Korzár logo Korzár Košice
Piatok, 22. február, 2019 | Meniny má Etela
Nájdete nás na webe

Tréner Ján Hunčár kormidloval loď košických strojárov k najväčším úspechom v klubovej histórii

Tie dve fľaše stáli vo výťahu ako dvaja apoštoli..."Viedol som mladší dorast Lokomotívy a na Vysokej vojenskej leteckej škole som si založil aj

Tie dve fľaše stáli vo výťahu ako dvaja apoštoli...

"Viedol som mladší dorast Lokomotívy a na Vysokej vojenskej leteckej škole som si založil aj vlastné dorastenecké mužstvo. No tlačili na mňa, aby som išiel trénovať do Banskej Bystrice, keďže tam chceli mať vojaka. Trochu som sa toho obával, pretože som nemal prax, aj keď som už mal trénerskú jednotku. Obavy som nemal z tréningovej činnosti, ale problém bol v tom ako dokážem komunikovať s vedením klubu, hráčmi, obecenstvom, s tým nemali absolventi žiadnu skúsenosť. Najskôr som chcel trénovať pri niekom, a potom sa osamostatniť. Preto som s radosťou vzal ponuku, ktorú som dostal od Jozefa Vengloša, aby som mu robil asistenta vo VSS."

Ján Hunčár sa s Jozefom Venglošom bližšie spoznal v lete v roku 1970, keď mala v Košiciach sústredenie futbalová reprezentácia do dvadsaťtri rokov. Viedol ju Vengloš s asistentom Fáberom. Vrátil sa z Austrálie a na začiatku sezóny 1970/71 sa stal aj trénerom košických strojárov. "Prišli sme na tréning a predstavil ma mužstvu - toto je absolvent pražskej Karlovej univerzity a bude mojím asistentom. Jožko Bomba ma privítal ako sa patrí: Do p..., jeden profesor, druhy profesor, ta kedy še budzeme učic hrac? Neskôr sme sa stali veľkí kamaráti, je to vynikajúci človek," dostalo sa Jánovi Hunčárovi nezvyčajného prijatia v mužstve, ktoré malo pred sebou najúspešnejšie roky žlto-modrej histórie.

V prvej sezóne, keď ho z lavičky kaučovali spolu s Venglošom, skončilo v lige na druhom mieste, o rok neskôr, v sezóne 1971/72, keď sa Ján Hunčár stal hlavným trénerom, boli strojári štvrtí a v sezóne 1972/73, stále pod jeho taktovkou, tretí. To sú zlaté stránky už neexistujúceho košického klubu.

Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov bola federálna liga pod nadvládou slovenských mančaftov. "Keď sme boli druhí a Trnava majstrom, celá horná polovica tabuľky patrila slovenským tímom. Boli tu vynikajúce mužstvá i trénerské osobnosti, ako Jim Šťastný, Malatinský, Moravec, Hucko, Vengloš či Karel. Na Slovensku sme mali veľa výborných hráčov, ale veľa dobrých trénerov tu nevyrástlo. Je to asi ako v herectve, je kvantum dobrých hercov, ale koľko je dobrých režisérov?"

Nové trénerské duo na Solovjevovej vedelo po prvých tréningoch, kde jeho mančaft topánka tlačí. "Bolo to vysoko technické, ale trošku statické mužstvo. Do tréningového procesu sme preto zaviedli veľa behov, na rozvoj vytrvalosti. Bolo to veľmi náročné, ale musím povedať, že mužstvo bolo veľmi disciplinované, hráči robili tréningový proces na zásadách vlastnej uvedomelosti a presvedčenia, každý vedel prečo trénuje," bol niekedy problém z tréningu ich dostať, nad čím sa prototyp dnešného futbalistu už iba pouškrnie.

"Najmä vtedy, keď sme, podľa záujmu, hrávali iné loptové hry, minifutbal, basketbal, volejbal, tenis... Chlapci sa zišli o deviatej ráno, a o dvanástej sme ich museli vyháňať z pracoviska." Pravda, keď sa malo behať alebo posilňovať, nálada sa hneď o pár stupňov pootočila. "Medzi staršími hráčmi sa našlo pár dudrošov, o Jožkovi Bombovi som už hovoril, aj Morjo Daňko k nim patril. Keď už toho mali naozaj dosť a ja som ich ešte stále preháňal, adresoval mi poznámku - odstreľte toho lampasáka!"

No boli aj hráči na ktorých sa dalo spoľahnúť, že s ich pomocou mužstvo splní do bodky to, čo im tréneri v príprave naordinovali. "Najmä Jutka a Galis. Stačilo im povedať - pobežíte prví a ukážete ostatným akým tempom, rýchlosťou majú bežať. Boli to veľmi dobré typy aj pre futbal, dokázali znášať náročnosť v tréningovom procese i v priebehu hry." Niekedy však museli, chtiac-nechtiac, ísť príkladom aj tréneri. "Počas tatranských sústrední sme chodievali s chlapcami aj na Skalnaté pleso a niekedy ich bolo treba trochu do tréningu povzbudiť. Stavili sme sa o štyri fľaše šampanského, že keď pobežíme s nimi, jeden z nás skončí v prvej polovici a druhý nebude posledný. Stávku sme vyhrali, ale na druhý deň sme si nadávali, že sme to vôbec navrhli. Bol tam príliš tvrdý, kamenistý podklad. Tri dni sme potom nemohli normálne chodiť a radšej sme používali iné schodisko v ubytovni ako hráči, aby sa nám nesmiali. Kvôli tomu sme museli zmeniť i tréningový proces..." nevyplatilo sa vždy ísť príkladom.

Aj preto, že ktosi potom musel merkovať nad morálkou družstva, veď viete, že futbalisti nikdy neboli svätí. "S Jožkom Venglošom vždy večer sme z vonku kontrolovali izby, či sa v oknách po večierke nesvieti. Boli sme na sústrední v Tatrách a spali vo vojenskej zotavovni. Známa štvorka, Strausz, Bomba, Desiatnik, Králka, ako vždy, bývala spolu, len Boroš sám, lebo sa pripravoval na skúšky. Mimochodom, zaujímavým spôsobom, pustil si gramofón a študoval do taktu. Uňho bolo v poriadku, že sa svieti, ale tá štvorkauž mala mať zhasnuté. Vojdem do vestibulu a vidím, že starý, krívajúci kurič nesie v jednej ruke fľašu rumu, v druhej fľašu borovičky. Kričím naňho: Stojte! No on len podišiel k výťahu a keď sa otvorili dvere, iba tam tie fľaše položil. A výťah išiel hore sám. Po starých, drevených schodoch som vŕzgajúc a s hrmotom vybehol hore skôr ako tam bol výťah. Dvere sa otvorili a tie dve fľašky tam stáli ako dvaja apoštoli. Vojdem na izbu, Bomba je už naštvaný a ďalší sa smejú len cez zuby. Vedeli, že majú po večernej zábave. Samozrejme, všetko sa prepieklo a vedenie tímu sa o fľaše už nejako postaralo..."

Tréneri občas radi očko prižmúrili, lebo čo je pravda, to je pravda, na trávniku hrali ich zverenci ako z partesu, po futbalovej stránke sa im máločo dalo vytknúť. Chýrna bola najmä záloha, o trojici Daňko - Pollák - Štafura sa tradovali legendy. "Hrávali sme systémom 4-3-3 a v zálohe mal každý špeciálne úlohy. Oťo Štafura bol viac vzadu, zbieral lopty a dával ich Bobymu Pollákovi, ten bol expert na krátke prihrávky a techniku, Daňko zas na prihrávky na stredné a väčšie vzdialenosti. Najmä jeho časované prihrávky boli perfektné. A mal aj fantastickú techniku a vynikajúcu strelu. Riadil sa poučkou z biomechaniky - teleso pošleš najďalej vtedy, keď naňho pôsobíš po najdlhšej dráhe za najkratšiu časovú jednotku najväčšou silou."

Možno znie ten zákon trochu inak a ani sám Daňko nemal o ňom potuchy, ale Ján Hunčár bol známy tým, že futbalu sa venoval aj po vedeckej báze. Často publikoval metodické články v odbornom týždenníku Tip. "U nás bola vtedy metodika oveľa viac prepracovaná ako na západe, a ja som vždy všetko analyzoval. V sedemdesiatych rokoch bolo dostať množstvo odbornej literatúry, pravda, zväčša o futbale v Sovietskom zväze, NDR či Maďarsku. Dnes hovoria tréneri, že je to staré, ale keď sa chcem naučiť nové, musím predsa poznať a pochopiť aj to staré. Mal som veľa priateľov v Prahe, bývalých spolužiakov z fakulty telesnej výchovy a športu, stačilo im zavolať a hneď som mal doma najnovšie filmy o futbale v Brazílii, Anglicku, či Nemecku. Skôr ich videli naši chlapci, ako sa premietali po Slovensku..."

Spolupráca dvoch futbalových odborníkov priniesla ovocie, no nebyť šikovného vedenia klubu, VSS by asi necestovali po ihriskách súperov s povesťou jedného z najlepších ligových tímov. "Trio Nogrády, Kropáč a Juhás nám inde závideli. Mali sme funkcionárov ako špičkové európske mužstvá. Oni nepotrebovali získavať informácie o trénerovi, o hráčoch, boli na každom tréningu, od prvej do poslednej minúty. Takže sami vedeli koho vyhľadať, kúpiť, koho preradiť alebo vyhodiť. Disponovali ešte pätnásťčlenným výborom, ale z neho nik nezasahoval do ich práv. Oni boli akási nadstavba. A každý z členov výboru mal na starosť nejakú oblasť, jeden vybavoval zamestnanie, druhý riešil bytovú otázku hráčov, iný školskú, ďalší vybavoval pasy, keď sa niekde cestovalo. Bol to však skromný klub, aj závod. Ale relatívne aj veľké peniaze, ktoré funkcionári vedeli pre hráčov i trénerov zabezpečiť."

Len pre názornosť, s upozornením, že (ne)podobnosť s dnešnými podmienkami je čisto náhodná: "Najstarší hráči mali platy cez dvetisíc korún, Švajlen dvetisícsedemsto, Bomba a Desiatnik dvetisícštyristo, ostatní od deväťsto do tisícšesťsto korún. Tí čo študovali, dostávali štipendium päťstosedemdesiat korún od školy a päťstopäťdesiat od Krajského výboru strany. Mali výhodu, že daň bola minimálna. Za vyhratý zápas mal tréner k dispozícii pätnásťtisíc korún, takže jeden hráč mohol dostať maximálne tisícdvesto. No k tomu bolo i kalorické, päťsto korún, plus príplatok za reprezentáciu, dvestopäťdesiat... Takže hráči zarábali od štyroch do osemtisíc korún," pamätá si tie cifry Ján Hunčár ešte aj dnes.

Nejaké peniaze boli aj za prípravné zápasy, domáce, no najmä medzinárodné. Často záležalo i na šikovnosti medzinárodných manažérov, či sa mužstvu oplatilo ísť na taký zájazd, že muselo hrať každý druhý deň, keď nechcelo prísť domov s prázdnou. Trebárs v Južnej a Strednej Amerike... "Spomínané trio malo veľmi dobré kontakty s ústredím v Prahe a zároveň i s najväčšími manažérmi, ktorí pre VSS, i ďalšie naše kluby, vybavovali kontakty po svete. Preto mužstvo chodilo po toľkých zájazdoch a do Košíc prichádzali tiež chýrne mančafty. Boli traja veľkí manažéri - Poliak Ukrajinczyk, pre východnú Európu, Čech Palounek, ktorý žil v Argentíne a jeden Rakúšan, tuším Berger. Tak sa naše mužstvo dostalo do Južnej a Strednej Ameriky. Oplatilo sa, lebo prinieslo do klubovej pokladnice deväťtisíc dolárov, za deväť odohratých zápasov. A mužstvo malo hradené všetko, cestovné, stravu, ubytovanie, navyše, každý z hráčov mal vreckové, nie malé. Keď prišlo do Bogoty, vítal ho plný štadión, päťdesiattisíc divákov. Dvanásť dní predtým tam hralo poľské národné mužstvo a prišlo naň len štrnásťtisíc divákov. Bola to šikovnosť manažéra Palouneka, ktorý si od nás nechával posielať výstrižky z našich novín a tak nás propagoval v miestnej tlači niekoľko dní pred príchodom. Hráči mali od Palouneka za zápas po dvadsať dolárov, no vidiac plný štadión povedal - chlapci, ak do polčasu nedostanete viac ako dva góly, dostanete ďalších dvadsať. Išlo to dobre, tak prišiel cez prestávku s tým, že keď po polčase dáme gól a nedostaneme do konca zápasu viac ako tri, pridá každému ďalších dvadsať dolárov. Prehrali sme 1:2 a chlapci si zarobili za zápas šesťdesiat dolárov..."

Veru, boli to nezabudnuteľné zájazdy. A VSS pochodili takmer celý svet. Mužstvo bolo výborne zabezpečené aj po materiálnej stránke. "Mali sme kontakty s Pumou. Jeden z dvoch bratov Dasslerovcov tu bol celý týždeň a potom obliekol od hlavy po päty celý mančaft. S pumami (loptami) sme hrávali aj domáce zápasy, nastupovali sme v pekných, žltých teplákových súpravách... Keď sme hrali na Sparte, Himl si zavolal Nográdyho na tribúnu a tam ho spucoval, ako to, že propagujeme Pumu. Pritom, okrem malého znaku nebol na teplákoch žiaden nápis, žiadna reklama. Nič z toho síce nebolo, ale pre starého pána bolo ponížením, že taký mladík naňho na tribúne ziapal. Neskôr bol s nami Himl dokonca kamarát, keď prišiel do Košíc na akýsi aktív, chválil nás, aký dobrý futbal hráme..."

Pre Jána Hunčára to bol najkrajší rok v trénerskej kariére, aj keď po odchode Jozefa Vengloša ešte dvakrát s mužstvom atakoval popredné priečky ligovej tabuľky. Jeho rozhodnutie skončiť po sezóne 1972/73 urýchlilo nešťastné finále Československého pohára a prehra v odvete s Baníkom na Bazaloch za trochu podivných okolností. Ale k nim sa už Ján Hunčár nechcel vracať.

Na čas sa ešte k mužstvu vrátil, ale viac sa venoval zamestnaniu na Vysokej vojenskej leteckej škole. "Vždy mi hrozilo, že ma prevelia trénovať do Banskej Bystrice, ale manželke nebol povôli kočovný život, tak som s trénovaním na čas prestal. Tu som mal stále zamestnanie a dobré postavenie na katedre, robil som zástupcu vedúceho katedry. A viete, aké je trénerské povolanie vratké..."

Dnes má Ján Hunčár sedemdesiattri rokov, za sebou tri vážne operácie (triesel, chrbtice a v ľavej nohe má nový kĺb), ale stále chuť do futbalu. Bol pri začiatkoch malého ličartovského zázraku, keď sa mužstvo prebojovalo z tretej triedy až do krajských majstrovstiev. A na dverách jeho kancelárie v ličartovskej klubovni na štadióne v Čermeli nájdete menovku: Ján Hunčár, koordinátor pre mládež.

Bohuš MATIA

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Košice Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  2. Štefánka by Pulitzer
  3. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  4. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny
  5. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  6. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  7. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  8. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  9. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  10. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  1. Na Slovensku sa vydáva najviac učiteľských preukazov
  2. Prihlásili ste sa ako dobrovoľník na Olympiádu v Tokiu?
  3. Šesťročné dlhopisy teraz s výnosom až 7 % p.a.
  4. Štefánka by Pulitzer
  5. Počuli ste už o integrovane pestovanej zelenine?
  6. Konferencia - EU support for research
  7. Slovensko má zasiahnuť robotizácia
  8. Viete, aké sú najlepšie možnosti sporenia pre mladých?
  9. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť
  10. Hitem jsou cyklopočítače Mio - pro zábavu i výkon
  1. Premýšľate o aute do 10 000 eur? Poradíme vám, ako nenaletieť 24 426
  2. Reportáž: Takto sa na Slovensku vyrábajú cestoviny 17 084
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 9 761
  4. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 6 930
  5. Trápi vás chrípka alebo prechladnutie? Vieme, ako s nimi zatočiť 6 187
  6. Čo sa stalo s mojimi úsporami v druhom pilieri? 5 247
  7. Štefánka by Pulitzer 5 056
  8. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 4 810
  9. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 584
  10. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 2 926

Neprehliadnite tiež

Vadala mu tvrdil, že s Ficom sa poznajú. On sa na tom vtedy len smial

Hovoril tiež, že je spojený so Smerom, a ponúkal aj pomoc s dotáciami.

Antonino Vadala na košickom súde, ktorý ho vydal do Talianska.

Spor prerástol do extrému. Jeden má rozťatú hlavu, druhý zlomenú nohu

Kaduk podozrieva políciu, že žehlí susedovi jeho prešľapy.

Mladší z Kadukovcov utŕžil ranu na boku hlavy, útok opätoval kontajnerom.

Práce na dostavbe zimného štadióna v Starej Ľubovni sa začnú v apríli

Obyvatelia mesta na svoj športový stánok čakajú už 36 rokov.

V meste Stará Ľubovňa už desaťročia čakajú na zimný štadión.

Španiel Casado verí, že Michalovce aj druhý domáci zápas zvládnu

Po dvoch prehrách s Nitrou berie do tretice už len víťazstvo.

Casado v premiére za Michalovce predviedol výborný výkon.

Keď muž miluje mesto. Veľký príbeh lásky Sándora Máraia a Košíc

Pred tridsiatimi rokmi zomrel svedok starých Košíc.

Sándor s Lolou prežili spolu 62 rokov a až do smrti v exile spomínali na rodné Košice.

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kiska: Fico ma chcel vydierať, aby som ho vymenoval za predsedu ústavného súdu

Prezident Andrej Kiska vysvetľoval daňovú kauzu firmy KTAG.

Stĺpček šéfredaktorky

Robert Fico je v rozklade

Ako do Ficovej mafiánskej scény zapadajú policajné orgány?

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Vojna Fica a Kisku vstúpila do novej fázy

Fico opäť našiel Kiskovi úžeru.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop