Kým si privykli na časový posun, pohybovali sa po dome ako mátohy

Zážitky Košičanov, ktorí boli za prácou ďaleko za hranicami republiky, sme na tejto strane priblížili už niekoľkokát. Ich spoločným znakom bol smer, ktorým sa do cudziny vydali. Bolo to buď na juh, do Talianska či až do Afriky, alebo na západ, do Španielska, Veľkej Británie či USA. Dnes otočíme pomyselný kompas inam - na východ. So zážitkami z vyše dvojmesačného pracovného pobytu v Kazachstane sa s vami podelí Erich Krupeľák z obce Poproč v okrese Košice okolie.

Skôr, než sa Erich pustí do rozprávania, predstavme si trochu túto pre nás v istom zmysle exotickú krajinu. Kazachstan je jedna z bývalých republík Sovietskeho zväzu, ktorá získala samostatnosť v roku 1991. Leží v západnej Ázii, kde zo severu susedí s Ruskom a na východe s Čínou. Celú južnú hranicu má s kvartetom bývalých sovietskych republík: Turkménskom, Uzbekistanom, Tadžikistanom a Kirgizskom. Východnú hranicu tvorí Kaspické more, najväčšie sladkovodné jazero na svete. Aby ste mali predstavu o jeho rozlohe, tak vedzte, že do Kazachstanu by sa Slovensko vošlo vyše 55-krát. No počtom obyvateľov, ktorých tvoria na polovicu Rusi a Kazaši, je oproti nám početnejšie "iba" trikrát.

Do zeme ukladali káble

Dôvod, ktorý vlani koncom roka zavial Ericha niekoľkotisíc kilometrov na východ, bola zákazka československej firmy Sitel. Tá sa tam na objednávku kazašskej vlády podieľala na výstavbe telekomunikačnej trasy. "Pred dvoma rokmi ju v stepi začali stavať Nemci," vysvetľuje Erich. "Použili na to veľký buldozér, ktorý mal na jednej strane hrot, či skôr radlicu. Tou hĺbil do zeme ryhu, do ktorej okamžite ukladal tzv. HDP-trúbky. Tie nosil zvinuté na sebe a ako sa pohyboval, trubky sa odvíjali. Buldozér robil všetky operácie naraz. Hĺbil jamu, ukladal trubku a hneď po sebe terén zarovnal."

Trubky už teda boli v zemi a teraz sa do nich ukladali tzv optické káble. Slúžia na prenos digitálnych dát, napríklad internetu či telefónneho signálu. Ukladanie káblov už bola práca firmy Sitel, ktorá do Kazachstanu poslala dva tímy ľudí. Prvý z nich káble ukladal, technicky povedané ´zafukoval´. "Zafukovacia skupina urobila na príslušnom mieste výkop s chráničkou a na trubku napojila podávacie zariadenie," vysvetľuje Erich tento postup tak, aby mu porozumel aj laik. "Pod vysokým tlakom z kompresora potom do trubky tlačili kábel. Odvíjal sa z cievky a v tej trúbke akoby plával. Kompresor dokázal vyvinúť taký tlak, že natlačil do trúbky aj tri kilometre kábla."

Erich bol v šesťčlennej skupine, ktorá robila na kábloch tzv. optické spojky. Jednotlivé vlákna, ktorých bolo v kábli 36, bolo treba očistiť a potom ´zvariť´ špeciálnou zváračkou. Išlo o doslova hodinársku robotu, keď si predstavíte, že priemer jedného skleného vlákna je 125 mikrónov. Ním sa potom digitálne dáta pohybovali rýchlosťou svetla.

Aklimatizovali sa päť dní

Spolu odchádzalo do Kazachstanu šesť členov ´zafukovacej´ skupiny (traja Česi a traja Slováci) a rovnakom zložení bola aj šesťčlenná skupina ´optikov´, medzi ktorými bol aj Erich. Spolu so stavbyvedúcim ich teda odchádzalo do Ázie trinásť. Samozrejme, než sa vydali na cestu, všetci navštívili zdravotné strediská. Vzhľadom na to, že smerovali do krajiny, kde sa na hygienu nekladú až také veľké nároky, absolvovali očkovanie proti žltačke a brušnému týfusu. Neskôr sa "Čechoslovákom" potvrdilo, že prevencia mala svoje opodstatnenie...

"Vlani koncom septembra sme sa najprv presunuli rýchlikom do Prahy," spomína Erich na pomerne komplikovnú cestu do neznáma. "Z Prahy sme leteli do holandského Amsterdamu a odtiaľ do kazašského mesta Almaty. Kedysi sa volalo Alma-ata a po hlavnom meste Astana je druhé najväčšie. Let trval sedem hodín a kedže sme preleteli päť časových pásiem, hodinky sme si museli posunúť o päť hodín dopredu."

Tento časový posun narobil Slovákom veľké problémy. V dome, ktorý si firma prenajala na okraji mesta Almaty a kde sa mali aklimatizovať, strávili až päť dní. Jednak preto, že ich stále ťahalo na spanie a po druhé preto, že sa nepodarilo dodržať harmonogram prác. Skupina zafukovačov, ktorá mala do terénu vyraziť pred nimi, totiž nestihla urobiť nič. "Nesplnili sa nejaké dohody, takže technika, ktorú sme všetci mali mať pripravenú, jednoducho nebola. Mali sme objednané veľké autá, ktoré sme chceli prerobiť na spanie, tiež nejaké džípy. Dopočul som sa, že človek, ktorý na to dostal peniaze, tie autá aj kúpil, ale potom ich výhodne predal," spomína Erich na prvý kontakt s korupciou, ktorá vraj vládne celému Kazachstanu.

Slovákom však problémy s chýbajúcou technikou až tak veľmi nevadili. Aspoň mali viac času na aklimatizáciu. "V noci sme žili a väčšinou hrali karty, cez deň sme chodili po dome ako mátohy. Stále sme sa tomu posunu nevedeli prispôsobiť." Samozrejme, nesedeli iba doma, ale urobili si aj niekoľko výletov.

V meste sa jazdí ´po turecky´

"Náš stavbyvecúci nás zobral na horu Čimbulak," opisuje Erich jeden z výjazdov do okolia ich prechodného bydliska. "Podľa tvrdenia miestnych obyvateľov je tam najvyššie položené prírodné klzisko na svete. Poriadne sme tam premrzli, lebo v meste bolo 25 stupňov, no na vrchole hory mínus 10. A my sme tam prišli takmer v tričkách."

Cesta ku klzisku bola poriadne strmá a podľa Ericha tam auto bez pohonu všetkých štyroch kolies nemalo šancu vyliezť. Klzisko s celoročnou prevádzkou však nebola jediná atrakcia hory Čimbulak. Na jej úpätí bolo množstvo lyžiarských vlekov a cestu k nim lemovali obrovské vily miestnych boháčov. Na niektorých miestach boli protiľadovcové zábrany a prázdne priehrady, ktoré na jar chránia mesto Almaty pred vodou z topiaceho sa snehu. Slovákov zarazilo, že na ceste ku klzisku sa platilo mýto.

Samotné mesto Almaty je veľké asi ako Praha. "Bolo veľmi rozľahlé," tvrdí Erich. "Autom sme šli krížom cez neho asi hodinu rýchlosťou okolo 100 km/hod a stále mu nebol koniec. Premávka bola veľmi hustá, aj tri či štyri prúdy áut vedľa seba. Jazdí sa tam ´po turecky´, prednosť má ten, kto prvý stlačil klaksón. Kto chce odbočiť doľava má smolu. Semafór so zelenou doľava tam neexistuje. Vodič musí čakať, kým sa mu k odbočeniu naskytne príležitosť. Rovnako sú na tom aj chodci. Prejsť na niektorých miestach cez cestu je doslova hazrad. Autá tam skutočne premávajú veľkou rýchlosťou." Erich si v meste nevšimol takmer ani jednu ladu. Všade premávali iba veľké a drahé limuzíny a množstvo tereňákov. Tie sú totiž mimo mesta nevyhnutnosťou. Cesty na vidieku sú v dezolátnom stave a iné auto ako s pohonom 4 x 4 by sa ďaleko nedostalo.

Almaty je typické veľkomesto s množstvom kasín, zábavných podnikov a obchodov. Tovar v nich však za veľa nestojí. V každom ponúkajú to isté a podľa Ericha to bol tovar, ktorý sa u nás nosil pred 15 rokmi. Väčšinou šlo o kožené bundy s nemodernými strihmi, kožušiny a iný brak. Slováci mali problém, minúť na voľačo peniaze. Podobné to bolo aj mimo väčších miest. Rozdiel bol akurát v tom, že tam sa občas nedalo kúpiť vôbec nič. Polovica obchodu bola vodka, zvyšok cigarety, cukríky a sem tam mäso. Na chlieb sa niekdy čakalo aj niekoľko dní.

"Za nákup nik z miestnych neplatil, všetko bolo na dlh," opisuje Erich spôsob nakupovania na vidieku. "Mali tam veľkú knihu a tam ku menu napísali, čo si kto vzal. Jediní, čo sme tam platili, sme boli my. Keď sme brali dve - tri celé salámy, pozerali na nás, akoby sme boli z iného sveta. Oni si obvykle brali také trojcentimetrové pásiky." Solventnosť súvisela so zamestnanosťou. Kto pracoval ma železnici, mal sa dobre a zarábal okolo 250 dolárov mesačne. Ostatní sa živili chovom dobytka. Erich videl okolo domov pásť sa všeličo. Kone, kravy, ovce i ťavy. Akurát svine nie.

Konečne do terénu

Keď sa konečne podarilo zohnať náhradné autá, ako prví vyrazili do terénu ´zafukovači´. Po nich, s odstupom troch dní, ich na sever do stepi následovali ´optici´ spolu s Erichom. Ich cieľom bolo mesto Agadir.

"Bola to skôr cigánska osada ako mesto. samé sivé domy, väčšina ako po bombardovaní. A aj obyvateľov som odhadol iba na tri stovky. Keď sme tam došli, našli sme ´zafukovačov´, ako nič nerobia. Chýbal im totiž materiál, ktorý tam mal na nich čakať. Vtedy i niekoľkokrát potom som sa presvedčil, že v Kazachstane dohody neplatia. Tam to nie je ako u nás, že sa stretnú šéfovia dvoch firiem, posedia si a vybavia medzi sebou, čo treba. Čo dnes platilo, zajtra už nemusí. Náš stavbyvedúci mal toho neraz plné zuby a aj vtedy v Agadire sa chcel zbaliť a vrátiť domov."

Napokon sa práce rozbehli, i keď až do konca pobytu ich sprevádzali väčšie alebo menšie problémy. Najmä s autami. Skupina, v ktorej bol Erich, mala jedno Mitsubishi, v ktorom vozila techniku a starý GAZ, prerobený na spanie. Bol z roku 1966 a stále sa kazil. Pôvodne si mysleli, že ak niekde s tým mitsubishi zapadnú, gazom ho vytiahnú. Ale väčšinou to bolo naopak. Ako sme už spomínali, kazašské vidiecke komunikácie sú v dezolátnom stave. Asfaltky, na mape vyznačené ako hlavná cesta, boli samá diera. Vodiči ich radšej obchádzali cez step. Iba na niektorých úsekoch sa dalo ísť maximálne 50 km/hod. Inak vodič riskoval, že neočakávane vletí do diery a zlomí si nápravu. Aj defekty boli celkom bežné. Niekedy ich Erich s kolegami opravovali aj tri denne. Veďľajšie cesty väčšinou neexistovali. Boli to iba autami vyjazdené koľaje, obvykle plné blata a vody. Prejsť 100 km niekedy trvalo aj tri hodiny.

"V tom gaze sme si urobili jedno poschodie," opísal Erich úpravy, po ktorých si v nákladnom aute urobili akési bidlá. "Hore spali traja Česi a dole traja Slováci. Neskôr sme ešte steny obložili preglejkami, lebo počas noci sa na stenách zrážala voda a raz sa mi stali, že mi spacák o stenu primrzol. V noci boli v stepi veľké zimy. Ale aj rána boli studené. Začiatkom októbra, o pol deviatej ráno, keď vyšlo slnko, bolo mínus 15 stupňov. Po týždni v stepi, som si hovoril: ´kam si to šiel, ty blázon.´ Všade zima a vlhko. Nebolo si kde vyprať a vysušiť veci. Často sme boli po kolená od blata. Topánky sme si večer mokré vyzuli a ráno také isté obuli.

Na tomto mieste Erich svoje spomienky preušil. Ale iba preto, aby v nich o týždeň pokračoval. Dozviete sa napríklad, akým spôsobom kazašskí policajti vyberajú pokuty, ktoré jedlo sa je piatimi prstami i ako Slováci riešili problémy s osobnou hygienou.

Róbert BEJDA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári