Keď na Aljaške preložíte slamku, pochvália vás za perfektnú prácu

Najsevernejší štát USA sa počas minulého leta stal na takmer štyri mesiace domovom košickej študentky Gabriely Kolbaskej. Tá si - podobne ako mnoho ďalších študentov - chcela počas vysokoškolských prázdnin zarobiť nejaké peniažky. Pôvodne nechcela ísť na Aljašku, dnes je však rada, že ju náhoda zaviala práve do tejto časti zemegule. Navyše, chce sa tam opäť vrátiť.

"Pôvodne som chcela ísť do USA - hocikam," spomína Gaba. "Spolu s bratom sme si hľadali prácu na internete, keďže sa nám nedarilo, využili sme služby agentúry, ktorá takúto prácu sprostredkováva a práve oni nám navrhli Aljašku." Najprv uvažovala nad tým, že by prijala ťažkú prácu v jednej z početných tovární na spracovanie rýb, nakoniec však prijala ponuku ísť pracovať do malého mestečka ako upratovačka v hotelovom komplexe. "Urobila som dobre, lebo som neskôr stretla ľudí, ktorí robili práve v takýchto továrňach a vraveli, že im občas tá ťažká práca prerastala cez hlavu. Navyše, nebola pravidelná. Keď bolo veľa rýb, pracovali aj celé dni, inokedy nebolo čo robiť..."

Nebezpečné Chicago

Zohnať si prácu na Aljaške bolo vraj až prekvapivo jednoduché. "V novembri sme sa prihlásili, nosili kadejaké potvrdenia, vypĺňali formuláre, až kým nám neprišla pozvánka, aby sme si prišli pre víza. Odcestovali sme spolu s bratom 29. mája, vrátili sa 20. septembra. Cesta do USA prebehla hladko, aj keď to bola moja prvá skúsenosť s lietaním. V Chicagu sme mali 13 hodín času a keďže na letiskách nie sú žiadne úschovne batožín, či čosi podobné, chodili sme po meste v noci so všetkými batohmi. Trochu som sa aj bála, lebo to mesto bolo tmavé, jeden chlapík, čo nám ponúkal noviny, sa medzi rečou priznal, že sedel v base... Bola som rada, keď sme sa rýchlo vrátili na letisko..."

Gaba dostala prácu v mestečku Denali, kde sa zamestnala ako upratovačka v hoteli pre turistov, ktorí prichádzali zvedaví na prírodu v národnom parku. "Keď sme prišli, bolo okolo desiatej večer, ľahli sme si spať a po dlhej a únavnej ceste sme spali hádam aj 24 hodín v kuse. Keď sme sa zobudili, chceli sme si ísť niečo kúpiť na jedenie a boli sme prekvapení, že ulice sú úplne prázdne. Až keď sme narazili na hodiny, uvedomili sme si, že je jedenásť večer. Bol však biely deň. Vôbec som si totiž neuvedomila, že práve vtedy bol na Aljaške polárny deň..."

Na to, že slnko večer nezapadalo, si Gaba rýchlo zvykla. "Doslova som z toho čerpala energiu. Ja som tam dokázala robiť 20 hodín denne a stačilo mi pospať si štyri hodinky. Nikdy som ani doma nemala problém zdriemnuť si aj cez deň, takže denné svetlo mi neprekážalo. Navyše - v Aljaške sú všetky izby opatrené ťažkými hrubými závesmi, aby si ľudia mohli urobiť noc. V auguste som však už aj videla mesiac a za tie štyri mesiace, čo sme tam strávili, sa polárny deň skončil a na konci tam už bol normálny deň a normálna noc."

Podnebie na severe Ameriky je, samozrejme, úplne iné, ako u nás. Keď Gaba koncom leta ochádzala, už bolo kde-tu vidieť i sneh. "Leto bolo trochu chladnejšie, no nie veľmi. Problém bol, keď kvôli horúčavám vznikali požiare. Tie boli vtedy veľmi rozsiahle a často sme kvôli dymu z požiaru vzdialeného aj stovky kilometrov dva-tri dni nevideli slnko a dýchali sme dym."

Obľúbeným jedlom na svere USA je aljašsský losos. "Toho si v reštaurácii objednávalo veľa ľudí. Inak je však aj Aljaška amerikanizovaná - je sa tam veľa bagiet a hamburgerov. Najmä v malých mestečkách. Mestá sú tam totiž dosť maličké. Sú tam i dedinky, no ľudia si najmä kupujú veľké pozemky, v strede ktorých majú dom. Nechcú, aby im niekto vstupoval do ich súkromia."

Našla si i druhú prácu

Gaba si hneď v prvý deň našla aj druhú prácu v obchode s darčekmi a suvenírmi, neskôr prešla do reštaurácie, kde stála za kasou. "Na Aljaške nie je problém nájsť si robotu, keď človek ovláda angličtinu. A tá nie je veľmi odlišná od tej, ktorá sa vyučuje u nás. Občas používajú nejaký sleng, ale aj ten sa dá rýchlo naučiť. Treba sa pýtať, nebáť sa. Ľudí treba presvedčiť, že chcete prácu. A dá sa tam dobre zarobiť. Určite by som Aljašku odporúčala všetkým tým študentom, ktorí chcú peniaze."

Navyše, zamestnávatelia v tejto časi USA nie sú na svojich zamestnancov vôbec prísni. "S bratom sme sa na tom naviac smali, lebo tam stačilo preložiť slamku a už nás chválili za perfektnú prácu. Keď som však chcela poriadne sprepitné, musela som v hoteli čo najlepšie poupratovať. A v reštaurácii, keď som stála za kasou a občas upratala nejaké poličky, už ma chválili..."

Spolu s Gabou bolo v tom čase v hoteli zamestnaných asi 25 ďalších Slovákov, nechýbali Rusi, Lotyši, Američania, či dokonca Malajzijčania. "Neprichádzala som veľmi do styku s pôvodnými obyvateľmi - s Indiánmi. Tých niekoľko, čo som stretla, boli etablovaní do americkej civilizácie, iba vďaka výzoru bolo vidno, že sú to Indiáni. Práve oni mi však vysvetľovali, že ten, kto chce na Aljaške žiť, musí sa do tejto krajiny zaľúbiť. Mne sa to podarilo..."

Príroda v národnom parku očarila Košičanku najviac, navyše sa trochu venuje i fotografii - les a zvieratá Aljašky sa jej priam núkali na odfotografovanie. "Mne sa však stala hneď na začiatku jedna nepríjemnosť. Ukradli mi nový digitalny fotoaparát a všetky peniaze. Hrala som biliard, odložila som si kapsu a už som ju nanašla. A druhá vec bola tá, že mi nedošla včas karta, ktorú som potrebovala na to, aby ma zamestnávateľ mohol vyplatiť. Peniaze som dostala až počas posledného mesiaca."

Našťastie dostávala počas práce v hoteli tringelty, z ktorých žila po tom, čo jej ukradli peniaze a kým dostala výplatu. Po nej si Gaba ako prvé kúpila fotoaparát a snažila sa dobehnúť všetko zameškané. "Dostávala som aj 40-50 dolárov denne, čo mi úplne stačilo na to, aby som si peniaze z piatich dní odložila a počas víkendu za ne šla do parku za prírodou. Inak tam nebolo veľmi kde mínať..."

Ani kvôli nepríjemnostiam, ktoré sa Gabe pritrafili, nikdy nemala chuť pobaliť sa a z Aljašky oddísť. "Ani mi to len neprišlo na um. Vedela som, že tam chcem ostať a vidieť čo najviac. Ale aj tak je toho veľa, čo som nestihla. Napríklad môj brat videl veľryby, čo sa mne nepodarilo.

Ledva unikla z horicaej chatky

Každý týždeň Gaba robila 5 dní 14 hodín v kuse, aby mohla počas víkendu ísť do parku. "Ako zamestnanci hotela sme mali zadarmo všetky atrakcie pre hostí - rafting, jazdu na koni, let lietadlom... Vyskúšala som si ten rafting a veľmi sa mi to páčilo. Chíľu tam boli úplne pokojné úseky, tie sa však striedali s divokými, kedy sa mi zvýšila hladina adrenalínu v krvi... Je to všetko však robené pre turistov, a teda bezpečné."

Rovnako sa na bezpečnosť turistov dbá i pri návšteve národného parku. "Tam totiž všetky zvieratá len tak voľne pobehujú, a tak turisti musia byť v autobusoch, odkiaľ môžu zblízka vidieť medvede, soby, losy, po ceste behajú vlci... Ja som raz však z autobusu aj s jedným kamarátom vyšla von a dosť som sa bála, lebo po ceste sme videli odtlačky medvedích láb. Tak sme si celou cestou spievali... Bolo to nebezpečné, no páčilo sa mi to. Najbližšie som bola pri medveďoch asi na päť metrov, ale to bolo z autobusu. Mimo neho som však bola asi 10 metrov od sobice s mláďatom. Varovali ma však, že matka je vtedy veľmi nebezpečná."

Jedna Američanka, ktorá tiež v hoteli pracovala ako upratovačka, sa vybrala na túru, no už sa nevrátila... "Nezvládla situáciu, spadla z riadnej výšky, rozbila si hlavu a zomrela... Bola to dosť nepríjemná skúsenosť. A druhá nepríjemnosť sa prihodila rovno mne. Zobudila som sa v napoly zhorenej chatke. Akurát, čo som z nej vybehla, tak sa za mnou zrútila. V ten deň sme totiž boli s kolegami z mojej druhej práce oslavovať, mňa uložili spať do drevenej chatky a zapálili sviečku. Od nej sa chytila celá chatka..."

Alkohol a cigarety iba nad 21 rokov

Oslava s kolegami sa teda mohla Gabe nepríjemne vypomstiť. "Musím však povedať, že Aljaščania sa vedia dobre baviť. Často sme chodievali do jednej krčmy, kde spievala akási Lulu a tá dokázala rozospievať celú krčmu. Ja síce párty veľmi nevyhľadávam, ale tam to bolo iné. Práve na Aljaške som oslavovala narodeniny a tak sa pilo dva týždne. Vtedy mi stačilo pospať pol hodinku či hodinku a ísť do práce..."

Keďže je v tomto štáte USA zakázané piť alkohol na verejnosti, zamestanci si vždy robili párty päť km od hotela. "Tam sme sa stretli pod jedným mostom, prinieslo sa veľa piva a pilo sa... Zaujímavé je, že tam nepredajú v obchode cigarety a alkohol nikomu, kto má menej ako 21 rokov a každý sa musí preukázať. Jednému starému sivému pánovi, ktorý mal očividne dosť rokov, no nemal pri sebe preukaz, cigarety jednoducho nepredali..."

Počas spiatočnej cesty na Slovensko mala Gaba spolu s bratom päť hodín voľného času v americkom meste Seatle, kde prestupovali z lietadla na lietadlo. "S jedným známym, ktorý tiež s nami pracoval na Aljaške, sme sa tam stretli a on nám za ten čas toho poukazoval veľmi veľa. No takmer sme nestihli lietadlo. Na letisko sme prišli 10 minút pred odletom, už sa nám zdalo, že sa dnu ani nedostaneme. Podržali však let a usadili nás."

V týchto dňoch už Gaba čaká na dobré správy od agentúry, s ktorou by mala do Aljašky čo nevidieť vycestovať znovu. "Zamilovala som sa do tejto krajiny, do prírody, ktorá je tam neuveriteľne krásna. Chcem sa tam preto vrátiť a postíhať toho ešte viac, vidieť ešte viac..."

Znovu ide na to isté miesto, lebo tam mámistú prácu, no bude mať zrejme trochu viac voľna. "Rada by som videla veľryby, chcem ísť aj viac na sever Aljašky, možno si pôjdem skúsiť vyryžovať zlato. Chcela by som sa povoziť na koni, skúsiť vyhliadkový let, pozrieť sa za polárny kruh a fotiť... Je toho veľmi veľa, čo chcem ešte vidieť. Dúfam, že sa mi to podarí," dodala Gaba.

Dáša KIRAĽVARGOVÁ

Autor: Fikcia

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári