možnosť prežiť popoludnie pri hrách v príjemnom prostredí a ich rodičia mohli zatiaľ relaxovať pri pive či minerálke, ktorá na čerstvom vzduchu chutí najviac. Každý si prišiel na svoje a obe strany boli jednoznačne spokojné.
Akcia sa konala v priestoroch miestneho jazdeckého klubu. Ten vznikol približne pred rokom a pol a svojou existenciou dal kedysi schátranému miestu, na ktorom stojí, nový zmysel. Predtým nevyužitý pozemok sa teraz ozýva konským erdžaním a detským smiechom.
Inak tomu nebolo ani v sobotňajšie popoludnie. Deti skákali vo vreci, balili sa do toaletného papiera a zdolávali rôzne iné disciplíny, za ktorých zvládnutie dostávali ceny. No viac než akékoľvek darčeky sa im páčili štvornohí kamaráti, ktorí ich ochotne previezli na svojom chrbte, nechali sa pohladiť a zapózovali pred ockovým či maminým fotoaparátom.
„Na myšlienku usporiadať takýto deň pre deti prišla istá mestská organizácia, ktorá pripravila súťaže a ceny. My sme zas poskytli koníky a priestor," prezrádza majiteľ koňov Marián Sabol a dodáva: „Od júla by sme chceli každú druhú sobotu organizovať podobné akcie pre verejnosť." Verí, že sa im to podarí, veď už pri prvom podujatí sa ukázalo, že ľudí, ktorí majú radi kone, je veľa.
Tiež má jasno v tom, čo sa deťom z celého dňa najviac páčilo: „Jednoznačne žriebätká." Tie pochádzajú z jeho vlastného chovu. Posledné sa narodilo len pred týždňom. Je to žrebček shadtlandského poníka, ktorý má zatiaľ „pracovné meno" Tuli. „Tohto roku máme tri nové prírastky a čakáme ďalšie." Zaujímavým prípadom je dnes už „teenager" Artek: „Je až z Galanty, odmietla ho vlastná matka a prijala ho naša kobyla, odvtedy je u nás." Jeho novou majiteľkou sa stala Oľga Borošová, ktorá sa spolu s pánom Mariánom podieľa na fungovaní klubu. „Stretnutie s Mariánom bolo úplne náhodné. Poprosil ma, či by som mu nepomohla s jeho koňmi a tak sa to začalo," povedala pani Oľga.
Lásku ku koňom majú v génoch, no z tej sa žiť nedá, obaja preto majú aj svoje zamestnanie, ktoré sa nie vždy dá prepojiť s ich koníčkom. Zhodujú sa ale v jednom: „Je to dosť problém nájsť si popri práci čas aj na kone, no keďže ich máme veľmi radi, tak tá chvíľa sa vždy nájde." Oľga ďalej objasňuje, prečo sa rozhodli orientovať jazdecký klub na deti a nie na dospelých: „Myslím si, že u nás ľudia profesionálne príliš jazdiť nevedia. Tak sme sa rozhodli podchytiť deti, ktoré majú talent a milujú kone. Keď sa naučia jazdiť a vyrastú, môžu nám pomôcť rozšíriť to tu." Už teraz si mladí jazdci navzájom pomáhajú, skúsenejší ukazujú ostatným, ako sa nasadá, ako treba držať uzdu, ako koňa popohnať i zastaviť.
Deti sa tešia, že môžu byť v kontakte so zvieratami, ktoré predtým často videli len na fotkách alebo v televízii a kone sú šťastné, že sa konečne dostali do dobrých rúk. Mnohé z nich, ako prezrádza Oľga, boli totiž doslova vytrhnuté z biedy: „Predtým žili v zlých podmienkach, nedôverovali ľuďom, boli neprístupné, občas agresívne. Dnes je to úplne inak, deti sa k nim môžu bez obáv priblížiť, pohladkať ich aj si zajazdiť."
V čom spočíva takáto obrovská zmena? Len v troške lásky a trpezlivosti, ktorú im venovali ľudia, čo majú v srdci dosť miesta pre deti aj pre kone.
Autor: Diana Baschierová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
