bola pomenovaná po jeho predkoch-remeselníkoch, sa mu stal životom. Za komunistov oň prišiel, šťastie skúšal aj v Kanade. Ako jeden z prvých Slovákov videl na vlastné oči, čo je to džínsovina. Zrejme ani jemu vtedy nenapadlo, že sa podieľa na niečom, čo o pár desaťročí budeme kupovať len v Tuzexoch a zrejme už naveky nevyjde z módy.
"Áno, bavilo ma to. Všeobecne to ale bola drina," stručne hodnotí ťažko odpracované roky Štefan Lomnitzer, teraz už na zaslúženom dôchodku. Do Starej Ľubovne prišla modrotlač z Poľska. "Remeslo som zdedil po predkoch. Tí pochádzali z poľského Dlugolinca. Až dodnes je to meno v Starej Ľubovni rozšírené," objasňuje začiatky posledný umelec - modrotlačiar. Rodinná dielňa vyrábala látku pre široké okolie, od Bardejova, Sabinova, cez Levoču až do zahraničia, do poľských pohraničných dedín. Záujem bol veľký, želania zákazníkov rôzne. "Už vtedy si vyberali. Každá obec mala svoj obľúbený vzor. Z Jakuban nekúpili vzor, ktorý bežne kupovali z Kamienky. Napríklad Jakubanci obľubovali vzor s paličkami, ale bolo ich veľa. Jeden sa volal huša laba," spomína Štefan Lomnitzer.
Modrotlač sa vyrábala zo surového bavlneného alebo ľanového materiálu, ktorú musel farbiar pripraviť predfarebne vývarkou. Medzi svojimi to Štefan Lomnitzer nazýval "odšlichtovanie". Vtedy sa nečistoty a usadeniny oprali, vypláchli, usušili a naškrobili. "To záležalo najmä od ceny. Najčastejšie sme používali zemiakový škrob. Potom sa materiál mangľoval, teda vyhládzal," popisuje pracovný postup, ktorý bol v "jeho časoch" veľkým výrobným tajomstvom a žiaden modrotlačiar ho cudzím, tobôž konkurencii, neprezradil. Možno preto boli kedysi rodinné podniky výnosné.
Pap, alebo rezerva, ako sa vtedy nazývala bohatá olejovitá zmes maliarskej hlinky, arabskej gumy a ďalších chemikálií sa nanášala na formu. Materiál bol prevesený i na tlačiarenskom stole, naklonený k majstrovi v 40-stupňovom uhle. Vybraný vzor, odtlačok sa namočil v pape a potom formou nanášal na plátno vybrané vzory. Po dôkladnom vysušení sa plátno niekoľko hodín farbilo v indigovej kype. "Indigo je jedno z najstarších farbív. Kypa bola nádrž s obsahom asi troch kubíkov farby, z betónu a hlboká asi dva a pol metra," upresňuje najstarší Lomnitzer. Plátno sa uchytilo na ráf za okraj a kladkostrojom sa spustilo do kade. Materiál sa na jeden ponor farbil desať až tridsať minút. Keď sa plátno vytiahlo na vzduch, bolo žltej farby, okysličením sa zmenilo na modré. Od počtu ponorov, vtedajších "cugov", záležala intenzita modrej farby. "Na zástery stačili tri cugi, najtmavšie zákazky sa robili na sedem cugov," dodáva. Potom nasledovala podľa majstra farbiara najhoršia časť práce. "Po vysušení sme museli prať plátno v roztoku kyseliny sírovej. A to bolo to najhoršie. Buď sa to robilo ručne, alebo cez kolovrat. Viete si predstaviť, ako sme mali popálené ruky, keď sa celé hodiny ničila pokožka. Aj malé ranky neuveriteľne štípali," spomína najstarší modrotlačiar.
Nasledovalo ešte jedno vypláchnutie, tentoraz v čistej vode. Za oných čias sa vyplachovali plátna v riekach. "Chodili sme ku rieke Poprad," dodáva. Opäť sa materiál vysušil a vyžmýkal, prešiel škrobením s prídavkom niekoľkých gramov včelieho vosku alebo molitanu. "Tak sme dosiahli lesk a hladkosť materiálu," hovorí Lomnitzer.
Po vojenčine zlákal Štefana svet. V Kanade pobudol šesť rokov, domáce remeslo mu pri hľadaní práce pomohlo. Najprv síce robil na farme, neskôr ho vzali do textilnej fabriky za miešača farieb. "Robil som s indigovým farbením, posledný rok som už bol majstrom pri indigovej linke. Farbili sa tam nite na výrobu džínsoviny, u nás to bolo niečo celkom neznáme, prvýkrát som o tom počul v Kanade," spomína Štefan. Ako sám hovorí, za deväť hodín stihli nafarbiť 8-tisíc yardov látky. Na začiatku to vraj bolo veľmi ťažké, mal problém dohovoriť sa anglicky.
Potom nastal v jeho živote neočakávaný zlom, otcova choroba a rodinné trampoty ukončili Štefanove potulky po svete. Prišiel aj o dedičstvo dielňu. Medzitým, v roku 1949 bola združstevnená. Najprv patrila pod družstvo Kroj, neskôr pod Vzorodev. "Tunajší okres mal námietky, že dielňa prináša zisk Bratislave, preto museli odovzdať dielňu Vzorodevu. Potom odbyt ubúdal, a tak zanikla v roku 1962 aj dielňa. Vzorodev dali do šrotu," hovorí vecne Štefan Lomnitzer. Tak skončil posledný modrotlačiarenský farbiar po celý zvyšok produktívneho veku ako zamestnanec miestnych komunálnych služieb. "Či sa mám hnevať?" odpovedá začudovane na otázku ďalšou otázkou. "A čo sme mohli a mali vtedy robiť?" odpovedá pokojne Štefan Lomnitzer.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
