Svoju mamu a otca poznajú len z dokrkvanej fotografie

Pred pár dňami sme si pripomenuli Medzinárodný deň detí. Sviatok všetkých malých i tých trochu väčších dievčat a chlapcov, čo sú pre rodičov slniečkami, radosťou, zmyslom a naplnením života. Vieme, že nepovieme nič nové, ak vyriekneme, že hoci mnohé deti svoj sviatok slávili v kruhu rodičov, ešte stále sú i také, čo mamu a otca poznajú len zo zožltnutej a stále viac dokrkvanej fotografie. Radia sa k nim aj viaceré z detí žijúcich v Detskom domove na Uralskej ulici.

Toto zariadenie prešlo ako prvé v Košiciach transformáciou a dnes v ňom žijú štyri rodiny. V každej je osem dievčat a chlapcov, ktorých biologickí rodičia z nejakého dôvodu zlyhali, a nevedia, nemôžu alebo sa nechcú postarať o svoje potomstvo zrodené z lásky. Zvykne sa hovoriť, že dieťa je plodom vzťahu, lásky muža a ženy, a aj preto by sa malo narodiť do príjemného prostredia. Rozhodne nie na ulicu alebo do niekde narýchlo zbúchanej chatrče. Žiaľ, veľa detí, čo sa dostane do domova, prichádza presne z takýchto miest...

Riaditeľka detského domova PhDr. Zora Burčíková tvrdí, že, čo dieťa, ktoré v ich zariadení žije, to iný osud. Zväčša smutný a často bez perspektívy. "Naše zákony stále dávajú biologickým rodičom veľké šance na to, aby im bolo dieťa vrátené," vraví riaditeľka. "Súhlasím s tým, že rodičia boli, sú a budú na prvom mieste a deti, ktoré žijú v pestúnskej starostlivosti, majú možnosť sa s nimi bez prekážok stretávať. Neviem sa ale zmieriť s tým, že ešte vždy stačí od rodiča jediná pohľadnica alebo jediný telefonát do domova, a už dieťa nemôže byť právne voľné na to, aby sa mohlo dostať do nového rodinného prostredia, kde by sa mu vytvorila iná perspektíva života."

V domove na Uralskej ulici sú deti rôznych vekových kategórií. Najmladšie má tri roky, najstaršie bude od septembra navštevovať strednú školu. Deti tu žijú ako v skutočnej rodine. Podieľajú sa na domácich prácach, upratujú si izby, pomáhajú pri varení. Ich náhradné mamy sa s nimi učia a kontrolujú im známky v žiackych knižkách. Keď sa objaví viacero "stoličiek" alebo "brucháčov", teda štvorák a pätiek, i tresty dostávajú. Nesmú sa napríklad hrať s počítačom alebo pozerať televízor. "Väčšie a vážnejšie pokarhania u nás nefungujú. U týchto detí je dosť bežné, že majú psychické problémy, ktoré si priniesli z predchádzajúceho prostredia, a preto majú ťažkosti so správaním i učením. To treba chápať," tvrdí riaditeľka.

Keď deti išli olovrantovať, s riaditeľkou sme začali listovať v "kronike" domova, aby sme sa o niektorých deťoch čosi viac dozvedeli.

Martin a Danko

Martin mal odklad školskej dochádzky, Danko je druhák. Sú to súrodenci, ktorí zatiaľ o veľkom šťastí v živote nemôžu hovoriť. Pred vyše rokom padli do oka bezdetnému manželskému páru, ktorý podstúpil úplne všetko, len aby získal chlapcov do pestúnskej starostlivosti. Dosť dlho trvalo, kým sa všetky formality povybavovali a chlapci konečne mohli prekročiť prah novej rodiny. Ten deň D nadišiel vlani v októbri, kedy Martin a Danko opustili detský domov.

"Nebol ešte ani koniec roka, iba tesne po Vianociach, keď k nám zatelefonovala pestúnska mama. S deťmi už vraj nevydržia ani poldeň, nech niečo robíme, od nich musia preč. Nebola žiadna šanca zobrať chlapcov späť na Uralskú, lebo situácia v detských domovoch je viac ako zlá. Obrazne povedané, ešte posteľ po jednom dieťati nevychladne a už je v nej iné, ktoré k nám príde ´z ulice´ alebo z diagnostického centra. To sa stalo i pri týchto chlapcoch, na ich miestach sú v domove iné deti," pokračovala Z. Burčíková v opisovaní príbehu súrodencov, ktorí z pestúnskej rodiny odišli a momentálne sú v náhradnom zariadení. Tam však môžu byť len do konca júna.

"Neviem, čo bude ďalej. Istú nádej vkladáme do ich biologickej mamy, o ktorej sa nám podarilo zistiť, že sa zdržiava v blízkosti Košíc, takže možno by sa ich mohla ujať. Pravda, len za predpokladu, že sa zlepšili jej bytové pomery a bude ochotná sa o chlapcov starať. I keď sú to jej deti, táto perspektíva je veľmi nejasná a nepravdepodobná."

Prečo tento pestúnsky vzťah skrachoval, hoci sa naň najmä manželský pár veľmi tešil, riaditeľka nevie. Môže sa len domnievať, že zrejme noví rodičia precenili svoje sily a neuvedomili si, akí sú chlapci živí. "Chyba môže byť i v tom, že Martin a Danko síce boli roztopašní od začiatku, no manželia ich správanie sprvu ale nevideli. Vnímali len fakt, že budú mať deti. Pritom keby od počiatku zaviedli isté pravidlá a chlapci by od prvých hodín vedeli, čo môžu a čo nie, nemuselo to takto skončiť. Náhradní rodičia však najprv všetko povolili a potom začali chlapcom zakazovať raz to, potom ono. A chlapci? Bránili sa svojím spôsobom - neposlušnosťou," doplnila riaditeľka.

Evka a Rado

Príbeh Martina a Danka nie je ojedinelý. Aj Evka, ktorá bola v inej pestúnskej rodine, sa vracia späť do domova. V jej prípade sa vzťah medzi pestúnmi a ňou tiež nevyvíjal tak, ako si obe strany predstavovali. Ťažko povedať, kde je chyba. Možno sú tieto deti, ktoré predtým žili v rozvrátených rodinách, kde sa namiesto mlieka podáva alkohol, spí sa na starých handrách a umýva sa, iba keď prší, nevedia bežnému rodinnému prostrediu prispôsobiť.

Niektoré deti si zase po pekle s rodičmi na detský domov tak zvykli, že inde nechcú odísť. Majú obavy, že sa znovu dostanú do prostredia, z ktorého vzišli. Aj Evka otvorene povedala, že ona sa v detskom domove cíti dobre, novú tetu a uja nechce. "Najprv som sa veľmi tešila, ale už nie. Chcem byť s ostatnými deťmi," prekvapila i nás svojou odpoveďou.

Rado, ktorý sa mimochodom tiež do domova vrátil, zase nebol spokojný s tým, že v rodine musel počúvať. Každú chvíľu si musel umývať ruky a odkladať po sebe veci. Vychovávateľke v detskom domove, ktorá má na starosti osem detí, však nejaká lotrovinka či šibalstvo od detí môžu uniknúť. Napríklad presne to, že si neumyjú ruky. V pestúnskej rodine sa všetko vidí. Tam sa nič neprepečie, a to sa niektorým "domovákom" nepáči.

"Možno to, čo teraz poviem, niekoho prekvapí, ale dnes i zákon vníma pestúnstvo inak, ako to bolo pred pár rokmi," tvrdí riaditeľka. Predtým, keď sa našla nová rodina, bolo to super. Všetci sa tvárili, že sú maximálne spokojní, lebo dieťa odišlo z domova do náhradného rodinného prostredia. V súčasnosti, ak domovák odchádza do pestúnstva, od prvej chvíle sa častejšie chodí na neohlásené návštevy, aby sa okukalo, ako si v novom prostredí žije, ako sa adaptuje. "Dá sa povedať aj, že je na ´opuštáku´ a počas neho sa zisťujú hlavne vzťahy, teda, či niekde niečo neškrípe. Niektoré dieťa vyskúša aj 2-3 rodiny, a predsa to nevyjde, a nakoniec sa vráti do domova. Aj preto je ťažké dať jednoznačnú odpoveď na otázku, čo je lepšie - detský domov alebo náhradná rodina."

Karol

K zvláštnym deťom v domove na Uralskej patrí Karol. Podľa riaditeľky je to jeden z najkomplikovanejších osudov. U neho sa snáď kombinujú všetky možné poruchy učenia, aké vôbec existujú. Keď bol malý, bolo to úžasné dieťa. Všetečné, ktoré okolie priam ničilo otázkami: prečo...?

Karol si pred šiestimi rokmi získal srdce študentky špeciálnej pedagogiky. Natoľko si ho obľúbila, že ho pravidelne brávala domov, k rodičom, a stal sa miláčikom celej rodiny. Po čase sa síce jeho veľká kamarátka vydala, odsťahovala sa do Bratislavy a rodičia išli za ňou, ale záujem o Karola nestratili. Vlani v lete mal ísť k nim na návštevu. Všetko bolo dohodnuté, ale keď prišli, Karol sa zaťal a povedal, že nikam nepôjde. Nakoniec sa predsa len umúdril, sadol s nimi do auta a vyzeralo to, že všetci sú spokojní. Keď boli asi na polceste do Bratislavy, rezolútne vyhlásil, že on sa chce vrátiť. A veruže sa osádka musela otočiť. Odvtedy, keďže ho majú veľmi radi, stále čakajú, že im zavolá a predsa len strávia spolu pekné chvíle. Karol, ktorý je právne voľné dieťa a jeho rodičia, hoci už má 10 rokov, o neho vôbec nejavia záujem, ale nevolá. Prečo mlčí, to ani nám nepovedal. Len vyhlásil, že jemu je v domove dobre a prečo po neho rodičia nechodia, ho nezaujíma. Zrejme sa niekdajšie sympatické chlapča začína meniť na tvrdohlavého zaťatého puberťáka.

Katka a Janka

Katka sa narodila ako piate dieťa v rodine, žijúcej na veľmi nízkej úrovni. Od narodenia bola preto v ústavnej starostlivosti. Ako dvojročnej jej lekári síce diagnostikovali celiakiu, a tak mala mať bezlepkovú diétu, no inak nebola chorá. Pred nástupom do základnej školy testy ukázali, že Katkina vedomostná úroveň dosahuje horné pásmo ľahkej mentálnej retardácie, čo pre ňu znamenalo nástup do špeciálnej základnej školy.

"Tam sa jej celkom dobre darilo, mala priemerný prospech," tvrdí riaditeľka. "Vďaka dobrej životospráve sa upravil aj jej zdravotný stav, a predsa po celý čas pobytu v zariadení rodičia o ňu vôbec nejavili záujem. V domove na Uralskej ulici bola Katka súčasťou rodiny, do ktorej patrila i Janka. Dievčatko sa narodilo ako nemanželské a desiate v poradí. Umiestnené bolo najprv v dojčenskom ústave, pretože rodičia ho zanedbávali, neskôr sa dostalo do domova na Uralskej."

Medzi Katkou a Jankou vzniklo veľké citové puto, začali byť ako dve sestry, čo i okolie vnímalo a podporovalo. V domove bývali v jednej izbe a čo je najúžasnejšie, podarilo sa dostať obe dievčatká do jednej pestúnskej rodiny. Sú tam

už druhý rok a zatiaľ je to viac ako vynikajúce. Pestúnski rodičia, hoci je to rómska rodina, sa o ne vzorne starajú a dievčatká konečne vedia, aké úžasné sú oslovenia mama, otec.

Zahraničie netrpí predsudkami

V poslednom čase sa na Slovensku začínajú uplatňovať zahraničné adopcie. V nich majú deti z Uralskej ulice väčšie šťastie, pretože všetky tri, čo sa už vonku dostali, sa majú vynikajúco. Nové zákony povoľujúce zahraničné adopcie sú najmä pre rómske deti miliónovými výhrami. U nás ešte stále málokto naberie odvahu a zoberie si takéto dieťa. V cudzine, napríklad v Taliansku, sa počernejšie dieťa nevymyká z bežného priemeru. Západné spoločenstvá sú aj tolerantnejšie, nepodliehajú predsudkom tak, ako je to u nás.

Počas návštevy v domove sme sa prihovorili viacerým deťom. Niektoré boli mĺkvejšie, iné džavotali o stošesť. Pri slovách "mama" a "otec" sa však viaceré, najmä tie staršie, snažili tejto téme vyhnúť. Iné už boli pri prianiach, teda, čo všetko túžili dostať k Dňu detí. Tam odznelo úplne všetko od kníh po počítač. Deti žijúce v detských domovoch sú presne také isté ako všetky ostatné detičky, chcú sa hrať a veľa, veľa smiať.

A predsa bolo zrejmé, že sú iné. Niektoré dievčatká a chlapci prichádzajú do detského domova veľmi negatívne poznačené a keď sa zrazu dostanú do čistej postieľky a majú čo papať, už odtiaľ preč nechcú. Druhou kategóriou sú deti, pre ktoré je "decák" riešenie dočasné a po čase sa dostanú späť k rodičom. Najväčšiu skupinu tvoria však domováci, o ktorých rodičia nemajú záujem, a tak sú minimálne do 18 rokov odložení do dlhodobej záložne. Práve táto posledná kategória detí noci a noci preplače, tak chcú byť doma s mamou, otcom a súrodencami, a nevedia pochopiť, prečo ich rodičia nemajú radi a dali ich od seba preč.

Spočítal už niekedy niekto, koľkými slzami sú nasiaknuté takéto detské vankúšiky? Zrejme nie. Štatistiky sa nevedú, pretože by to boli veľmi vysoké a veľmi smutné čísla, ktoré bolia. Podobne ako bolí, ak zájdete do niektorého detského domova a zrazu sa k vám rozbehne úplne cudzie dieťa s otázkou: ´Teta, ty si moja mama...?´

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári