka. Ryby? To je bašta. "Zajtra určite obsadia jazero v Čani rybári ako Turci. Niečo podobné sa asi ťažko zopakuje," kričali za nami.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
