Desať rokov mu v hrudi bije srdce neznámeho mladého muža

S Jánom Človečkom som sa po prvýkrát stretla niekedy v roku 1999 v lyžiarskom stredisku v Kavečanoch. Nižší čiperný muž bol každú chvíľu niekde inde. Raz sa mordoval s lanom, o chvíľu robil čosi okolo snehového skútra. Nič mu nerobilo problémy, všetko stíhal a všade bol, energie mal viac ako dosť. Nechápala som ako je to u dobrého päťdesiatnika možné. Kým sa nepousmial a nepovedal, že v jeho hrudi bije srdce mladíka. Netušila som, že to nemyslí obrazne, ale doslovne. Až keď sme sa začali viac rozprávať, vysvitlo, že sa podrobil transplantácii a namiesto svojho chorého dostal srdce neznámeho mladého muža. O niekoľko dní si J. Človečko pripomenie 10 rokov od pamätnej operácie.

Kto trávi dennodenne za volantom hodiny a hodiny, vie posúdiť, čo znamená byť vodičom z povolania. J. Človečko absolvoval ako šofér v Inžinierskych stavbách 15 rokov na cestách i necestách. Za ten čas najazdil stovky kilometrov. Pred sebou stále videl termíny, "horiaci" plán a volant. A to sa postupne odzrkadľovalo na jeho zdraví. Raz v noci sa zobudil na to, že ho čosi veľmi v hrudi páli, neskutočne zle sa cíti a najmä nevie nabrať dych. Nech už bude ráno, a môžem ísť k lekárovi, lebo to sa nedá vydržať, ticho i nahlas si vtedy opakoval.

Diagnóza - choré srdce

Vo zvolenskej nemocnici zaznela pre J. Človečka prekvapivá diagnóza - má choré srdce. Nechcel tejto správe veriť, pretože dovtedy nemal žiadne ťažkosti, ani jediný raz ho nič nezabolelo, jeho "pumpa" absolútne žiadne zádrhely nesignalizovala. V nemocnici preležal poldruha týždňa a potom prišiel domov, do Košíc. Pravidelne chodil na kontroly k lekárom, ktorí ho mali pod palcom. Maródka trvala niekoľko mesiacov. Počas nej mu jeden z lekárov navrhol, že by možno mal ísť na operáciu.

"Na bratislavských Kramároch mi prečistili upchatú chlopňu a ja som sa tešil na to, že sa vrátim za volant. Nestalo sa. Cítil som sa síce dobre, ale šéfovia nechceli nič riskovať. Vedeli však ako milujem autá, a tak mi v vyšli v ústrety a urobili zo mňa garážmajstra," vrátil sa J. Človečko v spomienkach na dni a hodiny, kedy sa to všetko začalo, kedy sa po prvýkrát vážne zamyslel nad slovným spojením pretrhnutie nite života.

Celkom sa mu v robote darilo. Prišiel však rok 1991 a srdce znovu prestalo počúvať. Nedalo sa nič robiť, musel do invalidného dôchodku. Chlap v najlepších rokoch a odpísaný? To nie! "Odišiel som znovu do Bratislavy. Tam ma ´otvorili´, popozerali sa po mojom srdiečku a ´zatvorili´ ma. Viac urobiť nemohli. Srdce bolo veľmi, veľmi choré. Nie som človek, ktorý sa len tak niečoho zľakne. Keď ma ale po týždni pustili domov, i keď mi lekári nič konkrétne nepovedali, tušil som, že to nebude dobré."

Denne vypil aj tri pivká

V kritických chvíľach vedia byť ľudia v bielom, to už J. Človečko vie, zväčša veľmi mĺkvi. Alebo naopak prehnane optimistickí. Vážne bol preto na pochybách čo sa s ním vlastne deje. V duchu sa už aj s rodinou začal lúčiť. Dcéry, má ich päť, sa však nevzdali, zisťovali, pátrali, pýtali sa, až mu jedného dňa ako hotovú vec povedali: ´oco, ideš do Prahy.´ Bolo to 4. apríla 1995.

Neprešli ani dva mesiace a J. Človečko sa 31. mája, ten dátum si veľmi presne pamätá, dostal pod skalpel. Operácia - transplantácia srdca, trvala osem hodín. Keď sa pacient začal preberať z narkózy, bolo mu všelijako. Cítil najmä obrovský smäd. Dostal desiatku. Po prvom pive mu priniesli druhé, tretie. Normu troch až štyroch pív mal prakticky každý deň. "Pokiaľ by som v Prahe ostal dlho, aj alkoholikom by som sa mohol stať," zabával sa J. Človečko na svoj úkor. O dva dni sa na operačnú sálu dostal však znovu, na jednom mieste šitie začalo hnisať. Lekári ranu vyčistili, zašili a potom už bolo všetko tak v poriadku, že o mesiac išiel domov.

"Neviem, komu patrilo srdce, ktoré som dostal. Lekári to nepovedia. Len jeden ošetrujúci mi naznačil, že teraz zo mňa bude mladík. Možno bol darcom niekto mladý, kto zomrel pri autonehode, možno pri inej tragédii. Vo mne však žije ďalej a ja vďaka nemu tiež," s vďačnosťou vyriekol J. Človečko, ktorý, ale to sa dozvedel až oveľa neskôr, nebyť darcu a operácie, mal by pred sebou maximálne tri mesiace života. A dosť...

Po dvoch mesiacoch muroval

Keď prišiel J. Človečko z Prahy domov, jedna z dcér práve kúpila malý domček, okolo ktorého bol kopec roboty. Hoci nie je vyučený murár, zobral do rúk keľňu a ani nie dva mesiace po vážnej operácii vo veľkom muroval.

Pohyblivosť mu vydržala doteraz. Buď, ak to počasie dovolí, popracuje na dvore a v záhrade alebo ho nájdete v dielni. Motory ho stále držia a napríklad vlastné auto iného servisanta ako jeho ani nepozná. Vraj by bola hanba zveriť ho cudziemu, keď väčšinu života strávil práve vo vozidle. "Keby som mal nečinne sedieť, zbláznim sa. Musím mať pocit užitočnosti. Keď ma už rodina k operácii dotlačila, nech zo mňa ešte čosi majú," žartoval na svoj účet, keď sme ho pred pár dňami navštívili. S čakanom či lopatou sa síce už neoháňa, ale pri menej náročných prácach je vždy chlap.

Aj sa cíti relatívne dobre, i keď musí byť pod lekárskou kontrolou a brať lieky. Ako sám povedal, už si na ten ceremoniál zvykol. Keby "tabletky" vynechal, mohlo by sa stať, že by mu už ´päty pozerali na Torysu.´

Pred pár dňami bol v Bratislave na kontrole. Výslednú správu ešte nemá, ale podľa neho musí byť pozitívna, lebo srdce ho ani po desiatich rokoch nesklamalo, stále šliape ako dobre nastavené hodinky. Vraj keby aj ostatné tak fungovalo... pretože niekedy sa mu o pohyb stará "teta Róza", teda skleróza. Čosi hľadá, hľadá a nie a nie si spomenúť, kam to dal.

Okrem slaninky zbaští všetko

I keď operácia, ktorú podstúpil, bola veľmi náročná, žiadne veľké obmedzovania po nej nenastali. Stravuje sa ako pred ňou, keď sú sviatky alebo rodinné oslavy, aj nejaký ten štamperlík si môže dať. Lekári mu ho na roztiahnutie ciev dokonca doporučujú. Jediné, čo musel J. Človečko vynechať, je dobre vyúdená domáca slanina. Inak je úplne bežný stravník, ktorému manželka Helena nemusí extra vyvárať. Najvďačnejším je jej vtedy, ak mu pripraví mäso, to je pre neho ten najlepší "koláč". Raz za čas si aj pivko dá.

J. Človečko miluje život. Miluje to, čo je okolo neho. Teší sa z piatich dcér, zaťov, vnúčat, a hlavne života. Transplantované srdce si prakticky neuvedomuje, preto ani nie je veľmi nadšený veľkou medializáciou. Tvrdí, že je obyčajný človek. I keď to nie je pravda.

Pri kontrolách, ktoré musí raz za čas absolvovať, sa pravidelne s niektorými tvárami stretával. Dokonca vedel o dvoch Slovákoch, ktorých tiež v Prahe operovali, ale ... Oni nemali také šťastie, už nie sú medzi nami. Zahral v jeho prípade osud či náhoda? Alebo len platí z medicínskeho hľadiska suché skonštatovanie, že jeho organizmus prijal vzácny dar, časť niekoho iného?

Život vie písať neuveriteľné príbehy. Jeden z nich patrí aj Košičanovi Jánovi Človečkovi. Usmievavý človek so zmyslom pre humor, recesiu, ktorý sa snaží užívať i rozdávať radosť a je šťastný, že dostal šancu oslavovať narodeniny dvakrát do roka. Raz v decembri a druhýkrát 31. mája.

Prvú úspešnú tranplantáciu srdca na svete uskutočnili v Kapskom Meste

Počet operácií ovplyvňuje nedostatok darcov

"Ľudí, ktorí podstúpili transpantáciu srdca, je dnes pomerne veľa," dozvedeli sme sa od riaditeľa Prvej súkromnej nemocnice v Šaci MUDr. Juraja Vančíka, ktorý je známym kardiológom. "Štatistiky hovoria, že v Rakúsku je to na milión obyvateľov ročne priemerne 11 transplantácií. V Česku 6 a na Slovensku sú to ročne 2 pacienti. Celkovo bolo u nás, teda na Slovensku, zatiaľ odtransplantovaných asi 100 pacientov. Bratislava má odoperovaných zatiaľ asi 100 pacientov, ktorým sa urobila transplantácia srdca, Brno 220 pacientov a IKEM v Prahe asi 500 pacientov."

Jedna transplantácia stojí asi 1,5 milióna Sk, čo je síce pomerne drahé, ale technicky to nie je náročný operačný zákrok. Dokonca je ľahší ako bajpas a ani časovo netrvá dlho. Na to, že je u nás pomerne málo transplantácií, má hlavný vplyv vybudovanie siete darcov. "Práve oni najviac chýbajú. Inak by mohlo byť operácií iviac," tvrdí MUDr. Vančík. To, ako dlho pacient s novým srdcom prežije, je podľa neho aj otázka šťastia. Ale určite hlavne dobrá životospráva a tiež určitá sebakontrola. V 60. rokoch sa po operácii život pacientov predĺžil o rok pri 25 percentách. Teraz je to až u 80 percent. Päť rokov po operácii prežije asi 70 percent a 10 rokov približne polovica pacientov s transplantovaným srdcom.

Úplne po prvýkrát na svete tento vážny operačný zákrok uskutočnil v decembri v roku 1967 v juhoafrickom Kapskom Meste Dr. Christian Barnard. Úspešne transplantoval srdce 23-ročnej obete autonehody 59-ročnému L. Washkanskému. Muž trpel nevyliečiteľnou chorobou a jeho šance na prežitie boli nulové.

Najväčšou prekážkou pri transplantáciach bola predtým imunitná reakcia organizmu, tzv. rejekcia. Organizmus pri nej pomocou imunitného systému identifikuje nový orgán ako cudziu látku, a tak sa v tele rozbehnú obranné pochody, ktoré transplantovaný orgán zničia. Prvá úspešná transplantácia bola preto možná iba vďaka imunosupresívam, ktoré však zapríčiňovali náchylnosť na infekcie. Práve takáto komplikácia zapríčinila, že L. Washkanský žil s transplantovaným srdcom 18 dní a zomrel na zápal pľúc.

Prvá transplantácia srdca v bývalom Československu bola 9. júla 1968. Pacientka po šiestich hodinách zomrela. V začiatkoch transplantácie to nebolo nič neobvyklé, pretože pri nedokonalej imunosupresii pacienti zomierali na spomínanú akútnu rejekciu. Toto bol i dôvod celosvetového útlmu transplantačných programov. K ich vzostupu došlo až v 80. rokoch minulého storočia, kedy sa do imunosupresívnej liečby zaviedol cyklosporin. Pacienti sa začali dožívať dlhšieho veku.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Chlapi sa neradi rozvádzajú

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári