Keď sa kurty ponorili do tmy, Kmetz báči ich musel vyháňať: "Idzece už dolu!"

Bolo ťažké zlomiť ho, aby privolil, že o ňom môžeme niečo napísať. Pravdu povediac, skôr sme chceli vytiahnuť nejaké novinky o jeho dcére. Otec tenistky Martiny Hingisovej, Karol Hingis, už nejaký čas s novinármi nekomunikuje. Má svoje skúsenosti: "Čosi sa napíše a potom mám z toho iba problémy." Pravda je aj taká, že by momentálne nebolo o čom, lebo Karol Hingis s dcérou už dlhšie nebol. A reagovať na nejaké pletky, čo sa sem-tam objavia v médiách... No keď sa zvrtla téma a začali sme spomínať jeho tenisové začiatky, hneď bol zhovorčivejší.

Hingisovci bývali na okraji Parku generála Petrova, v jednoposchodovom dome. Tam, kde voľakedy stál košický mlyn, ktorý pred rokmi vyhorel. "Pamätám sa, ako mama rozprávala, že z okna videla prezidenta Masaryka prechádzať sa ulicou smerom k stanici. Jakabov palác bol kedysi aj prezidentským sídlom," vracia sa Karol Hingis do svojich detských liet. "Bolo nás doma sedem súrodencov, ja som bol najmladší." (Karol Hingis je ročník 1951) "A boli to pekné časy. Šantili sme pri dome alebo v parku, do ktorého sme to mali iba na skok. Voľakedy ho nazývali Sokolský sad, alebo biely park, pretože bol celý obohnaný bielym dreveným plotom, vtedy ho ešte vápnom natierali." Pre Košičanov kedysi ideálne miesto na odpočinok, zábavu i športové vyžitie.

"Pre nás boli najbližšie tenisové kurty, kde sa hrávalo rekreačne i súťažne." Vždy tam bolo nabité. V lete plno tenistov, v zime zas korčuliarov. "Na dvorcoch sa urobilo velikánske klzisko, kde sa pokojne mohlo korčuľovať naraz i päťsto ľudí. Začalo sa v decembri a končilo v marci. Dnes už ľudia neuveria," spomína si Karol Hingis aj na to, že na rohu kedysi stál bufet istej pani Pagáčovej...

"Tenis bol panský, buržoázny šport, nie každý si ho mohol dovoliť hrávať." Spočiatku aj Karol Hingis, ako dietko školopovinné, obdivoval elegantne oblečených pánov a dámy iba spoza plota, ako sa naháňajú za chlpatou loptičkou po červenej antuke. "Maximálne sme im mohli zbierať loptičky. Volali na nás: ´gyere´, poď si zarobiť! Aby nemuseli toľko za loptičkami behať. Dostali sme za to od nich aj nejakú korunku."

A keď sa už trošku v areáli oťukali, za tú službičku im správca sem-tam dovolil, aby si tiež zahrali. "Pravda, až vtedy, keď boli kurty už takmer prázdne. A to bývalo niekedy až o pol desiatej večer. Končili sme až za úplnej tmy. Kmetz báči nás musel naháňať: Idzece už dolu! Kdeže nejaký tréner, sami sme sa všetko učili, to čo sme cez deň na dvorcoch odkukali," kým činovníkom tenisového klubu Jednota niektorý z chlapcov nepadol do oka. "Videli, že niečo vo mne je, tak ma vzali do oddielu. Už ako dorastenca. Kým som začal hrávať ligové zápasy, často sme rozhodovali mužom. Vtedy ešte nebolo nutné, aby bol na empajri vždy delegovaný rozhodca. Čiary sa ešte lajnovali, takže odraz spornej loptičky sa väčšinou ľahko našiel, ale aj tak sa hráči často hádali ako psi," prešiel Karol Hingis aj takou skúsenosťou.

Šťastie mal i v tom, že väčšina z jeho starších súrodencov už mala s tenisom skúsenosti. A nie hocijaké. No pekne po poriadku, najprv by sa patrilo predstaviť ich. "Najstaršia je Eva, hrávala aktívne, kým jej neodišli kolená. A bolo to dosť skoro. Potom Marta (tenisový pamätníci ju poznajú skôr pod menom Remeteiová ako Hingisová - pozn. red.), ktorá hrávala prvú slovenskú ligu za Jednotu v päťdesiatych rokoch, a Mária, tiež aktívna tenistka. Tá bola dvojča s bratom Ľudovítom. Narodili sa počas vojny, v bunkri pri dome, kde sa rodičia skrývali." Mimochodom, ten bunker dodnes môžete vidieť pri chodníku, ktorý vedie k autobusovej stanici. Viac sa na miestach, kde rozvetvená rodina Hingisovcov bývala, už nezachovalo. "Ľudovít sa športu nevenoval pretekársky, rekreačne si však zahral aj tenis. Len ďalšia sestra, Helena, sa vybrala inou cestou, bola hádzanárka, dostala sa s hádzanou tuším až do Helsínk. A napokon zostal Gejza. Všestranný športovec, veľký tenisový talent. Raketu však zavesil na klinec už ako osemnásťročný. Keď bol v juniorskom rebríčku prvý či druhý v republike a mal šancu hrať Galeov pohár, vzali iného hráča. Lebo bol Košičan a odtiaľto bolo do reprezentácie vždy ďaleko, v hocijakom športe."

Po ňom zdedil najmladší Karol raketu, drevenú ´artisku´. A keď sa už nedali používať ani tie po ďalších súrodencoch, "požičal mi nejakú Kmetz báči," v dobrom si spomína Karol Hingis na známu košickú rodinu. "Jeho deti boli tiež výborní tenisti. Magda, Imrich, Laci, ten mal medaily aj z pardubickej juniorky, a to už bola nejaká súťaž..."

Výborným, technickým hráčom bol v Košiciach kedysi Juraj Bartoš, vyznačoval sa tým, že vždy mal oblečené elegantné biele nohavice, populárny bol i Štefan Tréza, či "Apinko" Mačuha. "Pre nás bol Apinko. Vždy nám vravieval - nevzdávajte žiaden zápas, ani za stavu 0:6, 0:5 a 0:40. Ktorýsi z hráčov ho vzal vážne a potom sa rozčuľoval - predstavte si, prehrával som 0:6, 0:5 a 0:40 a predsa som prehral..."

Vie to už len veľmi málo ľudí, že raz, ešte pred vojnou, si ´Apinko´ z turnaja v Berlíne priviezol obrovský pohár, ktorý mu venoval Hitlerov minister zahraničných vecí Ribbentrop... Veru, voľakedy mal dobrý zvuk aj košický tenis. "Televízia ešte nebola, tak sme veľkých hráčov videli len vtedy, keď prišli do Košíc." Napríklad pražský obojživelník Zábrodský, skvelý hokejista i tenista. "Často tu hrával i Szentpéteri, legenda maďarského tenisu. Popri tenise behával i maratón. Neskôr, keď vznikol turnaj o ´Štít mesta Košice´, chodievali k nám hráči ako Zedník, Pála, Kukal, Vopičková, Pužejová. Inak sme sa s nimi stretnúť nemohli, lebo hrávali za kluby, ktoré boli v extralige, ako pražský ČLTK, Motorlet či Slovan Bratislava, a VSŽ sa dostali maximálne do prvej celoštátnej ligy."

Karol Hingis bol dlhé roky členom Jednoty, neskôr VSS. K susedom z VSŽ stačilo prejsť iba cez plot. Oba kluby sídlili v Sade generála Petrova hneď vedľa seba, ale okrem toho plotu ich delila aj súťaž, v ktorej hrávali. "Ako som už spomínal, VSŽ, čo bol profesionálny klub, v prvej celoštátnej lige, my o čosi nižšie, v Slovenskej národnej lige. Ale vždy sme hrali o špičku." Nemali však vtedy tenisti takú možnosť, že si mohli zarobiť cestovaním na turnaje po celej Európe. "Kdeže na západ, maximálne sme sa dostali do Maďarska, Rumunska či Poľska. Ani taký Emmerich, z východného Nemecka, vonku veru nemohol, ani na jeden turnaj, a pritom na medzinárodných majstrovstvách Československa sa vždy umiestnil medzi osmičkou najlepších."

Za prvý mančaft košických strojárov začal Karol Hingis hrávať už ako pätnásťročný. "Tuším v šesťdesiatomšiestom. Až do osemdesiateho štvrtého, keď sme sa s exmanželkou (Melániou Molitorovou - pozn. red.) presťahovali do Rožnova pod Radhoštěm. To sme už mali Martinu, mala vtedy štyri roky."

V roku 1984 pomohol miestnemu tenisovému klubu vybojovať si postup do I. českej ligy, ale v tej súťaži napokon neuhral ani ´game´. "Kvôli porazenému kolenu. Mal som s ním problémy už skôr, operovali ma už v Košiciach, s podozrením na poškodený meniskus, takže vždy som potom hrával so zabandážovaným kolenom. Iba raz, keď sme pred Štedrým večerom v Rožnove hrali na snehu futbal, tak som si koleno neobmotal. A skončil som vo vsetínskej nemocnici. Keď ma uvidel primár Dostál, povedal: Vedel som, že za mnou raz prídeš... Operoval ma pätnásteho januára. Iba jemu môžem teraz ďakovať, že mám koleno v poriadku. A presvedčil som sa, že je najlepšie nechať ho po operácii v sádre čo najdlhšie. Ja som ho mal tri mesiace."

Že sa z Moravy po roku a pol vrátil domov sám, nebudeme rozpitvávať. Napokon, je to záležitosť známa...

Ligové body pre VSS naháňal ešte do roku 1993, keď prestúpil do VSŽ. Popri tenise robil i správcu kurtov na Aničke a sem-tam sa dostal aj na kvalitnejšie turnaje do zahraničia, hoc už v kategórii veteránov. V roku 1998 si zahral na majstrovstvách Európy v Barcelone a o rok neskôr v Leicestri. "A neštartovali tam hocijaký hráči, našli sa aj tenisti, ktorí voľakedy hrávali Davis Cup. Napríklad jeden Chorvát, s ktorým som otočil zápas z 2:6 a 0:2 a vyhral som v troch setoch. Bol som však rád, že som mal vyrovnanú bilanciu - dva zápasy som vyhral, dva prehral - lebo som tam dosť trpel. Mesiac pred turnajom som totiž na bicykli narazil do stĺpa a po páde som si zranil pravé rameno. Keď som v poslednom zápase udrel do loptičky, tak som nevedel, či ešte mám ruku, tak to bolelo."

V roku 2000 sa Karol Hingis opäť presťahoval, na nenápadné kurty firmy Return s.r.o., hneď vedľa kolkárne Hutných stavieb. S tenisovým ´nádobíčkom´ i povesťou, že v Košiciach azda nenájdete človeka, ktorý by mal kurty v takom richtigu ako on. Je na nich prakticky od rána do večera, takže z druhého tohtoročného Grand Slamu na Roland Garros nevidel ani jeden fiftín. Možno aj preto, že na ňom už dcéra nehrá. "Po jej odchode vymizol klasický ženský tenis. Nastúpila brutálna sila a to sa mi vôbec nepáči, rozum a technika chýbajú," povzdychol si, že už vlastne nemá komu fandiť. "Tie nešťastné členky, chodila z turnaja na turnaj a to sa nedalo vydržať, nik nemôže byť ako motor..."

Bohuš MATIA

Autor: Úrodu sú odhodlaní ochrániť

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári