Vyliezol na skokanskú vežu, aby mu neušlo, ako chytá jeho vzor

V lete roku 1989 sa európsky vodnopólový šampionát hral v nemeckom Bonne. Pod holým nebom, a tradične, bez väčšieho záujmu našej športovej verejnosti. Pólo nikdy nepatrilo k športom o ktorý by sa televízia výnimočne trhala. Nebyť susedov z Maďarska, prepásli by sme aj historický výsledok nášho (vtedy ešte česko-slovenského) vodného póla - prvé a nadlho asi posledné víťazstvo nad Maďarmi, vodnopólovým gigantom, na vrcholnom podujatí. Navyše, mnohonásobní svetoví i olympijskí šampióni vtedy skončili za nami aj v celkovej klasifikácii majstrovstiev Európy!

Pamätám sa, že bol všedný deň, čosi popoludní. Horúčava bola vonku a sálala aj z televíznej obrazovky a kilometre vzdialeného bonnského bazéna. Ten zápas som prežíval asi tak, ako dnes fanúšikovia súboje našich hokejistov. Navyše, s neopakovateľným komentárom maďarskej reportérskej legendy - Jenő Knézym. Preňho boli vtedy Košičania Poláčik, Vidumanský, Veszelits, Bundschuh, Kalinka, či Eschwig rovnaké hviezdy ako jeho ´gyerekek´... Ale prehra s Čechoslovákmi priam národná tragédia.

"Vyhrali sme 9:8 a skončili siedmi v Európe, Maďari deviati. Bolo to najlepšie umiestnenie nášho vodného póla v histórii," má na ňom leví podiel aj brankár Juraj Kula, v tých časoch jeden z elitných svetových gólmanov. Mal už tridsiatku na krku a za sebou rok v jednej z najchýrnejších ligových súťaží. "Juhoslovanská liga bola vtedy asi najkvalitnejšia na svete. Chytal som za Primorje Rijeka a aj keď sme z najvyššej súťaže vypadli, cítil som sa na vrchole svojej brankárskej kariéry."

Nemohol ani len tušiť, že tam raz bude, keď ako chlapčisko, niekedy na začiatku sedemdesiatych rokov, vyliezol s kamarátmi na skokanskú vežu na starom ´čeháčku´, aby odtiaľ drukovali košickým pólistom hrajúcim Pohár európskych majstrov. Aby zo zápasov niečo videli. Také bolo hľadisko nabité... "Dodnes si to veľmi dobre pamätám. Hrali proti Talianom z Pro Recco Janov a ja som nevedel odtrhnúť oči z nášho brankára Kládeka. Pre mňa to bola doslova legenda, aj vzor. Vždy som ho obdivoval, ako chytá, aj pre jeho disciplínu a životosprávu."

Vždy obdivoval najmä brankárov. Zo začiatku futbalových. "Najskôr Leva Jašina. Raz som ho videl v televízii, keď chytal proti výberu sveta. Pre mňa bol najlepší, lebo o iných brankároch som vedel málo. Až neskôr, počas majstrovstiev sveta v Mexiku, sa mojím obľúbencom stal Angličan Gordon Banks. Doslova som hltal články o ňom, vystrihoval som si obrázky, zo Štartu či Stadiónu. Viem, že mal nejakú očnú vadu a napriek tomu bol vynikajúci. To bol pre mňa vzor športovca."

Aj jeho ťahalo do brány, keď chlapci napodobňovali svoje futbalové idoly na ´pľaci´ pred blokom. "Bývali sme na Terase, na Triede SNP, a vždy som sa pýtal do brány, keď si na ihrisku kopali starší chlapci. Mali aj o desať rokov viac. Tak som sa hádzal za loptou, že sa ma pýtali - za ktorý klub chytám? Na hlinenom ihrisku, kde dnes stojí ´Biely dom´, prebiehali veľké pouličné zápasy. Bol som tretiak a na biele tielko som si perom napísal veľkú jednotku, aby ostatní vedeli, že som brankár. V ´zédeeške´, na ulici Slobody, boli prechody medzi pavilónmi kryté vlnitým laminátom a podporné stĺpiky nám slúžili ako tyčky, cez prestávky sme hrávali hlavičky s tenisákom a ja som sa hádzal do trávy aj v obleku, čo som ako piatak nosieval do školy. Samozrejme, čoskoro bol nanič, domov som prišiel celý zelený..."

Bolo však hriechom, aby malý Kula brankárskym talentom iba tak, podaromnici, mrhal. Napokon mu ani nevadilo, že tú svoju bránku našiel - vo vode. "Chcel som byť brankárom a nič na mojom odhodlaní nezmenilo ani to, že ním budem v inom prostredí. Bývalý pólista Karol Krupanič, ktorý učil na ZŠ Slobody, nám oznámil, že ČH robí výberový tréning. V starej krytej dvadsaťpäťke mal každý z nás preplávať jednu dĺžku spôsobom aký ovláda. Po jednom, aby tréner Szedlák mohol posúdiť každého zvlášť. Po tom, čo som to zvládol prsiami, tréner povedal - môže byť," dostal sa Juraj Kula v deviatich rokoch do ozajstného mančaftu. "Z triedy sme boli jedenásti, ale v deviatke sme zostali už iba dvaja. Vtedy sme sa v Plzni prvý raz stali žiackymi majstrami ČSSR..."

V základnej zostave bol vždy o voľačo skôr ako jeho rovesníci, v žiackom tíme, dorasteneckom družstve, ba aj medzi dospelými. "Svoje prvé dorastenecké majstrovstvá republiky som absolvoval ešte ako žiak, s chlapcami, čo boli o dva i viac rokov starší, na Tehelnom poli v Bratislave. Aj keď som bol iba náhradný brankár a nechytal som ani sekundu, bol to pre mňa zážitok. Takisto aj to, keď som na prvom sústredení so žiakmi videl na vlastné oči naše A-mužstvo a reprezentáciu Kanady."

V doraste sa príliš neohrial. Len čo ho vzali na ´Šrobárku´, chýrne košické gymnázium, vedenie ČH ho ´prevelilo´ do A-tímu. "Cez prázdniny som ani netrénoval s dorastom. Náhle totiž skončil s kariérou Laci Kládek a áčko nemalo brankára. Jednotkou bol o dva roky starší Ján Toma, ja som sa dostal k mužom vlastne ešte ako žiak. Prakticky celú kariéru som trénoval i hral so staršími hráčmi, čo mi dalo veľmi veľa. Pravda, za mužov som sa spočiatku dostal do brány

iba proti slabším súperom, ale na svoj prvoligový debut

nikdy nezabudnem. Súťaž sa dohrávala v septembri a pred nami bolo derby so Sláviou VŠV. Bukši Sokol sa lúčil s aktívnou činnosťou. Ja som dostal príležitosť v druhej polovici zápasu. Ani som si neuvedomil, že som vo vode a za chrbtom mám bránku. Myslím, že som premiéru zvládol dobre, pomohli mi aj spoluhráči. Vyhrali sme 5:2, len sa už napamätám, či som vyliezol z vody s čistým kontom."

Mal iba šestnásť rokov (v roku 1975), keď cestoval s Červenou hviezdou na prvý veľký turnaj, skupinu Európskeho pohára majstrov do Belehradu. Košičania ešte vyfasovali od budapeštianskeho Vasasu (na čele s takými hráčmi ako Csapó či Faragó) dvanásť gólov a dali len tri, no o rok neskôr, v Londýne, už postupovali zo základnej skupiny. A Juraja Kulu vyhlásili za najlepšieho brankára turnaja!

"S jedným z najlepších európskych klubových tímov, Partizanom Belehrad, sme remizovali 7:7 a súperi sa veľmi pochvalne vyjadrovali na moju adresu," privádzal ich mladý Košičan svojimi zákrokmi do zúfalstva. "Angličania hrali v domácom prostredí a robili všetko preto, aby postúpili, všetky tri zápasy nám dali v jeden deň. Nepomohlo im to. Ráno sme pobili Marseille 14:1, v zápase pravdy aj Sutton Londýn 3:1 a večer sme prekvapili Partizan," získala československá reprezentácia (voľakedy z drvivej väčšiny tvorená hráčmi z Košíc) na dlhé roky oporu medzi žrďami.

Za národné mužstvo odohral tri stovky zápasov, od roku 1976 do roku 1991. Už v roku 1977 (to mal iba osemnásť) bol jeho brankárskou jednotkou na majstrovstvách Európy vo švédskom Jönköpingu. V jeho ére vždy patrilo Československo do širšej svetovej špičky, aj keď mu účasť na majstrovstvách sveta či olympijských hrách vždy o fúz unikla. Šanca prišla v Barcelone, keď Juhosláviu, kvôli vojne na Balkáne, vylúčili z olympijského turnaja a ponúkli miesto náhradníkovi - z Československa. "No ja som sa rozhodol, že sa miesta v národnom mužstve vzdám. Dostal som sa na križovatku, kde som si musel vybrať jednu z ciest. Zvolil som si povolanie. Dodnes to považujem za najzávažnejšie rozhodnutie v mojom živote. Urobil som tak z existenčných dôvodov, začínal som ako advokát samostatne pôsobiť a nemohol som si dovoliť ísť na šesť týždňov preč. Namiesto mňa išiel na olympiádu Rado Lukáč, veľmi nádejný brankár. V Barcelone sme však neuspeli, mužstvo nevyhralo ani jeden zápas. Nie div, pretože tam išlo prakticky bez prípravy," reprezentačnú čiapočku s číslom jeden si už na hlavu nikdy nenatiahol.

Klubovú však ešte nechcel zavesiť na klinec. Aj keď v olympijskej sezóne zmenil farby. Nechal sa nahovoriť susedmi zo Slávie VŠV. A vôbec neľutuje, že za nich šliapal vodu ešte pár sezón. "Nebolo to zlé mužstvo, veď sme skončili v lige tretí, nabili sme ŠKP, Sláviu UK i Nováky a v Pohári LEN, tretej európskej klubovej súťaži, sme sa dostali medzi osem najlepších mančaftov, keď sme v Aténach vyradili aj domácich Grékov. Stroskotali sme až vo štvrťfinále na nemeckom Duisburgu. Iba preto, že sme oba zápasy, z ekonomických dôvodov, odohrali v ich bazéne. Mimochodom, tam som dal aj jediný gól v kariére, cez celé ihrisko... Tento úspech, i účinkovanie v Slávii VŠV, som považoval za akúsi športovú satisfakciu za neúčasť na olympiáde v Barcelone, že moje rozhodnutie malo zmysel, že aj potom som ešte vedel pomôcť a bol som pre mužstvo prínosom."

S Červenou hviezdou (teraz ŠKP) Košice získal štrnásť majstrovských titulov. Jej dominanciu v zlatej ére košického póla ťažko k niečomu prirovnať. Najradšej spomína na partiu hráčov, pri ktorých iba získaval vodnopólové ostrohy. "Sokol, Reinovský, Bottlik, Baďura, Tkáč, Peter Šalát... Nechcel by som na nikoho zabudnúť. Prišiel som medzi nich ako šestnásťročný a mnohému som sa od nich priučil." Veľa pochytil aj z ruskej a maďarskej brankárskej školy. "Páči sa mi ich štýl chytania."

Vždy sa riadil krédom: trénuj poctivo a určite niečo dokážeš. Poviete si, keci, dnes sa to už nenosí. Pravda, ale takého brankára bude košické i slovenské vodné pólo ešte dlho márne vyzerať. "Podľa mňa dobrý brankár nie je ten, čo v jednom zápase zachytá svetovo a potom je v troch ďalších podpriemerný. Kvalitný brankár by si mal výkonnosť udržať, aby tých výkyvov výkonnosti bolo čo najmenej." Juraj Kula to dokázal. Aj preto bol v Európe dlhé roky považovaný za vodnopólovú brankársku špičku. "Svoju kariéru nehodnotím podľa toho, koľko som získal titulov alebo víťazstiev, pre mňa je dôležitejšie, že som bol prínosom pre tento šport, pre svoje mužstvo, že som bol aktérom, že som to všetko mohol prežiť a získať kontakty i priateľov po celom svete."

Bohuš MATIA

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári