Telesný hendikep ju "nepoložil" a nikdy nestratila zmysel života
Ivana Čamajová je od narodenia telesne postihnutá. Už keď bola v mamkinom bruchu, objavili sa zdravotné problémy. Pred 33 rokmi lekárska veda nebola ale na takej úrovni ako je dnes. Snaha lekárov sa orientovala hlavne, aby udržali tehotenstvo, nech dieťa príde na svet. Aké bude, sa ukázalo až s jeho prvým plačom.
Dievčatko sa narodilo s komplet polámanými hrubými kosťami, keďže telíčko malo málo vápnika. Trpelo dosť zvláštnou chorobou, ktorú ľudia málo poznajú. Je to lomivosť kostí. Tento zdravotný postih bol pre Ivanu hrozný. Celé detstvo pretrpela v bolestiach, keďže dosť často bola v sádre.
"Stačilo, aby som sa hoci len do vankúšika buchla a už sa nejaká kosť na nohe alebo ruke zlomila," vrátila sa Ivanka (s jej súhlasom ju môžeme takto oslovovať - poznámka redakcie) do spomienok, čo sprevádzalo jej detstvo. "Zlomenín bolo nespočetne veľa. Viac som bola zafixovaná ako voľná, a preto som bola často v nemocnici. Našťastie, vždy išlo len o zlomeniny hrubých kostí. Nikdy nie tenkých, ku ktorým patria aj tie, čo máme v mozgu. Keďže môj organizmus musel vydávať energiu na to, aby sa po zlomení kosti zrástli, nemal už síl podporovať rast. Preto som sa dostatočne do výšky nevyvinula."
Hoci lekári mali s opísaním perspektívy Ivankinho ďalšieho života čiastočne pravdu, viac sa, našťastie, zmýlili. Tvrdili totiž, že nebude mať zuby, nechty, mihalnice ani vlasy. V skutočnosti jej všetko super rastie, takže je toho dosť, o čo sa má ako správna baba starať. Druhé plus sa ukázalo, keď dostala prvé "mesiačiky". Po tom, čo sa stala z dievčatka žena, mohlo totiž nastať buď ďalšie zhoršenie alebo zlepšenie. "Stalo sa to druhé. Môj stav sa zlepšil a viaceré negatíva ustúpili. Som teda normálna žena, len malá a na vozíku," zhodnotila situáciu Ivanka.
Obdivovať na nej treba to, že o svojom hendikepe dokáže veľmi otvorene hovoriť. Pritom ju nepoložil, nepadla na kolená a ani na chvíľku nestratila zmysel života. Určite je to aj vďaka rodičom a o dva roky staršej zdravej sestre Renáte, ktorí ju milujú a sú jej oporou.
Do školy šla ako osemročná
Ivankina rodina pochádza zo Žiliny, tam bývali, kým neprišiel problém - škola. Do bežnej školy sa hendikepované dievča na vozíku nikde nemohlo dostať. "Aby som bola úplne presná, na moje zaradenie do školskej dochádzky sa spočiatku zo strany zodpovedných úradov zabudlo. Stratila som sa v evidencii, a tak som išla do prvej triedy až osemročná. Aj to len na urgencie rodičov. V Bratislave pre mňa miesto nebolo, dostala som sa teda do ústavu v Košiciach na Opatovskej ceste."
Rodina začala žiť odlúčene, čo bolo veľmi ťažké. Najprv sa prisťahoval do Košíc otec, ktorý rok býval na ubytovni, len aby Ivanke nebolo smutno, že je od blízkych ďaleko. Neskôr sa do Košíc nasťahovala i mama so sestrou. "Moja rodina bola a je úžasná. Musela mať obrovskú silu, aby psychicky zvládli všetku moju bolesť. Za neopísateľnú lásku, ktorou ma zahŕňali, im ďakujem. Sestra bola pre mňa dokonca v niektorých chvíľach viac ako mama, pretože mamka občas aj niečo odpustila, ale sestra nie. Stavala sa do pozície generála, vyhlasujúceho, že ja sa budem riadne podieĺať aj na domácich prácach i na upratovaní. Veď mám chorú len telesnú schránku, ale inak som taká istá ako každý iný."
Sestra mala pravdu a časom na to prišla aj Ivanka. Hoci sú momenty, kedy musí aj teraz zvážiť, ktorý pohyb môže urobiť a čo radšej nie, aby si neprivodila zlomeninu. Nechcela by mať znovu napríklad trojnásobnú fraktúru na nohe, čo mala ako dieťa. "Vtedy som naozaj musela pretrpieť veľa bolesti. Výsledkom toho sa stalo, že som približne ako 11-ročná nemala už sĺz. Zrejme som si všetky dovtedy vyplakala. Keď prišla nejaká bolesť, len som stlačila zuby. Šťastím pre mňa bolo iba to, že sa mi kosti relatívne rýchlo zrastali," pokračovala Ivanka v spomienkach na nie príliš pekné detstvo. V ňom trpela i preto, že nebolo toľko liekov ako je teraz a mnoho vecí sa nevedelo.
Dosť sa napríklad hovorilo, že to, čím Ivanka trpí, je dedičná choroba. Až keď sestra otehotnela a dala si urobiť vyšetrenia, aby jej dieťa náhodou nemalo podobný osud, ukázal sa omyl lekárov. "Neišlo o dedičnú chorobu. Jednoducho sa v maminom tele, keď ma čakala, len čosi pomiešalo. Jeden čas mi aj svitla nádej, že by sa mi snáď dalo pomôcť. Doktori navrhli, že by do hrubých kostí vložili kliny. Nemohli však dať záruku, že sa okrem môjho dorezania nejaká kosť nezlomí alebo mi nejako inak neublížia. So zákrokom preto rodičia nesúhlasili, čomu som rada."
Ivanka chodila do školy na Opátskom 12 rokov. Po základnej škole sa vyučila v SOU za ručnú vyšívačku. Dnes výber trošku ľutuje, pretože vie síce šiť, pliesť, háčkovať, no nebaví ju to. Je presvedčená, že má na viac, napríklad na zvládnutie ekonomickej školy, dnes obchodnej akadémie. V časoch, keď ona chodila do školy, telesne postihnutí sa dosť pred očami verejnosti ukrývali a myslieť na to, že by raz niekde mohla robiť napríklad ekonómku, bolo vtedy takmer nemožné.
"Vážne však uvažujem, že si maturitu urobím. Škoda len, že na Opátskom neexistuje možnosť, aby si bývalí žiaci mohli rozšíriť vzdelanie. Ja som do ústavu rada chodila, mám na tento pobyt pekné spomienky. Možno, že niektorí učitelia ma doteraz poznajú, takže by som sa vrátila do známeho prostredia," myslí si Ivanka. So svojím hendikepom sa nezmierila, lebo to sa nedá. Naučila sa s ním však žiť. Nemá problémy ísť von, nehanbí sa. To skôr iní sa na ňu ešte občas prekvapene pozrú. Vie sa ísť zabaviť, byť s dievčatami i chlapcami, má veľa kamarátov. Jednoducho je spoločenská, občas vraj až ukecaná. Ale...
Kamarátov má, hľadá partnera
"Zatiaľ mám len kamarátov. Možno som i ja robila trochu chybu, že som sa skôr pozerala po ´zdravých´ chlapcoch. Vnímala som to tak, že keďže ja mám hendikep, partner by mal byť bez neho. Zistila som však, že na vážny vzťah nikto so mnou nemyslí. Neviem, či sa bojí, hanbí pred okolím alebo aj sám pred sebou, no pravá láska ma ešte nepostretla, čo i trochu bolí," otvorila Ivanka svoje srdce i tejto citlivej téme.
Netají, že túži po partnerovi. Je predsa žena, ktorá by raz rada pocítila aj pravý materinský cit. "Ľahké by to nebolo, ale keby sme sa mali radi, určite by sme všetko prekonali a boli by sme šťastná rodina s aspoň jedným bábätkom. Zvládla by som aj bolesti, ktoré ma ani teraz neobchádzajú, lebo najmä pri zmene počasia sa bývalé zlomeniny hlásia. Zatnem však zuby a idem ďalej," hrdinsky prehlásila táto mladá žena so zvonivým, až nákazlivým smiechom, ktorý jej okolie už dobre pozná. Rovnako ako to, že keď ide na prechádzku, partnera jej robí psík. Hafani sú jej miláčikom, má ich veľmi rada a keby mohla, nasťahovala by k sebe všetky opustené nemé tváre.
"Dvanásť rokov som mala Lucku. Bola to úžasná sučka, verná, milujúca, všade chodila so mnou. Stále mám pred očami to, že keď umierala, ešte sa v bolesti pýtala ku mne, do postele. Mama ju vyložila, naposledy sa na mňa s láskou pozrela a vydýchla. Veľmi ma to zobralo, aj vysoký tlak som dostala, tak som smútila. Asi pol roka som sa s jej smrťou nevedela vyrovnať. Vtedy som povedala: koniec, ďalšieho psíka už nechcem, lebo ja sa viem na neho citovo veľmi naviazať a potom to hrozne bolí."
Ivanka sa ale mýlila, pretože, čo nechcela ona, to si našlo ju. Susedy boli vonku na prechádzke a malé šteniatko sa k nim prikmotrilo. Prišlo s nimi až pred blok. Jedna vyšla hore k Čamajovcom, aby sa mama prišla pozrieť, čo majú. Späť sa vrátila s malou guľôčkou. "Tento najdúšik Luky je veľký šibal, chytrý, no úplne iný než bola Lucka, Vlial mi však chuť do života a som znovu veľmi šťastná. I keď teraz, keď sme vonku, počuť ma na celú ulicu, toľko musím na neho kričať. Lucka sa odomňa nikdy nepohla, vždy sedela vo vozíku pri mne, zato Luky vymetie všetky kúty," rozosmiala sa Ivanka, ktorá je vďaka psíkom, Luky je jej štvrtý, okoliu zapamätateľná ako blondínka so psíkom.
Stretáva sa s bariérami
Mať 33 rokov a prežiť toho toľko, čo Ivanka, to si žiada obrovskú silu. Ona ju má. I keď netají, že má trošku aj obavy. Nie zo súčasnosti, pretože má rodinu, ktorá stojí pri jej boku. Lenže, čo raz, keď sa rodičia pominú? "Samota? Áno, tej sa bojím, pretože pri niektorých činnostiach potrebujem pomoc zdravého človeka. Hovorím to úplne otvorene preto, že aj my, hendikepovaní ľudia, túžime po pohladení, láske, po prekrásnom a opätovanom vzťahu. Niektorí zdraví nás vnímajú tak, že telesne postihnutí sú skupina, ktorá chce od štátu len brať peniaze. To si myslia niektorí poslanci, to si myslia aj niektorí úradníci, pred ktorými sa cítime ako prosiaci žobráci strácajúci ľudskú dôstojnosť."
Ivankinou filozofiou je, že zdravotne postihnutí ľudia sa v živote stretávajú s mnohými bariérami. Tie architektonické sa dajú napraviť, prípadne obísť, ale tie ľudské sú neprekonateľné. Veľa sa síce už zmenilo, ale ešte stále je čo naprávať. Niekedy k tomu, aby sa zo zdravého človeka stal hendikepovaný, stačí veľmi, veľmi málo. Sekundy, ktoré môžu rozhodnúť o ďalšom živote. A na to by všetci mali pamätať. "Viem, že zdravý sa nebude zamýšľať nad osudom a postavením postihnutého, pretože sa ho to netýka, tak načo by sa tým mal zaťažovať. Nemali by však zabudnúť práve na tie sekundy...," tvrdí Ivanka.
Už to, že človek je hendikepovaný, je pre neho niečo strašné, a nie každý sa s tým vie vyrovnať. Najmä, ak bol najprv zdravý a zrazu pri športe, v práci, pri dopravnej nehode alebo pri nejakej inej situácii utrpel zranenie, po ktorom sa dostal na invalidný vozík. Sú takí, čo to nezvládnu, začnú piť, prestanú sa o seba starať, spustia sa. "V bytovke na Tallinskej, aj keď i tu vypuknú občas nezhody, si však pomáhame. Aspoň ja tak cítim, že sme jeden pre druhého oporou. Keď nie telesnou, tak morálnou určite. Ak máme starosti, nie je problém zaklopať na iné dvere a spýtať sa, nepomôžeš mi, neporadíš? Škoda len, že sme veľmi na okraji mesta. Ak sa potrebujeme niekam dostať, aj keď nízkopodlažnou električkou, potrebujeme pomoc asistenta. Inak ostaneme stáť pred dverami," tvrdí Ivanka. Tým, že má atypickú postavu, má problém zohnať na seba oblečenie. Takmer všetko sa musí buď na ňu šiť alebo, ak sa kúpi niečo hotové, tak to opraviť a upraviť aj vzhľadom k tomu, že prakticky celý deň je len vo vozíku.
Rovnako má problémy zohnať si nejakú prácu. Aj keď momentálne ju má. Košická organizácia vozičkárov Nezávislý život podala ešte vlani projekt na prepravnú službu a do konca tohto roku získala peniaze na to, že sa môže poskytovať hendikepovaným preprava. "Je to jediná fungujúca služba na Slovensku, vďaka ktorej ľudia môžu ísť do spoločnosti, integrovať sa, nesedieť len doma v byte a pri okne, ktoré je napríklad u mňa tak vysoko, že som ešte sediac vo vozíku nemala šancu zistiť, aký je z neho pohľad na ulicu. Väčšina ľudí na pohyb používa topánky, my štyri kolieska. Ale inak sa od seba nelíšime. Som proste koliesková víla a hotovo," s ľahkosťou a optimizmom uzavrela Ivanka Čamajová cestu do svojho vnútra, do citov i myšlienok, ktoré trápia ľudí s podobným osudom, aký má ona.
Alžbeta LINHARDOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
