Voňavými obrúskami pre kojencov si utierali týždňovú špinu z tela
Minulý týždeň sme vám priniesli prvú časť spomienok Ericha Krupeľáka z obce Poproč na jeho vyše dvojmesačný pobyt v Kazachstane. Ako zamestnanec istej československej firmy sa tam vlani koncom roka podieľal na výstavbe telekomunikačnej trasy, ktorá bude slúžiť na prenos digitálnych dát. Okrem vysvetlenia, v čom spočívala jeho práca, nám opísal svoje prvé dojmy z tejto ázijskej krajiny a priblížil spôsob života jej obyvateľov. Dnes v jeho spomienkach pokračujeme.
S Erichom sme sa v prvej časti rozlúčili vo chvíli, keď dorazili do mesta Agadir. Tam sa začala pracovná časť ich pobytu v Kazachstane. Pozdĺž železničnej trate viedla v zemi uložená trasa telekomunikačného kábla, na ktorom bolo treba dokončiť optické spojky. Železnica teda bola jedným z hlavných bodov, podľa ktorých sa v stepi orientovali. Smerové tabule, ako ich poznáme u nás, tam totiž neexistujú a samotné cesty sú často iba autami vyjazdené koľaje. Poblúdiť sa dalo veľmi ľahko.
"Počas prvej časti trasy, dlhej okolo 200 km, sme míňali väčšie i menšie dediny, vzdialené od seba 20, 40 i 50 km," spomína Erich. "Boli to skôr rozťahané osady, ktoré tvorilo niekoľko domov. Kde sa dalo, tam sme sa snažili napojiť na miestny elektrický prúd. Raz sme si zapli 2000-watovú rýchlovarnú konvicu, ale potom celá osada ostala bez prúdu. Všetok sme stiahli my." Halogenový ohrievač sa po napojení ani nerozbehol. V gaze, v ktorom spali, si teda kúrili aspoň teplovzušným ventilátorom.
Umývali sa v bani
Je pochopiteľné, že v takýtcho "vojnových" podmienkach trpela najmä osobná hygiena. Preto keď dorazili do nejakej civilizáciou aspoň trochu dýchajúcej osady, hľadali miesto, ktoré sa volá baňa. Je to čosi ako verejná kúpelka, kde sa dá za poplatok vykúpať. Neboli to však kúpelky, ako ich poznáme my.
"Boli to búdy, v ktorých sa kúrilo ako v saune. Vo dvoch nádobách bola voda, v jednej teplá a v druhej studená. Človek sa najprv naberačkou pooblieval, aby sa namočil, potom sa našampónoval a nakoniec opäť oblial, aby zo seba všetko zmyl." Obvykle sa za jednu osobu platilo 100 tenge, čo je v prepočte asi 25 korún. Ale niekedy, keď domáci prišli na to, že ich klientami sú turisti, ktorí majú peniaze, zo dňa na deň baňa zdražela aj na 150 tenge. Pritom sa bolo treba objednať. Do jednej bane niekedy chodila celá dedina...
Po odchode z Agadiru dlho nenašli vyhovujúce miesto na kúpanie. Niežeby v osadách bane neboli, ale často boli zvnútra rozbité alebo ešte špinavé. Prvých 15 dní v teréne sa teda poriadne neumyli. Erichovi to veľmi vadilo. Doma bol zvyknutý sprchovať sa každý deň, no v Kazachstane musel svoje návyky upraviť...
"Keď som to už raz nemohol vydžať, v litrovej rýchlovarnej konvici som si ohrial vodu," spomína na okamih, kedy sa rozhodol umyť si aspoň hlavu. "Vodu som lial do lavóra, ale kým sa jeden liter ohrial, ten predošlý mi takmer vychladol. Napokon sa mi to podarilo. Bol už najvyšší čas, lebo vlasy som mal ako drôty." Inokedy, keď sa nemali v čom umyť, používali na očistu voňavé obrúsky, ktorými sa kojencom vytierajú zadočky. Akurát, že Slováci si nimi odstraňovali "týždňovú" špinu z celého tela...
V lete hrozia škorpióny a hady
Problémy boli aj so záchodmi. Také, aké sú bežné u nás, videli Slováci iba občas. No boli špinavé a upchaté, akoby miestni ani nevedeli, že ich treba splachovať. Lepšie sa zrejme cítia čupiac na dvoch tehlách, s dierou v zemi uprostred... Našťastie, na rozdiel od umývania sa toaleta dá vykonať aj v stepi. "Musel som však ísť ďalej od auta, aby ma kolegovia zo srandy neodfotili. Nebolo sa totiž kde schovať. Step je samá rovina bez jediného stromu či kríka. Takmer stále tam fúka silný vietor a v čase nášho pobytu často mrzlo." V takých podmienkach bolo vykonanie ´veľkej potreby´ doslova hazard...
Navyše, prílišným vzdialením od auta sa človek vystavoval nebezpečiu, že ho napadnú vlci. Tých sa tam totiž potulujú stovky. Vo svorkách i samostatne. Kvôli tomu miestni, ak nemajú zbraň, chodia s palicou. O tej si totiž vlk myslí, že je to puška. Ak sa už oklamať nedá, palica poslúži aspoň na akú-takú obranu.
Okrem vlkov si musia Kazaši dávať pozor aj na hady, škorpióny a varany. Slovákov sa tento problém netýkal, lebo v čase, keď tam pracovali, boli títo predátori zazimovaní v zemi. Na povrch vychádzajú iba v lete, keď sa step vyhreje na 40 stupňov. A vlastne aj preto boli Slováci v Kazchstane počas končiacej jesene. Riziko smrteľného poštípania by bolo príliš vysoké... "Napriek zime som niekoľko škorpiónov videl. Fúkači raz vykopávali jamu a zrejme narazili na hniezdo. Z dier vychádzalo plno čiernych škoripónov."
Erich si všimol, že celá step bola samá diera. Niekoľkokrát narazil i na hadiu kožu, ktorú tieto plazy niekoľkokrát za život "vyzliekajú". Miestni sa vraj proti škorpiónom bránia tak, že okolo seba natiahnú šnúrku z baranej kože. Cez tú škorpión neprejde, vôňa barana ho zrejme odpudzuje. Aj preto sa v strede stáda zdržujú kone a po obvode sú barany, aby ich "chránili"....
Bešparmak sa je piatimi prstami
Slovákom hrozilo nebezpečenstvo aj zo strany domorodcov. Bežne sa pohybovali ozbrojení puškami alebo samopalmi. "Raz sa s nimi náš vodič gazu pobil, lebo ho nahovárali, aby nás opustil a oni by nás prepadli," spomína Erich. "Nemali sme pri práci žiadnu ochranku, lebo za všetko by sa muselo platiť. Mali sme zásadu, nerozprávať sa s domácimi. Oni sa síce mnohí tvária ako kamaráti, aj ruku podajú a porozprávajú sa. No vypytujú sa len preto, aby zistili, či máme niečo cenné."
Osobitnou kapitolou bola strava. Kým optická skupina si varila sama, zafukovacia mala so sebou maringotku, v ktorej im varil miestny kuchár. Hoci to nebola výnimočná strava, Erich aj s partiou sa vžda snažili skupinu pred nimi dohoniť, aby sa mohli stravovať s nimi. "Teplé jedlo je predsa len iné, ako studené, aj keď ten kuchár nevaril žiadne špeciality. Sekerou, ktoru rúbal drevo či uhlie, nasekal barana a spolu s kosťami hodil mäso do hrnca. Pridal veľa zeleniny, kapustu, mrkvu, cibuľu a zalila to vodou. Keď voda zovrela, už to bolo akože hotové...
Väčšinu času si ale optici zabezpečovali a pripravovali jedlo sami. Erich vraj v živote nezjedol toľko rybých konzerv, ako vtedy. Jesť sa dal aj miestny chlieb, ktorý sa až po istom čase naučili skladovať tak, aby im nestvrdol. Na jedálnom lístku mali aj domáce syry a dokonca aj konské salámy. "Nie je pravda, že konské mäso je sladké. Len ho treba vedieť vhodne upraviť," tvrdí Erich. "Chutné bolo aj ´kazi´. Sú to tri druhy konského mäsa, natlačené do čreva. ´Kazi´ je jedlo bohatých ľudí. Mnohí Kazaši ho neochutnajú za celý život. Okrem konského mäsa jedia aj hovädzie, baraninu či ťavy. Len bravčové som nikde nevidel."
S niektorými domordcami Slováci predsa len nadviazali družnejšie styky. Ak sa k nim vybrali na návštevu, občas ochutnali tzv. bešparmak, v preklade "päť prstov". Jedlo tak volá preto, lebo sa je prstami. Na veľkej mise je naskladané mäso, lístkové cesto, zelenina, makaróny, špagety a všeličo iné. Kým Kzazaši jedli tak, ako velí tradícia, teda rukou, hostia použili vlastné lyžice. Pila sa najmä vodka, ktorá je v Kazachstane veľmi lacná. Keďže ju Erich neochutnal, iba od kolegov vie, že je aj chutná. Hlava po nej na druhý deň nikdy nikoho nebolela...
Plocho jechali za 3000 tenge
Ako sme už v prvej časti spomínali, v Kazachstane vládne korupcia. Slováci ju pocítili najmä v styku s políciou. Presvedčili sa, že policajt je tam považovaný za Boha. Čo povie, to je ako zákon.
Prax je taká, že policajt zastaví auto, vezme doklady a odíde zastavovať iné auto. Úlohou vodiča je vypnúť motor, ísť za policajtom a podať mu ruku. Keď policajt dostane peniaze, vráti doklady, podajú si ruku a vtedy môže vodič pokračovať v jazde. Žiadne zjednávanie či námietky. Samozrejme, Slováci i Česi, zvyknutí na iné pravidlá, s tým zo začiatku mali problémy. "Keď nás po prvý raz zastavili, kolega - vodič ostal v aute. Čakal, kým sa policajt vráti, lebo šiel zastavovať iné auto. Keďže sa dlho nevracal a doklady nám nevzal, kolega naštartoval a odišli sme. Policajt za nami kričal, ale už sme boli preč."
Incident mal dohru na druhý deň. Česi totiž jazdili na podobnom aute a policajt si na nich počkal v domnení, že je to osádka z predošlého dňa. "Česi nám neskôr povedali, že ich na tom istom mieste zastavil policajt. Povedal im, že chce 3000 tenge. Vodič sa pýtal, za čo. Policajt na to, ´vy plocho jechali´ (zle ste išli). Kolega sa pýtal, ako ´plocho´, keď šiel päťdesiatkou. Ale policajt stále opakoval svoje. Chcel 3000 tenge, lebo ´plocho jechali´. Po hodine museli Česi zaplatiť, dostali späť doklady a mohli pokračovať v jazde. My sme odvtedy ten úsek cesty obchádzali." Samozrejme, cesty sa len tak hemžili údajnými policajtami, ktorí chceli iba zarobiť. Zohnali si kdesi nejakú uniformu a vyberali pokuty.
Nikdy viac!
Po dokončení prvého 200-kilometrového úseku, sa obe skupiny presunuli asi 300 km južnejšie, do mesta Ču. Tam začínala druhá pracovná trasa, dlhá asi 160 km. Táto oblasť bola známa ako drogová, pestovala sa tam vo veľkom marihuana. Polícia sa vraj s drogovou mafiou snažila bojovať a konopné plantáže páliť, ale bez väčšieho úspechu. Marihuana tam údajne rástla na každom kroku.
Na konci svojich spomienok ešte Erich opísal spôsob, akým sa v Kazachstane, najmä mimo veľkých miest, tankujú pohonné hmoty. "Neexistuje zariadenie s ´pištoľou´, aké poznáme u nás. Tam bábuške na pumpe najprv zaplatíte, koľko benzínu chcete. Napríklad 50 litrov. Ona nastaví odpočet a spustí tankovanie. Ak už máte nádrž plnú, prívod benzínu sa nedá zastaviť. Musíte ho vyliať nabok. Nám sa to stalo, keď sme chceli naftu do 200-litrového suda. Neuvedomili sme si, že je obitý a mierne zdeformovaný. Keď sa v ňom nafta blížila k hornému okraju, dávali sme babke znamenie, aby naftu vypla. Ona však kričala: ´Daváj! Daváj!´ Asi 20 litrov zo zaplatených 200 sme museli vystriekať mimo..."
Po skončení práce a pred návratom na Slovensko plánoval Erich niečo priniesť na pamiatku. Uvažoval nad jantárom, ale ten bol veľmi drahý. Inak nebolo čo kúpiť. Oblečenie malo ďaleko od módnych trendov, vodka ani cigarety neprichádzali do úvahy, lebo Erich je abstinent a nefajčiar. Pritom kolegovia si vodku i cigeraty pochvaľovali. Fajčili najmä miestne "marlborky", ktoré vraj boli kvalitou porovnateľné s našimi. Cenovo už nie, lebo stáli v prepočte iba 20 korún. "Nakoniec som si kúpil bábiku teroristu bin Ládina a skladací nôž. No celú cestu som sa bál, že mi ho niekde na letisku zhabú."
Na záver Erich dodal, že Kazachstan je pekná karajina, ale viac by sa tam už nevrátil. A ak by sa tam rozhodol niekto vybrať na výlet, odporučil by mu: "Nech ide iba rýchlikom a obzerá si krajinu z okna. V žiadnom prípade nikde nezastavovať a nevychádzať..."
Róbert BEJDA
Autor: hra
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
