Agresívny lev napadol krotiteľa, lebo žiarlil na svoje samice

Značka ´Cirkus Humbert´ existuje od roku 1857. Keď sme videli v Košiciach kamióny s týmito nápismi, rozhodli sme sa o ľuďoch, ktorých životom je cirkus, napísať. Presvedčili sme sa, že sú príjemní a otvorení. Mnohé generácie týchto umelcov "dedia" ťažkú profesiu, ale i radosť z vystupovania pred divákmi. Všetci žiaria, keď je šapitó plné a diváci (osobitne deti) sa bavia.

Marie Navrátilová je "žena pre všetko". Má pod palcom varenie pre celý "mančaft", pokladňu i prevádzku bufetu, kde sa návštevníci cirkusu môžu občerstviť. Zo začiatku nás sprevádza ona. Obchádzame šapitó s 1200 sedadlami. Predstavenie bude večer, v aréne klušú prekrásne lipicanské kone. Pohľad na ne je estetickým zážitkom.

Z boku sa ozve vrčanie veľkých mačiek. Levy behajú v klietkach hore dolu. Tešia sa na obed. Zamestnanci cirkusu vykladajú zabalené kurčatá. Dozvedáme sa, že lev zožerie päť kíl mäsa denne. Kurence, hovädzie, vnútornosti, kosti. Jeden deň v týždni majú pôst, vtedy pijú mlieko. Musia dostať aj vitamíny. Buď v mäse, alebo v mlieku. Vitamíny sú nevyhnutné najmä v čase, keď sa levíčatá vyvíjajú. Ochrancovia zvierat tvrdia, že v zajatí zvieratá trpia. Akoby zabúdali, že v divokej prírode je šeliem čoraz menej "zásluhou" človeka.

"Keby sme sa levom nevenovali, zdochli by," pokračuje M. Navrátilová. "Nech sa ochrancovia prídu pozrieť, ako je o ne postarané. Máme aj dvoch samcov, rodia sa nám zdravé, krásne levíčatá. To je jedna stránka veci. A druhá - mnoho desaťročí nás táto práca živí. Aj levy. Mňa, mojich rodičov, prarodičov." Cirkus má okrem levov aj medvede, kone, poníky, ťavy, kozy, lamy, psy, oslíky. Aj hada - škrtiča, majestátnu krajtu mriežkovanú.

Humberto je "rodinný" podnik, kedysi sa volal Cirkus Henry. Dnes je principálom pán Bohumil Navrátil. Marie je jeho nevesta, ešte donedávna vystupovala ako artistka. V pekne zariadenej maringotke si k nám prisadne šéf Humberta. "Neboli sme v Košiciach 20 rokov, prvé dojmy sú pozitívne. Ak prídem do úradu, do akejkoľvek inštitúcie, vychádzajú mi v ústrety. Dnes som vybavoval reklamu, elektrinu, verejné osvetlenie, zábrany. Všetko bez problémov, bez poplatkov," zhrnie dojmy 70-ročný B. Navrátil.

Splácajú dlh 10 miliónov

Pri cirkuse je vyše polstoročie. "Začínal som ako akrobat so sestrou, potom som vystupoval so zvieratami. Mal som slony, jaky, byvoly. Všetko od opice až po slona. Keď to bolo možné, odkúpili sme levy, ťavy a iné zvieratá od štátneho cirkusu a chlapi šli hneď na angažmán do Francúzska. Ja som ostal doma. Za rok sme to zbudovali, rozhodli sme sa podnikať, ísť do neistoty. A šlapeme doteraz."

B. Navrátil je vo "fachu" od detstva. Tak káže tradícia, ktorú si Navrátilovci ctia. Prijímajú krásnu, ale tvrdú rehoľu. "Za komunistov mal cirkus riaditeľa, tajomníka, reklamára, sekretárku, 12 úradníkov. Teraz je to len na mne. Vstávam o piatej ráno, do postele zaleziem o polnoci. Som už dosť starý, no zatiaľ na to stačím.

Život cirkusanta nie je ľahký. "To treba postaviť, zbúrať, prostredie spraviť také, aby ľudia prišli. Bavili sa na peknom programe. Je to strašné kvantum práce. U nás sa nestáva, že by pracovník mal 14 dní voľna. Sezónu začíname 15. februára a končíme 20. novembra." Po sezóne sa Humberto vráti do svojho "zimoviska". Do začiatku ďalšej sa maľuje, opravujú sa autá, treba stihnúť milión drobností.

Aby sa cirkus "uskladnil" a ľudia ani zvieratá sa netlačili, na to treba veľký priestor. "Kúpili sme jeden obrovský objekt bývalého JRD. Schátralé baráky, stajne. Pomaly to dávame dokopy, viac než spolovice to máme zrekonštruované."

Humberto funguje stopercentne vo vlastnej réžii. "Zadĺžili sme sa, len veľký stan stojí 2 milióny. Spolu sme si požičali 10 miliónov, ktoré splácame. Ale má to obrovský význam. Zvieratá sú v zime ustajnené tak, ako to má byť. To bola naša priorita. Všetok zisk ide do spomínaného zimovišťa. Na splátky dlhu, ďalšie investície. Trebárs vozový park. Naše ´Liazky´ meníme za ojazdené Mercedesy. V zahraničí vás so starým nákladiakom nepustia na cestu. Normy sú v EU prísne."

Zisk vraj kolíše. Medzi solventnosťou Nemca a Slováka je citeľný rozdiel. Registruje to i B. Navrátil. "U vás je vysoká nezamestnanosť, nie najlepšia sociálna situácia. Ale do cirkusu väčšinou chodievajú ľudia chudobnejší, no štedrejší. Príde celá rodinka a zväčša dopraje deťom všetko, čo chcú. Jazdu na poníkoch, maškrty. Stretli sme sa aj s paradoxom. Otec príde autom za dva milióny, ale synovi kúpi najlacnejší lístok a nekúpi mu ani cukrovú vatu..."

Pre dobrého obchodníka je každá korunka dobrá. "Vo východných krajinách nečakáme vypredané predstavenia. Ak predáme 500 lístkov, pokryjeme celú réžiu. Zaplatíme artistov a ostatných zamestnancov, žrádlo pre zvieratá. Tie strovia veľa. Máme trebárs svorku levov. Bývalé bitúnky nám predtým dávali mäso zadarmo, no už neexistujú. Dnes sme kupovali kurčatá, levy ich naraz zožerú sto. Na to treba 10 tisíc korún."

Zamestnali Róma

Náklady idú do miliónov. Humberto ponúka večery s patinou histórie. Horúce srdcia mnohých generácií, krásu, umenie. Vyžaduje si to enormne veľa. "Musíte veci do detailov plánovať, hoci občas sa prihodí škrt cez rozpočet. Teraz ideme z Maďarska, chceli sme vystupovať aj v istom meste na juhu Slovenska. Lenže pre istú pani z magistrátu sme ´nenávidení Čechouni´ a presvedčila o tom aj primátora. Museli sme spraviť skok až sem." Náplasťou na bolestivý kopanec je pre B. Navrátila štácia v Košiciach. Vybavovačky šli hladko. "Potrebujeme verejné priestranstvo, elektrinu, vodu i naftu, ktorá je u vás veľmi drahá. Máme 15 vozidiel, iba presun z Rimavskej Soboty stál 50 000."

Na ďalekých cestách sú s cirkusákmi aj ich deti. Občas sa narodia v maringotkách. Stíhajú aj svoje školské povinnosti? "Musia. Nemajú inú možnosť," vraví B. Navrátil. "V ich žiackych knižkách vidíte jednotky, dvojky, občas trojku. A navyše - stretávajú sa s deťmi v zahraničí, poznávajú svet."

Odmalička si zvykajú i na tvrdý "řád". V dospelosti sa im to zíde. Tu neplatí žiadna pracovná doba. Keď prišla v Košiciach prietrž mračien, areál na KVP sa "odvodňoval" do druhej v noci. Ak ľudia začnú premýšľať o osemhodinovej pracovnej dobe, pre cirkus sa prosto nehodia. "Ak treba, robia 20 hodín. A potom sa 10 i 20 hodín odpočíva."

B. Navrátil ľudí aj najíma. Teraz má v "mančafte" jedného Róma. Vylepuje po mestách plagáty. "Počítali sme, že na Slovensku najmeme ľudí ľahko, ale oni nechcú robiť. Pritom majú zadarmo obed, koľko vládzu zjesť. Každý deň dostanú na ruku 400 korún. Platíme nemocenskú, poistenie, stojí nás to ďalšie štyri stovky. Ubytovanie, prúd, prikrývky, vodu, všetko majú zadarmo. A navyše sa im perie, aby slušne vyzerali. V Rimavskej Sobote sme vzali tamtoho Róma. Je u nás dva týždne a mám pocit, že si prácu váži. Ak sa bude držať, má do konca novembra zamestnanie."

Rumuni kradli, Holanďania pomohli

S Humbertom pochodil B. Navrátil celú Európu. Zážitkov má na román. "V holandskom Haagu nám vedenie mesta ponúklo miesto v obrovskom parku, kde sme postavili šapitó. Strávili sme tam šesť týždňov, celý čas jemne pršalo. Starosta tam poslal nákladné autá a jeho ľudia spravili asi 80 metrov dlhé a 8 metrov široké drevené pódium. Aby sa k cirkusu dostali ľudia aj autá. Bolo to priam neuveriteľné. Pred odchodom som tamojšiemu agentovi zavolal, že ten priestor strašne zničíme, že blata bude po uši. Nechápal. Keď sme všetko vypratali na asalt, prišli nákladné autá so striekačkami. Všetky autá, maringotky aj s podvozkami nám umyli, aby sme mohli vyjsť z mesta. Po dvoch týždňoch som sa tam vrátil vyrovnať drobné podlžnosti. A neveril som vlastným očiam. Park bol upravený akoby tam nikdy žiaden cirkus nebol. Holanský impresário povedal - teraz tam zasiali trávu, na jar to už bude všetko zelené."

Na západe to funguje ináč. Pre cirkusy majú všade stabilné miesta. Keď príde trebárs v noci, provizórne sa zapojí, aby mohol svietiť, či variť. Ráno prídu elektrikári a zapoja ho normálne. Opačným smerom, na východ, je to trápenie. "V Rumunsku vás rozoberú po ceste policajti. Otvoria auto, kufor, vezmú si čo chcú. Absolútne sa nebavia. Šli ste 40-kou, on povie 120. Dá pokutu, a keď sa vám nepáči, vezme váš pas a dá si ho do vrecka..." smeje sa B. Navrátil.

A pridá skúsenosti s "polišmi" inde. "V Rakúsku sme vyšli na diaľnicu. Stopli nás, nemal som diaľničnú známku. Šli hneď konfiškovať auto, dať dolu ŠPZ - ku. Vysvetľoval som, že pri prvej pumpe si známku kúpim. Nepomohlo. Stálo ma to 5 000 korún pokuty, inak by som musel ísť peši. Nemci sú iní. Keď vidia maringotky a kamióny, zastavia vás, zaženú na parkovisko a povedia vám iba to, aby ste zišli z diaľnice, lebo brzdíte iných..."

V Holansku raz šoféroval 20 hodín v kuse a musel si zdriemnuť. "Položil som hlavu na volant, v momente som spal. Prebudili ma dvaja policajti a pýtali sa, či sa mi nič nestalo, či nepotrebujem pomoc. Vysvetlil som veci, oni poodišli kúsok a strážili ma!"

B. Navrátil vystupoval od Sibíri po západné pobrežie Španielska. "Na východ sme sa za ´socíku´ 15 rokov museli chodiť učiť. Ako sa má podľa nich robiť cirkus. Ak by ste vtedy odmietli, vyhodili by vás na fleku. Do smrti by som tým smerom nešiel. Radšej budem chodiť sem k vám, kde zarobím 10 percent, ako do Ruska so 150-timi percentami."

Pred levom sa nevystrie

Po chvíli si k nám prisadne riaditeľov starší syn, ktoriteľ levej svorky. Veľkým mačkám sa venuje dlhé roky, vie o nich krásne rozprávať. Aj v zime, keď Humberto oddychuje, má so svojimi miláčikmi turné po západných krajinách.

"Levíčatá si vychováte, ale trvá to dlho," vraví pán Navrátil. "Žiadne násilie. Do jedného roka ich treba naučiť základy. Sadnúť si na podstavec, ľahnúť. A musíte vedieť ako na neho ísť. Ľudia nechápu, že lev iba reaguje na moje pohyby. Nemôžem sa vystrieť, stáť nad samcom. Musím sa pred ním skrčiť. Nemá rád, keď je človek nad ním. To sú rôzne fígle, drobnosti, aké treba dodržiavať."

Aj lev má ´svoju´ povahu. Jedného samca preto musel na Ukrajine predať. "Vystupoval som s ním tri roky, kým nedorástol. Hrozne žiarlil na levice a pri jednom vystúpení na mňa zaútočil. Ledva som z klietky vyliezol živý. On si svoje levice bránil naozaj agresívne. Desať dní po útoku nevystupoval, potom mesiac áno. A zasa začal útočiť. Teraz máme iného a všetko je v poriadku." O horúcich chvíľkach hovorí krotiteľ kľudne, akoby mu vtedy nešlo o život. A zdôrazní, že chyba bola v ňom.

Vzápätí odbieha ku levom, je čas krmenia. Slova sa ujíma opäť pani Marie. "Mám tri deti. Najstaršieho syna zvieratá nenadchli. Ak nemusí, nerobí s nimi. Je žonglér. Bohumila má 17, baví ju artistika, hrazda. A najmladšia Marie, tá je do zvierat úplný blázon. Už jazdí na poníkovi, pomaly sa učí číslo, ktoré som dlho robila ja. Aj teraz je určite kdesi v maštali." Už na ňu nemusí dávať pozor, no keď bola maličká, bolo to iné. "Dobre vie, kam môže a kam nie. Nesmie ísť k medveďom, levom ani k veľkým koňom."

Prekrásne lipicany zľahka klušú dokolečka, v prítmí šapitó tlmene počuť ich beh. Karel Navrátil žongluje so žltými kruhmi a pripravuje sa na vystúpenie. V okolí cirkusu sa objavujú prví diváci. Večerné predstavenie sa blíži...

Marián BETÍK

Autor: Fikcia

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári