Mafián mu zlomil krčnú chrbticu, ale karfioly mu na ušiach nevyrástli
K zápaseniu pričuchol pomerne neskoro, až v šestnástich, ale šport, ktorý bol kedysi košickou pýchou, si ho podmanil natoľko, že aj päťdesiat sviečok na narodeninovej torte sfúkli nedávno spoločne. Juraj Dancák, dlhoročný voľnoštýliar košickej Lokomotívy a bývalý reprezentant Československa, stále trávi väčšinu pracovného času pri žinenkách. Už dvanásť rokov preháňa zápasnícke talenty na športovom gymnáziu, pár rôčkov viedol aj slovenskú reprezentáciu kadetov a momentálne s chlapcami z Loky sníva o návrate majstrovského titulu do Čermeľa. Tam, kde malo slovenské zápasenie vždy jednu zo svojich bášt.
Dancákovci bývali kedysi za Hornádom, pri splave. Ideálne miesto, kde sa mohli ich dvaja synovia vyblázniť, len čo po škole zhodili z chrbta príťaž zošitov a učebníc. "V zime hokej, v lete futbal, plávanie v Hornáde... Pravda, voda bola vtedy čistejšia, nebál som sa z nej ani napiť, boli v nej ryby, ba aj raky. Bývali sme na okraji Košíc a mali sme blízko na Podhradovú, aj na Furču, keď tam ešte bývala panenská príroda," ťažko je dnes uveriť jeho spomienkam.
Energia, ktorou malý Juraj oplýval, našla uplatnenie najskôr v gymnastike. "Prihlásil som sa do Lokomotívy a v gymnastickom oddieli som prežil celý žiacky vek. Gymnastika i športovanie v prírode mi dali dobrý fyzický fond, takže som nemal problém, keď som presedlal na zápasenie. Chlapcov z našej štvrte zocelili aj bitky s Džungľou. Boli na dennom poriadku, každá z mestských štvrtí mala svoj gang, aj niekoľko generácií chlapcov, a niektoré boli naozaj silné. Takže neradno bolo zablúdiť na iné teritórium... Ale bola to skôr sranda."
V Čermeli, na začiatku sedemdesiatych rokov, otvorili zápasnícku halu. "A my sme sa tam hneď vybrali s kamarátom, že to skúsime. Zápasenie sa nám zdalo byť zaujímavým, atraktívnym športom. A ako vravím, z gymnastiky som prišiel fyzicky dobre pripravený. Hneď sme zapadli do kolektívu. Radi sme chodili každý deň na tréningy, vždy večer, pred mužmi, a obetovali sme aj víkendy," stal sa Juraj Dancák členom dorasteneckého ligového tímu. Vynikajúca základňa pre mužov. Jedni aj druhí bojovali v celoštátnej lige vždy o špicu tabuľky. "Bratislavská Dunajplavba, RH Praha, Prievidza a my, to bola silná štvorka, ktorá si delila medaily."
Kým trocha zmužnel, zápasil Juraj Dancák v kategórii do 65 kilogramov. "Veľmi dobre sa pamätám na svoje prvé víťazstvo medzi mužmi, keď som porazil majstra republiky Geletu z Dunajplavby, na lopatky, na turnaji v Komárne." Samozrejme, časom pár kíl pribudlo, čo znamenalo posun o kategóriu vyššie, zopár ligových bodov pridal košický zápasnícky talent v sedemdesiatke, aby napokon natrvalo zakotvil v 74-ke. To bola veru kedysi parádna kategória česko-slovenského voľného štýlu. "Super jednotka Dan Karabín, či Fero Fábrik z Prievidze. Takých ľudí ako Karabín veľa nebolo, nikdy si nerobil problémy s váhou, vždy si ju robil iba pred nejakým šampionátom. Zápasil som s ním raz na Pohári oslobodenia Bratislavy, dokonca v televízii, v priamom prenose, ale nemal som šancu, prehral som nula štyri na body..." prebojovať sa do reprezentácie veru vôbec nebolo jednoduché.
Šanca prišla na vojne, v Dukle Trenčín. "Keď ma tam navrhol tréner vojakov Ladislav Mlynek." Reprezentanti chodili po najvýznamnejších európskych turnajoch. "Aj do Machačkaly, v Dagestane, na populárny ´Seelebinder´ v Lipsku, Pohár Lodže, alebo na velikánsky turnaj do Kyjeva. Zišlo sa tam aj dvesto zápasníkov a vidieť, ako zápasia tí Rusi, bola pre nás veľká škola. Tam nebola šanca prebojovať sa ani do desiatky. Keby všetci tí borci mohli ísť na majstrovstvá sveta alebo Európy, brali by všetky medaily." Juraj Dancák okúsil na vlastnej koži aj chýrnu tureckú zápasnícku školu. "Na turnaji Yašat Dogu v Ankare som skončil šiesty. Bolo to v osemdesiatomprvom a spomienka na ten turnaj je o to silnejšia, že som tam naposledy videl Miša Kapolku. Už nezápasil, ale bol s nami na zájazde. Z vlaku išiel rovno do nemocnice, odkiaľ sa už nevrátil, mal nádor na mozgu," prináša život aj také chvíle.
K Ďuriho úspechom na medzinárodnom fóre patrí aj šieste miesto z európskeho šampionátu železničiarov USIC v Mníchove. "Paradoxom je, že to bolo v ´grečáku´ a nie vo voľnom štýle," museli sa borci Lokomotívy narýchlo prispôsobiť pravidlám. "Voľakedy sa v Košiciach, ba i v celom Československu, zápasilo iba grécko-rímskym štýlom. Priekopníkom voľného štýlu bol u nás Atilla Boris, v Prievidzi zas Kormaňák. Začali ho trénovať bez špeciálnej prípravy a každý bol povestný trochu inou formou prípravy. Odvtedy je známa košická škola voľného štýlu. Myslím, že funguje dodnes."
A stále prináša svoje ovocie. Aj keď už dlho v Košiciach čakajú na návrat ligového titulu v súťaži družstiev. "Loky bola majstrom vari desaťkrát, no naposledy ešte pred rozdelením republiky. Ja som bol členom víťazného družstva trikrát," patria tieto medaily v zbierke Juraja Dancáka medzi najcennejšie exponáty, hoc má aj niekoľko kovov z individuálnych voľnoštýliarskych šampionátov.
So svojou hmotnosťou nemohol veľa narobiť a sedemdesiatštvorka bola medzi našimi zápasníkmi zvlášť obľúbená kategória. "Bol v nej aj Jožo Lohyňa a ja som s ním mal skúsenosť, keď sa ešte len dostával do špičky, veď je o osem rokov odo mňa mladší. Prehral som osem desať, alebo osem deväť, ale už vtedy bolo vidieť, že je to pán zápasník. No musím povedať, že ma rozhodcovia trochu obabrali..."
Koniec kariéry prišiel nečakane, keď Juraj Dancák ešte vôbec nemal v úmysle zavesiť zápasnícky dres na klinec. Veď mal ešte len dvadsaťšesť rokov. "V roku 1981 som zápasil na majstrovstvách Slovenska s Hodošim z Dunajskej Stredy, jedným z tých mafiánov, dnes je už nebohý. Zlomil mi krčnú chrbticu. Používal jeden z chmatov, ktorý je teraz už považovaný za faul. Tri mesiace som bol v sadre, od pása po hlavu, ale našťastie som sa z toho dostal. Bol to prasknutý stavec, ale ochrnutie mi nehrozilo. No so zápasením som musel skončiť. Bral som to normálne, nemal som mu to za zlé, veď aj mne sa občas pritrafilo, že som nejakého súpera nechtiac zranil. K športu to už patrí."
Sám bol veľkým kamarátom so sadrou, veď čo by to bol za zápasník, keby sa mu neušla nejaká zlomenina. "Najmä prsty trpeli, tie som mal zlomené na oboch rukách." Ale uši, poznávacie znamenie väčšiny zápasníkov, má Ďuri sťa nedotknuté. "Hovoríme tomu, že máme karfioly. Keď praskne chrupavka, zatečie dnu krv a utvorí sa hematóm. Vtedy by bolo treba okamžite prestať s tréningom. Ale počas prípravy to nejde. Krvná zrazenina tam zostane a ucho je navždy deformované," vedeli by ste medzi vzorkou športovcov hneď prstom ukázať na zápasníka.
No synov vôbec nemusil nútiť, aby sa nimi tiež stali. "Išlo to celkom prirodzene, chodili so mnou do telocvične, na tréningy i zápasy, takže k tomuto športu mali vzťah odmalička." Starší, Juraj, si už druhý rok zarába na živobytie v Nemecku. "V tretej či štvrtej lige, klub vo Wellindorfe mu ešte pomohol aj so zamestnaním. Tu si robotu nevedel nájsť, maximálne niečo príležitostné, po baroch. Žije tam s priateľkou a nemajú sa zle. Myslím, že mu to prospelo aj inak, je rozhľadenejší a dozrel aj myšlienkovo. Badám to, keď sa s ním rozprávam. Všeobecne máme v Lokomotíve takú politiku, že chlapcov púšťame vonku, keď majú možnosť, aby si tam niečo zarobili, aj keď bohviečo to nie je. Za sezónu má zápasník od päťdesiat do stotisíc korún. No my mu tu nemôžeme ponúknuť skoro nič..."
Mladší synátor, Daniel (o štyri roky mladší ako Juraj), zatiaľ na to nehľadí, preňho má väčšiu cenu reprezentačný dres. A lepšieho učiteľa ako vlastného otca by sotva niekde našiel. "Len z toho najmladšieho, Samka (Juraj Dancák ho má po rozvode s novou priateľkou - pozn. red.), neviem čo bude. Veľmi rád hrá futbal i hokej, je to taký šikovný ľaváčik," odprevádza ho otec ešte aj na gymnastiku. Veď kedysi tak sám začínal...
Trénerská činnosť napĺňa Juraja Dancáka rovnako ako aktívne zápasenie. "Aj keď ten záver kariéry nebol bohvieaký, nikdy som neľutoval, že som sa dal na tento šport. Mrzí ma však, ako ťažko preň chlapcov získavame. Šport dnes nie je naplnením života mládeže. Aj keď je zápasenie jedným z najúspešnejších športových odvetví v histórii mesta, dnes sa trápime. Mladých nám berú populárnejšie bojové umenia, je ich plno a ani tie názvy poriadne neviem. Vidia to vo filmoch a je to pre nich oveľa atraktívnejšie ako nejaký zápas."
Aj podmienky v Čermeli, kde Juraj Dancák meria na bicykli cestu takmer každý deň, by sa patrilo zlepšiť. Predsa len, zápasnícka hala za tých pár rôčkov trochu zostarla. "Hoci máme dobrého sponzora, žiadala by sa trochu väčšia finančná injekcia, najmä na zariadenie sociálnych priestorov a šatní," vedia však aj v tomto prostredí košickí zápasníci ukuť takú formu, že stabilne patria k slovenskej voľnoštýliarskej elite.
Ešte tak ten titul opäť získať, veď vo vitríne trofejí preň "lokysti" už dlho držia miesto. A k trénerovmu jubileu by sa tiež patrilo čosi pridať. "Záleží na tom, čo spraví Dunajplavba, pretože má podstatne silnejší káder ako my. Či riskne to, že v súťaži nastúpi aj s borcami, čo zápasia v prvej a druhej nemeckej lige, lebo pravidlá nepripúšťajú, aby nastúpili za dve mužstvá. V Nemecku za to už aj vyhodili z klubu a kontumovali zápasy, keď na to prišli. No aj tak, so štvoricou reprezentantov (Kolár, Fernyák, Fašánek, Kertanti) a dvoma Rusmi, ktorých majú na hosťovaní, ich nemôžeme poraziť," tvrdí J. Dancák. "Aj Snina má dve ukrajinské posily, jednu z nich vyfúkli práve nám. Máme dobré kontakty s Ľvovom a chceli sme odtiaľ získať juniorského majstra sveta Iščenka, ale kontakty, ktoré má Snina, sú asi lepšie..." môže byť niekedy boj na vlastných žinenkách márny.
No k päťdesiatke by mohol byť aj osobnejší darček, aj keby naň Juraj Dancák musel až do jesene čakať. Stačilo by, keby syn Daniel zo septembrových majstrovstiev sveta v Budapešti pekné umiestnenie priviezol.
Bohuš MATIA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
