Ruský pokladník vyberal prískočné, keď si odskočil zapískať do Viedne

V rozhodcovskom fachu nie je žiadnym nováčikom, veď s píšťalkou sa medzi mantinelmi pohybuje už dobrých pätnásť rokov, ale svetový šampionát vo Viedni a Innsbrucku bol preňho čímsi nový - prvý raz na najvyššom fóre pôsobil vo funkcii hlavného rozhodcu. Košičan Rudolf Lauff absolvoval na ´čiare´ päť majstrovstiev sveta A-kategórie, premiéru mal, aj s našou reprezentáciou, práve vo Viedni pred deviatimi rokmi, bol v Helsinkách, Nórsku, Petrohrade i Nemecku, a medzitým dvakrát aj na olympiáde - v Nagane a Salt Lake City. "Tam som s pôsobením na čiare skončil a musel som začať prakticky odznova. V úlohe hlavného som mal premiéru na majstrovstvách sveta druhej divízie v Nórsku..."

Hokej hrával do osemnástich rokov, na poste pravého krídla. "Robil som to pre šport, nie že by som mal nejaké výnimočné ambície. Vtedy bola iná doba, v Košiciach bolo veľmi ťažké presadiť sa, boli tu výborní hokejisti. Keď A-mužstvo VSŽ hralo v osemdesiatom šiestom o majstra, nevidel som perspektívu, že by som sa v ňom uchytil, tak som to zabalil." Ľadu však zostal verný a popri štúdiu aplikovanej matematiky na prírodovedeckej fakulte zaúčal sa aj do tajov povolania hokejového rozhodcu. Tak usilovne, že za niekoľko sezón si vyslúžil pruhovaný dres s logom IIHF (Medzinárodnej hokejovej federácie) a po tovarišských rokoch v úlohe čiarového sa ´prepískal´ medzi slovenskú elitu hlavných rozhodcov. A vrchol kariéry nenechal na seba dlho čakať...

Viedenský, či skôr rakúsky šampionát (lebo veľká časť zápasov sa hrala aj v Innnsbrucku) určite preňho nebol posledný. Veď má ešte len tridsaťšesť rokov a pekných pár sezón do rozhodcovského dôchodku. Napokon, odozva na jeho pískanie bola taká, že by sa mal začať učiť pár lotyšských slovíčok, aby o rok v Rige nepoblúdil. "Samozrejme, každý má nejaké sny, ale o tých svojich radšej nebudem hovoriť, aby som to neuriekol. Radšej byť skromný a ono to príde. Veď som si vôbec nemyslel, že to dotiahnem tak ďaleko už ako čiarový rozhodca. Možno mám vrchol kariéry ešte pred sebou, a možno je už za mnou, ktovie..."

Rudolf Lauff, aj s pár kolegami, mal počas majstrovstiev sveta základný tábor v horami obklopenom Innsbrucku. Tam odpískal väčšinu zo svojich zápasov, severské derby Fínov s Dánmi, rozcvičku Kanaďanov so Slovinskom, jeden zo šlágrov nadstavbovej časti Kanada - Fínsko a duel Ukrajiny s USA. Do Viedne si odskočil iba na jeden deň, takpovediac na výlet, lebo počas zápasu Česko - Kazachstan sa príliš nespotil. Trošku ho mrzí, že z viedenských skupín videl tak málo, lebo tam hrali jeho favoriti šampionátu. "Páčili sa mi Rusi a Česi, už v príprave naznačili, že budú silní. Našim som väčšie šance nedával, práve preto, že v príprave nebolo všetko okej. Myslím, že výsledok je tomu adekvátny, aj keď play-off zápasy sú viac-menej o šťastí. Ako sme ho mali napríklad v Petrohrade."

Innsbruck bol trochu od ruky, ale na kvalitu tímov, ktorým pískal, sa nedalo sťažovať. Zmenu prostredia však privítal, hoci skúsiť si aj viedenský ľad bolo skôr za trest ako za odmenu. "Je to predsa hala, ktorú využívajú na viac účelov, ale dalo sa to zvládnuť, aj tých pár krokov navyše z kabíny na ľad," nebežal kvôli tomu vo Viedni do prvého obchodu, aby si kúpil papuče, ako Čech Jágr. "No cesta do hlavného mesta ma predsa čosi stála, lebo aj rozhodcovia majú pokladnicu, čo treba nejako naplniť. Vyberajú sa peniaze za to, keď zmeškáte tréning, alebo keď rozhodca padne počas zápasu na zadok... A potom sa z toho trebárs kúpi nejaký darček pre tých, čo sa o nás počas šampionátu starali. Ja som musel platiť za to, že som prišiel do Viedne na ten jeden zápas. Vraj prískočné, ako nováčik. Pokladníkom bol tentoraz jeden z Rusov," majú aj strážcovia pravidiel medzi sebou podobné zvyky ako hráči.

S nimi však do styku počas šampionátu neprídu. Ak niektorý z rozhodcov ´celibát´ predsa poruší a zájde na kus reči, aspoň medzi svojich, rozhodcovská komisia IIHF mu hlavu preto nezotne, ale snažia sa to rešpektovať obe strany. "Nebýva to zvykom. A nerobí to ani dobrú krv. Ani ja som nebol za našimi, radšej sa tomu vyhnem, keď nemusím. Predsa len, tie vzťahy s niektorými hráčmi počas sezóny boli trošku naštrbené. Tá izolácia mi vôbec neprekážala."

A vyhovovalo mu, že v hotelovej izbe nemal spolubývajúceho. "Predsa, je to iné ako u hráčov, ich výstroj zostávala po zápase v kabíne, kým my sme si spotené veci museli rozložiť po izbe. Keby sme tam boli dvaja, nedalo by sa ani hnúť, aby jeden nerušil druhého. Bolo lepšie, že som mal izbu iba pre seba. To však neznamená, že by sme navzájom nevychádzali. Medzi rozhodcami, čo pískali v Rakúsku, bolo veľa chlapcov, s ktorými sa poznám už dávnejšie. Nemôžem povedať, že by som bol s niekým väčší kamarát ako s iným, ale najviac mi sedí asi Švajčiar Reiber. Pochádza z Kanady a je to taký správny chalan. S každým sa dá vyjsť, ale najčastejšie som sa bavil asi s Čechmi, máme k sebe predsa blízko."

Stačila mu k tomu aj slovenčina, ale rozhodca by mal byť i jazykovo zdatný, ak chce mať na ľade poriadok. ´Úradnou´ rečou je tam angličtina, ale nie všetci hráči ju mali ako povinný predmet v školských laviciach. "Hokejovú terminológiu v angličtine ovládam, ale niekedy si človek musí nájsť jazyk, aby sa dohovoril aj s hráčom, ktorý po anglicky nevie. Napríklad v zápasoch ´ruských´ mužstiev niekedy prehodím slovko v ich materčine, aj keď takí Ukrajinci mi aj tak nemusia rozumieť, lebo to nie je čistá ruština. Zíde sa mi, že som sa ju voľakedy učil. Doma je zas celkom bežné, že niektoré zákroky oznamujem časomeračom v angličtine, veď mnoho anglických výrazov sa už používa aj v bežnom živote."

A kvôli tomu, že sa mu ujde niečo šťavnatejšie z úst naštvaného Kanaďana či Američana za to, že ho vylúčil, nelieta Rudolf Lauff po ľade so slovníkom vo vrecku. "Nikdy to neprekročí určitú hranicu, tí hráči sú natoľko vyspelí, že vedia čo si môžu dovoliť a čo je už príliš. Snažím sa tváriť, že to so mnou nič nerobí, keď počujem nejakú nadávku, ale zbieram to v sebe. No to neznamená, že pri najbližšej príležitosti to tomu hráčovi spočítam. Aj hráč, aj rozhodca, by mali poznať hranicu, za ktorú by sa už nemalo ísť."

V tom je azda najväčší rozdiel medzi majstrovstvami sveta a slovenskou ligou, prečo sa rozhodca prizná, že pískať na svetovom šampionáte je jednoduchšie ako v domácej súťaži. "I keď aj tam ste v strese. Predsa len, je to udalosť, ktorú sleduje viac ľudí, ste vo väčšej pozornosti ako doma. No na majstrovstvách sveta sa hráči viac starajú o svoju robotu, ako by kecali do remesla rozhodcom. Ja hráčom ani trénerom do ich roboty nehovorím, takže by to malo platiť obojstranne. Bodaj by tak bolo raz aj na Slovensku," povzdychol si košický arbiter nad tým, čo ho po lete opäť čaká, kým sa hokejová sezóna dopracuje k ďalšiemu svetovému šampionátu.

Z toho rakúskeho si doniesol domov ďalší puk do zbierky, ktorá mu pripomína, kde všade ho už korčule zaviedli. "Cestujem rád a v každej krajine sa mi páči, každá má niečo do seba, či je to sever Európy, alebo zámorie. Puk mám zo všetkých šampionátov, kde som pískal, od Viedne, kde som začínal ako čiarový rozhodca. Väčšinou mi zostane ten, s ktorým sa dohrá zápas, keď nie je príliš zošúchaný, lebo bez emblému šampionátu to nie je ono. No získať taký puk nie je vždy jednoduché, pretože po každom góle ho musí rozhodca zaniesť na trestnú lavicu, časomeračom, označí sa na ňom skóre, aby sa vedelo, kto dal gól a všetky puky, ktoré skončili počas zápasu v sieti, idú potom do Zürichu, do Siene slávy. Myslím, že to vie málokto..." získava takýto suvenír na cene.

Poviete si, rozhodca, tomu je hej, po zápase schová píšťalku a poďho do mesta, užiť si atmosféru šampionátu. Nestojí nad ním tréner, ako nad hráčom, že by ho hnal do postele a čakal dovtedy, kým nezaspí a nesníva sa mu o ďalšom súperovi. "To je omyl, ani my si voľna príliš neužijeme, veď už ráno, či máte v ten deň zápas alebo nie, je tréning, potom nejaké mítingy a keď je popoludní trošku čas, do večerného zápasu, radšej si zdriemnem. Inak je to len z hotela na štadión a späť na hotel. Iba posledný deň som využil na návštevu múzea, chýrnych sklární Swarowski," nechodí sa na hokejový šampionát ako na výlet.

Ani zarobiť, ako sa mnohí domnievajú. "Preto sa na túto tému nerád bavím. Niečo poviete a médiá to hneď nafúknu. Aj teraz v jednom rádiu poriadne uleteli. Môžem povedať len toľko, že hokej nie je futbal a odmena za odpískaný zápas na svetovom šampionáte nie je vyššia ako za ligové stretnutie," dá sa uveriť.

Na Rudolfa Lauffa čakala doma pätnásťmesačná dcérka Nina, takže zatiaľ niet dediča na rozhodcovské remeslo. "I keď hokej hrajú a rozhodujú aj ženy, určite by som ju na to nedal. A nečudujem sa, že mladí to už nechcú robiť, z roka na rok je to totiž ťažšie. Zabúda sa na to, že je to len šport. Žiaľ, rozhodca musí niekedy čeliť väčšiemu tlaku médií a verejnosti ako hráč." Napriek tomu by košický hokejový arbiter túto ´zábavku´ s inou už nemenil.

Bohuš MATIA

Autor: Khj Pokračuje

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári