Nezľakol sa Štátnej bezpečnosti, stratil zamestnanie i slobodu

Zverejnenie zväzkov ŠtB spôsobilo v slovenskej spoločnosti poriadne vlnobitie. Mnohí verejní činitelia boli vedení ako agenti, a tento "mor" zasiahol aj ľudí vo vláde, či vo vysokých štátnych funkciách. Teror a šikanovanie zo strany bývalej Štátnej bezpečnosti postihol hlavne tisíce obyčajných ľudí. Ich životy sa neraz dramaticky zvrtli. Bývalý policajt Ján Mandzák, dnes 75-ročný dôchodca, sa nevinne ocitol dokonca vo väzení.

Energický dôchodca sa vrátil spomienkami o mnoho desaťročí späť. Tie udalosti sú pre neho stále živé, hoci niektorým ľuďom by viac vyhovovalo, keby mu pamäť až tak dobre neslúžila. "Vyučil som sa v energetike a ako perspektívny káder som ako 18-ročný vstúpil do KSČ. To viete, naivita mladého chlapca. Bol som na vojne v Čechách, kde ma naverbovali do strany. Agitátori boli Česi, robotníci. Vtedy som ešte veril, že komunisti sú slušní ľudia..."

Odkrútil si dvojročnú vojnu, doplnil si vzdelanie na Strednej priemyselnej škole, odbor silnoprúd. Aj s maturitou. Vtedy to bol mimoriadne perspektívny odbor, veď v Československu "zúrila" industrializácia. "V tom čase robil veľký chemický podnik Kaproň Humenné nábor. Pochádzam z východu, z dedinky neďaleko Humenného. Rozhodol som sa ísť na konkurz..."

Dôvodom bol v tom čase už 70-ročný otec, o ktorého sa chcel postarať. Plán bol jasný. Odísť z Čiech a zamestnať sa v Kaprone, ktorý budoval tepláreň, mať na skok domov. "Na personálnom som ukázal doklady o svojej kvalifikácii, boli potešení. Presne takýchto ľudí potrebovali..." Ibaže vtedy to nebolo len tak, zmeniť zamestnávateľa. Dopracovať sa k výpovedi vynechávaním smien? V kádrových materiáloch by mal do smrti čiernu škvrnu. Jedinou možnosťou bolo nastúpiť k armáde, alebo polícii. Vtedy personalisti museli súhlasiť s výpoveďou. "Nemal som v úmysle k polícii nastúpiť, hoci som to na osobnom uviedol. Tým som si skomplikoval život..."

Keď sa vracal z Humenného domov, do rodnej dedinky, mal v Kaprone prisľúbenú prácu. "Bol 1. apríl 1956, sedeli sme s otcom v záhrade. Bol krásny, teplý deň. Večer som mal odísť do Čiech, kde som bol zamestnaný, rozviazať pracovný pomer. Zrazu pred domom zastavilo auto, Tatraplán z Krajskej správy polície v Prešove. Dvaja chlapi mi povedali, že ma na druhý deň čakajú na kádrovom odbore v Prešove. Až vtedy mi svitlo, že som podpísal papier, v ktorom som potvrdil nástup k polícii. Ak by som to odmietol, mal by som istého vojenského prokurátora!"

Ťažké rozhodovanie. Riskovať tvrdý trest, možno aj odňatie slobody? Či nastúpiť k polícii, na prácu, ku ktorej nemal žiaden vzťah? Zvolil si menšie zlo. "Šiel som do Prešova. Pár mesiacov som tam chodil v uniforme a cítil som sa v nej všelijako." Na mladého muža vo VB "dýchala" klíma strachu i "bonzovania", ktorá sa spoločnosťou šírila sťa mor. "Po pár mesiacoch som si ako tak zvykol a šéfovia mi dali možnosť vybrať si, čo budem robiť. Sedela mi doprava. Od osemnástich som mal vodičský preukaz. Spravil som si ho ešte v Čechách na vojne ako takzvaný dôstojník v zálohe. Mohol som šoférovať temer všetko, čo malo kolesá. Na základe toho ma vzali na Krajskú správu VB. Na úsek dopravy."

Eštebákom neustúpil

Pracoval postupne vo viacerých mestách až skončil v Košiciach. A práve tu sa stali veci, ktoré mu poprevracali život. Priam symbolicky sa to udialo pár dní pred vstupom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy... "Okolo 20. augusta 1968 som dostal pár dní dovolenky. Na druhý deň ma z nej stiahli. Ešte pred nástupom na ňu som mal na stole prípad akéhosi farára ThDr. Stacha. Na dopravný inšpektorát prišla jeho žiadosť o povolenie výnimky. Trikrát totiž neukončil vodičský kurz."

Vtedajšia norma bola striktná. Ak človek nedostal výnimku, musel naspäť do autoškoly. "Keď som si prečítal tú žiadosť, bolo mi jasné, že polícia s tým človekom manipuluje. Pretože na tretíkrát v tých časoch nespravil vodičák hádam len slepý..." J. Mandzák prediskutoval prípad s kolegami. Rozhodol, že výnimku treba dať a napísal zdôvodnenie. Vtedy sa skúšalo na Skladnej ulici a v deň skúšok J. Mandzák prvýkrát prišiel do kontaktu s ŠtB. "Chystal som vo svojej kancelárii pomôcky na skúšky. Naraz sa otvorili dvere a vošli dvaja eštebáci. Spýtali sa, kto pôjde na Skladnú. Vraj dnes má byť skúšaný farár z farnosti Obišovce. A ja hneď - ´páni, čo vás to má čo zaujímať, čo vy máte s autoškolou? Vy ju máte v náplni práce? Nehnevajte sa, ale to je naša vec, kto uspeje pri skúškach´..."

Pripomeňme, že tie vety zazneli v období, kedy sa schyľovalo k ére normalizácie. Počas nej štátna moc systematicky šírila v občanoch strach. Už čoskoro mal tortúru politicky prenasledovaného okúsiť aj hlavný protagonista nášho príbehu... "Tí dvaja mi oznámili, že farára mám zo skúšok vyhodiť. Odpovedal som im, že ich sa na to pýtať nebudem. Vravím: ´do vašej roboty sa nemiešam, nemiešajte sa láskavo vy do mojej. A ak sa ešte raz dozviem, že chcete ovplyvňovať naše rozhodnutia, napíšem sťažnosť ministrovi vnútra Štrougalovi!´"

Skúšky prebehli tak, ako desiatky iných. Nič nenasvedčovalo, že by mali byť niečím odlišné. Aj jazdy prebehli normálne a hladko. Zhodou okolností (skúšali dvaja), dostal J. Mandzák na jazdu aj doktora Stacha. "Učiteľ s ním jazdil na Fiate 850 a šlo mu to dobre. Vtedy sa jazdilo aj po Hlavnej, premávka tam bola dosť živá. Nemal som u neho dôvod na protekciu, ani dôvod mu škodiť." Kňazovi bol vodičák vydaný, o pár dní zavolal J. Mandzákovi a pozval ho do reštaurácie Európa na obed. Ten odmietol a zdôvodnil to jasne: "Ak by nás videli spolu, mohlo by byť veľmi, veľmi zle. U mňa nemá nik protekciu, pán doktor..."

Časom J. Mandzák na tento prípad zabudol. Nenapadlo mu, že táto epizóda môže mať zásadnejší význam. Onedlho však prišiel deň, kedy eštebáci udreli. Začalo sa to nenápadne. Zavolal si ho na pohovor náčelník vtedajšej Krajskej správy Ministerstva vnútra štátnej a verejnej bezpečnosti. Už siahodlhý názov inštitúcie vyvolával u bežných ľudí mrazenie. No J. Mandzák nič zlé netušil. Náčelník strohým tónom oznámil dôvod predvolania. Predstavil mu istého inžiniera z VSŽ. Vraj mu má na počkanie vydať vodičský preukaz.

J. Mandzák mu v duchu svojich zásad oponoval. "Povedal som mu: ´súdruh náčelník, to nie je možné. Na to sú predpisy. Vodičský preukaz môže byť vydaný len po kurze v autoškole alebo individuálnom výcviku´." J. Mandzák odviedol veľkého krajského šéfa do svojej kancelárie a dal mu všetky potrebné tlačivá. Po mesiaci toho inžiniera osobne skúšal. Bez najmenších problémov uspel a vodičák získal. "Povedal mi, že mohol ísť rovno za mnou a nemusel to vybavovať cez náčelníka. Odpovedal som mu, že áno, mohol..."

Prípad: Emil R.

Od toho dňa začal mať J. Mandzák akousi tajomnou zhodou okolností jednu nepríjemnosť za druhou. Krajský náčelník polície voľačo sľúbil a nedokázal to splniť...

"Onedlho ma náčelník preradil z krajskej na mestskú správu. Ako dôvod uviedol nespokojnosť s mojou prácou. Na niektorých kolegoch som časom pobadal, že odo mňa bočia. A po čase som mal na stole prípad Emila R..."

O Emilovi R., protežantovi komunistického režimu, kolovalo množstvo legiend. Ľudia si o ňom rozprávali kopu historiek v kladnom aj zápornom zmysle. Bol rómskeho pôvodu a už svojim právnickým vzdelaním bol medzi Rómami "bielou vranou". J. Mandzák s jeho menom prišiel do styku za čudných okolností. V tom čase sa mu končilo jednoročné odborné školenie v Jihlave. "Tesne pred návratom z Jihlavy som prvýkrát zachytil jeho meno. Po čase z krajskej prokuratúry z Košíc došiel prípis, že Emil R. tam a tam havaroval, došlo k ťažkému ublíženiu na zdraví u manželky i dcéry, ktorá zraneniam na mieste podľahla. Podľa záveru policajnej správy nedošlo k trestnému činu..."

J. Mandzák okamžite zistil, že Emilovi R. bol počas jeho "stáže" v Jihlave vydaný vodičský preukaz. Nedalo mu to, a pozisťoval si detaily tragickej nehody. Ešte nechápal, že hľadaním pravdy o prípade si píli pod sebou konár... "Vypátral som, že havária sa stala asi 14 dní po vydaní vodičáku. Emil R. bol v Bratislave, kde kúpil auto. A vracal sa s ním do Višňovej pri Trnave, odkiaľ pochádzal. Podľa policajnej správy mu vraj nákladné auto odhodilo na predné sklo blato a on narazil do stromu. Vo vozidle ešte sedela ďalšia jeho dcéra, ktorej sa zázrakom nič nestalo. Šofér tiež vyviazol bez vážnejšieho zranenia..." Po tragickej havárii sa Emil R. s manželkou rozviedol a vzal si istú sekretárku.

Vzali mu zbraň, urobili prehliadku

Presne 2. februára 1970 prišli štyria eštebáci z krajskej správy ŠtB v Banskej Bystrice do Košíc pre J. Mandzáka. "Hneď na pracovisku som musel odovzdať zbraň. Potom ma vzali na byt, kde spravili domovú prehliadku. Povolenie od prokurátora nemali, ani dodatočne som ho nikdy nevidel. Aj vtedy to bolo porušenie zákona!"

Žiaden kompromitujúci materiál však eštebáci nenašli. Akurát si "požičali" pozlátenú písaciu súpravu, dar od manželky. J. Mandzák to zistil v Banskej Bystrici, keď mu ju na výsluchu ukázali. "Jeden eštebák, akýsi Kucharík, sa ma pri výsluchu ironicky opýtal: ´Za aké služby ste to dostali? Viete čo o vás hovoria? Že ste robili podvratnú činnosť.´

J. Mandzák hneď zakontroval. "A viete čo hovoria o vás? Že ste vrah. Vraj vaša manželka kvôli vašej nevere spáchala samovraždu a skočila do Hrona...!"

J. Mandzáka ovinili ho zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. Začali ho trestne stíhať, zrekvírovali jeho horko - ťažko nadobudnutú Volgu a "vyrúbili" mu pokutu 60 000 Kčs. "To viete, ak na človeka našili v tých časoch akýkoľvek drobný prečin, majetok naspäť nedostal. Prepadol v prospech štátu. Rok som strávil vo vyšetrovacej väzbe. Pri ustavičných výsluchoch mi predhadzovali mená, ktoré som v živote nepočul. Nejaký Lener a ďalší. Vravel som im - keď sa odtiaľto dostanem, zistím vám, či ten Lener vôbec existuje. Či vôbec vie, že ja existujem."

Keď eštebáci zistili, že s tou historkou o podvratnej činnosti proti J. Mandzákovi nepochodia, vytiahli iný prípad. Vraj na Slovensko boli dovážané autá bez cla. A údajne cez J. Mandzáka. "Oponoval som im, že takéto záležitosti rieši odbor hospodárskej kriminality." Neuspel. ŠtB na neho "vybalila" pripravený komplot. Vraj je v organizovanej skupine, ktorá ilegálne dováža cez hranice autá. J. Mandzák nemal šancu namietať. Pri výsluchu eštebáci chrlili jeden "fakt" za druhým a on na vlastnej koži pocítil bezmocnosť a zlosť z nezmyslov, ktoré počul. Obvinenia nemal šancu vyvrátiť, hoci v obvinení a neskôr i v rozsudku sa veľakrát opakovali slová "možno", "údajne", "pravdepodobne", "asi" a celý bol znôškou nezmyslov. Dostal štyri roky.

Za trest leštil hliník

"Šupli ma do väzenia, bolo to v roku 1970," spomína J. Mandzák. "V cele som bol buď sám, alebo sme sa v štvormiestnej tiesnili ôsmi. Spalo sa na betónovej podlahe, na slamníkoch. No nešikanovali ma tak, ako mnoho iných väzňov." Aj v base boli nasadení špicli. Za "donášanie" na iných mali určité výhody. "Psychický tlak pri výsluchoch bežne uplatňovali. Citovali mi mojich kolegov z polície. Vraj som odsudzoval ľudí za úplatky a pritom som sám prihlasovanie vozidiel bral. Bol to totálny nezmysel."

K fyzickým útokom u J. Mandzáka eštebáci nepristúpili, hoci inak neboli zriedkavé. Bol predsa policajná šarža. Iné to už bolo na nútených prácach v Želiezovciach. "Objekt bol prísne strážený ochrankou. Robilo sa v tehelni, v hroznej horúčave, predpotopným spôsobom výroby. Ďalší väzni dojili kravy. Vstávali o druhej v noci, vracali sa o desiatej večer. Mňa dali do zámočníckej dielne, kde sme vyrábali kovové zábradlia a podobné veci. Za pár halierov na hodinu sa leštil hliník, dýchal ten prach. Ľudia sa otrocky nadreli..."

Hrubá mzda bola asi 1500 Kčs mesačne. Až 700 korún boli náklady za ubytovanie i stravu, vreckové vyšlo 120 korún na osobu. V zime boli väzni odetí len v handrách, cez deň jedli "suchú" stravu. "Ošetrovňa bola vždy plná ľudí," spomína J. Mandzák na rok v lágri.

Keď ho napokon podmienečne prepustili, v zdôvodnení stálo, že "trest splnil účel, dosiahla sa ním prevýchova". K polícii sa už nevrátil. "Stratil som hodnosť nadporučíka, nedalo sa. Vzali ma do elektrární, rozširovali sme siete po dedinách. Po pár rokoch som robil vo Vojanoch, na košickej teplárni. A život letel..."

Počas rozprávania sa J. Mandzákovi hlas ani raz nezachvel. Strach z ŠtB už pominul, tie časy sú chvalabohu preč... Ostali len spomienky a zlosť pri začutí správ, že sa niekto známy, koho odhalili vo zväzkoch ŠtB, vyhovára, že je v nich neprávom. "V tých zoznamoch sa ako ´spolupracovník´, či ´agent´ nemohol ocitnúť bezúhonný, čestný človek," rezolútne tvrdí J. Mandzák

Marián BETÍK

Autor: pp

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári