Jeden deň raňajkujú v Paríži, na druhý deň večerajú v Bangkoku
Práca letušky je snom mnohých mladých dievčat. Pochodiť svet, veľmi sa "nenadrieť" a pekne si zarobiť. Byť jeden deň v Košiciach a o pár dní voľakde v Montreale, či New Yorku. Taká je predstava slečien, ktoré by si chceli obliecť ľúbivú rovnošatu, a aj väčšiny laikov. My sme oslovili tri letušky, aby nám priblížili svoju prácu. To, čo na nej považujú za krásne, ale i odvrátenú stránku tejto atraktívnej profesie...
Sedíme vo foyeri hotela Slovan a z každej strany máme sympatickú dámu. Ich pracovnou filozofiou je úsmev za každých okolností. Dve letušky Českých aerolínii Ilona Kudláčková a Andrea Tomková.
Prvá, pani Ilona, robí letušku neuveriteľných 15 rokov. V Prahe má rodinu - manžela a osemročného syna. V debate neskôr "nahryzneme" aj to, ako sa dá, či nedá zladiť táto profesia s normálnym rodinným životom. Pani Ilona poprelietala zemeguľu krížom krážom, ani sama presne nevie, ktoré vychýrené svetové metropoly ešte nenavštívila. Chcieť od nej aby narýchlo z hlavy vymenovala, na akých linkách lietala, to je nad ľudské sily. Ale vrátiť sa o spomínaných 15 rokov dozadu a spomenúť si, ako v tomto fachu začínala? Bez problémov.
"Ja som sa k tejto práci dostala cez kamarátku. Veľmi túžila stať sa letuškou a nahovorila ma, aby sme obe šli na konkurz. Nakoniec som naň šla sama. Konkurz som urobila a odvtedy robím túto prácu..." Pred 15 rokmi vyzeral konkurz s malými obmenami presne tak, ako teraz. Vlastne, po teroristickom leteckom útoku na newyorské dvojičky, sa dosť vecí výrazne zmenilo. "Prepáčte, ale z bezpečnostných dôvodov vám ´to´ nemôžem odpovedať." Táto replika párkrát zaznela aj počas nášho asi hodinového rozhovoru. Prirodzene, výrazné obmedzenie platí aj pre fotografovanie na letištnej ploche, v blízkosti moderných, nových terminálov na košickom letisku.
Ako taký konkurz vyzeral v roku 1990? "Ústna skúška z angličtiny. Druhým jazykom bola v tých časoch ruština," spomína pani Ilona. "Takže ústna i písomná skúška, osobný pohovor, fyzické testy, psychologické testy. Kandidát musel preukázať stopercentný zdravotný stav, kvôli čomu si nás lekári poobzerali naozaj dôkladne. Od hlavy k päte."
Takmer ako pri prijímačkách na FTVŠ museli adeptky dobre plávať, šplhať, zvládnuť sady - ľahy v predpísanom čase. A jedna "podmienka" má repete rok čo rok. Rovnica výšky a váhy letušky musí vyjsť s viacmenej identickým výsledkom. Preto pre slečny, ktoré si chcú obliecť krásnu rovnošatu letušiek, a majú nejaké to kilečko navyše, platí - už dnes začnite chudnúť! Môžete hovoriť plynne piatimi jazykmi, ak máte nadváhu, pôjdete na konkurz zbytočne...
Dva aktívne, jeden pasívne
"Ja som sa k lietaniu dostala cez môjho bratanca, ktorý robí pilota," spomína Andrea. "Vždy som si chcela skúsiť túto prácu. Takisto ako Ilonka som absolvovala konkurz. Celú tú ´sadu´. Hneď nás najprv merali a vážili. Bolo to pred štyrmi rokmi, s drobnou zmenou. Prvý jazyk som mala angličtinu, druhý svetový jazyk bol voliteľný. Vybrala som si francúzštinu."
Pani Ilona vstúpi do rozhovoru: "Stále to bolo aj tak je - dva svetové jazyky musíte ovládať aktívne a jeden ďalší pasívne. Môže byť v podstate ľubovoľný..." A dodá upresňujúci detail: "Voliteľný jazyk stačí ovládať na úrovni 3, u svetových je potrebná úroveň 5."
Rozmenené na drobné, najvyššia úroveň predstavuje skutočne hlboké znalosti. Ctení kandidáti, (muži aj ženy), počítajte s tým, že možno budete musieť v angličtine vykladať trebárs Hemingwayov text... Časy sa rýchlo menia. Kedysi boli muži stewardi vzácni, teraz sa aj v tejto sfére emancipujú. "Chalanov sa hlási veľa. Táto práca nie je iba pre dievčatá, ale aj pre mladíkov. Určite aspoň tretina stewardov sú muži," zhodnú sa letušky.
Pani Ilona je medzi letuškami jedna zo služobne najstarších. Ak si uvedomíme, že jej zamestnávateľ má vo firemnej databáze okolo tisíc letušiek, je naozaj vzácna. Pre aerolínie i kolegov. Čo ju aj po takej dlhej dobe na práci nadchýňa? "Baví ma práca s ľuďmi, robím so zaujímavými kolegami. A príjemné je prísť z práce a mať čistú hlavu. Zostúpite po schodíkoch lietadla a všetko v ňom, obrazne povedané, necháte. Je to oveľa lepšie, ako robiť niekde v kancelárii a nosiť si prácu ešte aj domov..."
To je iste príjemné, zostúpiť po schodíkoch Boeingu kdesi v Bangkoku a vychutnávať si pocit nádheru mesta i úplnej anonymity, dokonalé súkromie v kvalitnom hoteli. Odvrátenú stránku atraktívneho povolania si máloktorý laik uvedomuje. "V našej práci je strašná záťaž na životosprávu. Nemôžeme sa pravidelne stravovať, lebo často skoro ráno vstávate a v noci pracujete. Navyše - ak lietate veľké vzdialenosti, prechádzate cez časové pásma. Štartujete trebárs z Bruselu do New Yorku o ôsmej ráno, priletíte tam po zhruba osemhodinovom lete a v New Yorku je osem hodín ráno," opisuje tortúry profesie pani Ilona.
Jej kolegyňa má na to iný názor: "Tá nepravidelnosť má aj svoje výhody - náš život stopercentne nebude stereotypný. Občas mávame takzvaný predĺžený víkend, kedy nám vyjde štvordenné voľno. Pretože táto práca je veľmi vyčerpávajúca," v skratke popíše Andrea klady aj zápory. Na palubách lietadiel zatiaľ prežila štyri roky, svoju robotu miluje napriek enormnej fyzickej aj psychickej záťaži.
Nikdy nevedia, kam poletia
"Časové posuny sú pre mňa problém," pokračuje pani Ilona. "Strávite pár dní napríklad v kanadskom Toronte, zvykáte si na približne desaťhodinový posun. Lenže po troch, štyroch dňoch letíte späť. Každý človek sa s tým vyrovnáva ináč, navyše sú tu aj teplotné rozdiely na východe a na západe. Je to záťaž." A potom sa dlhšie rozhovorí o manželovi a osemročnom synovi. Daňou za brázdenie zemegule, za to, že exkluzívne destinácie sú pre ňu všedné, je rodinný život prevrátený naruby. Hoci prekvapujúco tvrdí, že aj pri tomto povolaní sa chod jej trojčlennej domácnosti dá zorganizovať.
"Ak človek chce, tak sa to dá. Je to špecifické tým, že každý mesiac je to odlišné. Podľa môjho ´vylosovania´. Pretože my v práci nikdy dopredu nevieme, aký bude pracovný plán. Kam poletíme, na ako dlho, kde presne v ten ktorý deň budeme. Na druhej strane máme viac voľna než klasický zamestnanec." Samozrejme, zaujímlo nás, či ju ako matku netrápi, že jej dieťa si ju "užije" nepravidelne. Navyše vo veku, kedy by ju chcelo mať každý deň doma. "On ma má takmer každý deň doma..." presviedča nás pani Ilona, ale výraz tváre naznačuje, že to také samozrejmé nie je. Tejto profesii treba bezpodmienečne obetovať časť súkromného života. Rodinné zväzky letušiek prejdú časom tvrdými skúškami a nejeden "skoroduje".
Andreu založenie si spoločnej domácnosti ešte len čaká. Je rozhodnutá vydržať ešte dlhší čas pri tejto dobre zaplatenej, atraktívnej profesii. Manžel a deti sa odsúvajú na neskôr. "Som slobodná, aj keď mám priateľa. Je to vzťah na diaľku, keďže takmer všetok svoj čas trávim v zahraničí. Aj v prípade, že mám voľno, som takmer vždy vonku, nie doma." Má prakticky celý život pred sebou, lietanie je jej vášňou i zamestnaním. O úskaliach tejto profesie hovorí pokojným hlasom, akoby ani neexistovali. Obe ženy sa viacmenej zhodujú v profesijných názoroch, jediný rozdiel je azda len v tom, že skúsenejšia pani Ilona ich formuluje opatrnejšie, rozvážnejšie.
Vyšiel jej až tretí pokus
Po dlhom a komplikovanom hľadaní sme medzi letuškami našli aj "pravú" Košičanku, slečnu Moniku Matyášovú. "Som ešte slobodná, pravdupovediac, nad tým nejako obzvlášť nepremýšľam," priamo a bez vytáčok začína náš rozhovor. "Robiť letušku bolo mojim snom odmalička, už v detskom veku som si predstavovala ten krásny, fantastický život. Lietať po celom svete, spoznávať ďaleké krajiny, zaujímavých ľudí."
V tomto "vzušnom" fachu je podobne ako I. Kudláčková pekných pár rokov. Život jej túto prácu "podhodil" a ona na návnadu skočila. "Ešte za socializmu som sa prvýkrát pokúsila prejsť konkurzom. Ale nepodarilo sa to, nároky na kandidátky boli už v tých dávnych časoch vysoké. Jazyky, dobrý fyzický stav, vhodný kádrový profil. Asi viete, čo sa za týmito slovami skrývalo..." spomína na svoje začiatky s decentným úsmevom.
Pravdupovediac, celkom dobre jej nerozumieme. Veď vo výške desaťtisíc metrov je prvoradé poskytnúť pasažierom pohodlie, príjemný úsmev, empatiu. Všetky tri dámy, ktoré sme oslovili, sú aj pri prvom kontakte skutočne očarujúce. Náš nechápavý výraz M. Matyášová zachytí. Zareaguje hneď a vysvetlenie ponúkne pohotovo. "Keď mi nevyšiel ani druhý pokus, musela som chtiac nechtiac popremýšľať aj o inej alternatíve. Bolo to ťažké rozhodovanie. Strašne som po práci letušky túžila, lenže dostať sa k tej práci sa mi zdalo byť takmer nemožné..."
Aj niektorí Monikini blízki boli občas skeptickí. Na druhej strane - jej rodina ju aj v neprajnom období podržala. Azda aj pre jej tvrdohlavosť dodnes nosí elegantnú modrú uniformu s decentným zdobením. "V tých dobách človek musel podvedome rátať so všetkým. Aby som mala niečo v rukách, prihlásila som sa na Pedagogickú fakultu v Prešove. Vo chvíli, keď som dostala diplom, sa mi uľavilo. Mohla som ešte cieľavedomejšie vykročiť za naplnením mojich túžob."
Po vysokej škole nechcela ostať nezamestnaná, nastúpila do jednej základnej školy ako učiteľka. "Trvalo to len krátko. Samozrejme, snažila som sa učiť kvalitne, nezľahčovať si povinnosti. Lenže akosi som cítila, že to nie je ono..." vraví a potom "preskočí" rovno na palubu Airbusu. "Ešte počas druhého konkurzu sa mi donieslo, že som nevyhovela z podivných príčin. Vraj aerolínie nepotrebujú vysokoškolsky vzdelané dievčatá, lebo by s nimi mohli byť problémy. Bystrejšie mozgy? Také nepotrebujeme, ženy my mohli byť po čase príliš múdre."
Aj skrz to sa do tretice prihlásila na konkurz. A vyšlo to! "Pred ´prijímačkami´ som sa drvila angličtinu vo dne v noci. So štíhlou líniou som našťastie nikdy nemala problémy. Na konkurze to bolo veľmi podobné tomu, čo hovorili kolegyne. Pár dní vysiľujúcich fyzických skúšok, vzrušenie a stres. Po poslednom teste som si v duchu hovorila - nikdy viac."
Monika má 39 rokov a obrovské množstvo zážitkov. "Teraz lietam počas najbližších týždňov po Európe. Nie som tak ďaleko od Košíc, od domova. Aspoň sa môžem vidieť s mojimi najbližšími. Po transatlantických letoch teraz lietam do európskych metropol. Zbožňujem svoje povolanie, stále sa mi nezunovalo. Ten pocit, keď sa kolesá obrovského stroja odliepajú od zeme a vy odrazu vidíte krajinu hlboko pod sebou..." poeticky popisuje krásu svojho povolania.
A Monikin otec sa iba usmeje a veľavravne obráti oči. "Kvôli lietadlám sa nám zatiaľ nestihla vydať..."
Marián BETÍK
Autor: Úrodu sú odhodlaní ochrániť
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
