dosiek znamenajúcich svet. Na tých košických stála pred pár dňami, keď spolu so svojimi kolegami pricestovala, aby tunajšiemu publiku opäť po roku zahrala obľúbenú komédiu Dokonalá svadba. Ešte pred predstavením nám však stihla odpovedať na zopár otázok.
Vy ste vraj okrem herectva koketovali v detstve aj s povolaním zverolekárky. Prečo?
- Odjakživa som milovala zvieratá a vždy vo mne bola snaha pomáhať. Keď napríklad vypadli tri lastovičky z hniezda, dovliekla som ich domov, urobila som im hniezdo a potom sme celá rodina chodili chytať muchy. Tie lastovičky som však vychovala, operili sa a aj odleteli. To bol môj prvý chovateľský úspech. Potom sme na gymnáziu mali pitvať hrdličku. Niekto ju postrelil, takže naša učiteľka biológie sa rozhodla, že by to bol výborný školský experiment. Ale keďže sa jej nepodarilo uspať ju éterom, vzdala to. A kto si zobral postrelenú hrdličku domov? No ja. Bola som s ňou u veterinára, ten jej vybral z krídla broky a Píďo u nás žil asi pol roka, kým sa nevyliečil. A donedávna - neviem či je to vôbec možné a koľko také hrdličky žijú - ale odvtedy každé ráno prilietala na stožiar pred oblokom mojich rodičov hrdlička, ktorá tam ráno hrkútala. Tak som si hovorila, že je to určite Píďo. Bola som o tom presvedčená. A keby mi niekto tvrdil opak, tak ho zaškrtím. (smiech)
Máte teraz doma aj iné zvieratká okrem psov?
- Momentálne máme ešte dve žubrienky, pretože môj mladší syn sa v tomto, žiaľ, podal úplne na mňa.
Prečo žiaľ?
- Lebo vidím, čo je to za tortúru. Také dieťa si prinesie domov zvieratko, postará sa jeden-dva dni a to je všetko. Ale mne to už nedá a nemôžem sa na to vykašľať. Takže teraz mením žubrienkam vodu a nedávno som sa na svoju veľkú hanbu, lebo vôbec netuším, čo taká žubrienka, nastávajúca žaba, môže žrať, bola v akvaristike pýtať sa na nejaký planktón. A nevysmiali sa mi. Týmto sa im chcem za to poďakovať. (úsmev) Takže máme dve žubrienky. Ale predtým sme mali aj kocúra, ktorého sme si zobrali z útulku a ktorý po siedmich rokoch od nás odišiel a už sa nevrátil. Potom sme mali dvoch chameleónov, vodné korytnačky. Už sme mali naozaj všeličo.
A ako ste sa dopracovali práve k žubrienkam?
- Tak, že môj mladší syn sa rozhodol chovať žubrienky, na čo som mu povedala, že to neprichádza do úvahy. Neviem sa o to starať, nemám k tomu ani dostupnú literatúru, vôbec netuším, ako sa žubrienky chovajú, čo môžu jesť..., takže nech si to vytlčie z hlavy. Koniec-koncov, kto to kedy videl, chovať budúce žaby. A potom mi prišla jedna úžasná sms-ka zo školy, kde mi sľuboval všetko možné, čo urobí, ako sa vlastne vďaka tým žubrienkam zlepší z biológie a ako ma veľmi miluje. Takže som nakoniec súhlasila.
Čomu ešte vaša rodina holduje tak ako zvieratkám?
- Ono je to rôzne. V čom sa zhodneme, sú ešte návštevy kina. My traja - teda hlavne ja a chlapci - chodíme radi do kina. Manžel si radšej pozrie dobrý dokument. Inak máme rôzne záľuby. Ja si veľmi rada prečítam, na rozdiel od mojich synov, nejakú knihu. Chlapci sú skôr napojení na internete, alebo hrajú nejakú počítačovú hru.
Čo myslíte, v akých šľapajach sa v profesionálnom živote vyberú vaše deti?
- Myslím že starší syn je skôr introvert, ktorý si vystačí s počítačom. Pravdepodobne sa v budúcnosti bude orientovať skôr týmto smerom. Mladší je zas komediant, ktorý je rád stredobodom pozornosti. Obávam sa, že povolanie herec sa mu páči a zatiaľ sa aj tvári, že ním chce byť. No uvidíme....
Ako často chodievate s deťmi do Košíc?
- Žiaľ, nie tak často, ako by som chcela. Mám mnoho povinností v Bratislave a tým, že deti navštevujú školu, nemôžem sa s nimi vybrať do svojho rodiska kedykoľvek. No keď som doma, veľmi rada zájdem do starého mesta, na blšák a určite nevynechám Kolibu za sídliskom KVP.
Autor: ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
