myslieť, že tejto mladej slečne nemôže nič chýbať - je krásna, má úspech... Osud jej však uštedril pár rán, s ktorými sa však popasovala a dnes opäť tvrdí, že je šťastná a svoje šťastie si zaslúžila. Po nevydarenom vzťahu s tatranským podnikateľom Milanom Reichelom, ktorého meno sa spája s podsvetím, odišla z východu späť k svojim rodičom do Bratislavy. Doštudovala vysokú školu, ktorú prerušila, istý čas pracovala ako dramaturgička v STV, moderátorka aj letuška. Dnes ju diváci poznajú ako moderátorku regionálneho denníka v Slovenskej televízii. Z bývalého vzťahu má dcérku Karin, už niekoľko rokov žije s priateľom Jurajom, s ktorým si toto leto povedia svoje áno. S Karin sme sa porozprávali po nedávnej Benefičnej show.
S čím ste pred rokmi šli na súťaž Miss?
- Ako každá, ktorá tam je - vyhrať.
Rozmýšľali ste vôbec o tom, ako vám to zmení život?
- Nie, vtedy som to netušila, že to až tak zmení môj život. Zmenil sa celkom od základu.
V čom najzásadnejšie?
- Človek sa stal zo dňa na deň známym a ničím si to nezaslúžil. Stal sa známym len preto, že je pekný, len preto, že sa mu s trochou šťastia podarilo vyhrať nejakú súťaž. Niežeby tie tituly neboli zaslúžené, sú, ale vypracovať sa na piedestál slávy a ocitnúť sa tam zo dňa na deň, je určite iné.
Takže je dievča odkázané na to, aby to s ním zamávalo?
- Myslím si, že áno.
Ako to zamávalo vami?
- Veľmi. Keď má človek 20, nemá rozum ako 25-30 ročný. Takže je tam vždy určité riziko, že to s ním viac, či menej zamáva. Teraz možno trošičku menej, lebo šoubiznis je inde ako bol pred 12 rokmi, robia sa iné akcie a inak sa agentúry o dievčatá starajú.
Spomínate si ešte na ten pocit, keď vás ľudia odrazu spoznávali na ulici?
- Chvíľočku to bolo veľmi príjemné, potom mi to liezlo na nervy. Zvlášť, keď si na ulici šepkali: "Aha, to je tá misska..." Ale potom som si na to zvykla a teraz mi to už absolútne nevadí. Medzičasom si myslím, že už viem pomerne slušne komunikovať s ľuďmi a myslím, že s mnohými nájdeme spoločnú reč.
Ako si spomínate na prvé obdobie po súťaži. Vysporiadavanie sa s popularitou, nechali ste školu...
- Školu som našťastie nechala len dočasne. Rozum sa na chvíľočku stratil, ale veľmi rýchlo sa ocitol späť na svojom mieste. Ale myslím, že sa nemôžem sťažovať. Možno by som teraz urobila niektoré veci inak, možno by som sa viac orientovala na zahraničie, možno by som neprerušila školu a snažila sa ju dokončiť... Ale myslím, že všetko v živote je tak, ako má byť.
Ako reagovali vaši rodičia v období, keď vás popularita prevalcovala?
- Boli trošku zaskočení. Tým, že oni mali životné skúsenosti, boli stále v reáli a ja som chvíľočku lietala niekde inde. Ale dokázali ma uzemniť, za čo im patrí vďaka.
Nikdy sa teda od vás neodklonili?
- Nie, nikdy. Moji rodičia sú ľudia, ktorí stáli vždy pri mne, podržali ma v najťažších životných situáciách. Možno by som to bez nich ani nezvládla.
Ste typ, ktorý je ochotný ísť za láskou až na koniec sveta? Lebo svojho času ste z Bratislavy, z centra diania, šli za hlasom srdca do Prešova.
- To je obdobie, ktoré je veľmi dávno za mnou. Človek v 19-ich urobí aj väčšie blbosti. A u mňa je to etapa života, ktorá je definitívne uzavretá. Skončila sa pred viac ako 8 rokmi, takže nemá zmysel sa o nej rozprávať.
No ste pre muža, ktorého ľúbite ochotná ísť kamkoľvek?
- Nikdy by som kvôli žiadnemu mužovi neurobila nič, čo by nebolo v súlade s mojím vnútrom. Neodišla by som, nenechala by som prácu, neurobila by som nič, čím by som musela zaprieť seba. To nebolo ani vtedy, ani teraz, ani nikdy...
Ako ste zvládali ako mladá mamina zdravotné problémy svojej dcérky?
- Relatívne dobre. Myslím si, že Boh mi ju poslal na to, aby ma vyskúšal, či to, čo mám v živote, si zaslúžim. A myslím, že si to zaslúžim, čo pochopil aj on a prestal ma skúšať. Lebo momentálne sa nám veľmi darí. V škole má Karinka samé jednotky, je veľmi zlatá, robí mi veľkú radosť.
Ste večný optimista, ktorý nezatrpkne ani po najväčších kopancoch?
- Nie som optimista, nikdy som optimista nebola. Som absolútny realista.
Zlé veci vás nezlomia?
- Nie, už nie.
Naučiť ste sa pracovať na sebe?
- Každý sa musí snažiť ísť dopredu. No dopredu nejdete len tak šibnutím čarovného prútika, ale tak, že prekračujete prekážky. O čo sú väčšie, o to viac sa v živote naučíte. Takže keď máte všetko predostreté na tanieri na bielom obruse, vôbec to nepovažujem za dobré. Lepšie je ísť si za svojim cieľom, šľapať životom a zdolávať si svoje vrchy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
