autorský projekt Bolero, ktorý v sebe nezvyčajným spôsobom kĺbi prvky klasickej činohry a moderného tanca. To všetko v pozadí sugestívnej Ravelovej hudby, na motívy skutočnej dramatickej udalosti. Lístky na tento zážitok, ktorý je vopred zaručený, sú už v predpredaji v mestských informačných centrách a v pokladni kina Capitol, kde bude inscenácia uvedená. Viac o Bolere nám už porozprával choreograf, režisér a zakladateľ Slovenského divadla tanca, Ján Ďurovčík.
Dielo vzniklo na základe skutočnej udalosti, akej?
"Skôr by som povedal, že istá skutočná udalosť sa stala inšpiračným zdrojom, či hlavným motívom inscenácie. Spolu s Petrom Pavlacom, dramatikom, s ktorým sme písali scenár, sme sa inšpirovali príbehom matky, ktorá musela pustiť jedno zo svojich dvoch detí, aby mohla zachrániť to druhé. Táto udalosť sa udiala pri povodniach Tsunami v Indonézii. Obaja, keď sme videli ten šot v televíznych novinách, vedeli sme, že by to bol vynikajúci motív. Samozrejme, neriešime konkrétne tento okamih, skôr sa zaoberáme osudným príbehom ženy, jej traumou, ako sa s ňou vysporiadava a takto poznamenaná žije dodnes."
Niečo podobné riešila i Sofia vo filme...
"... presne. My sme si to aj neoficiálne nazvali Sofiina voľba 20. storočia. Vo filme sa Sofia musela rozhodnúť medzi dvomi svojimi deťmi, pri vstupe do koncentráku. Keď sa to udialo, mysleli sme si, že dnešné ženy sa už ničoho podobného obávať nemusia. No ako vidíme, život prináša rovnaké situácie i dnes."
Ako vznikol nápad na Bolero ako hudobný motív?
"Téma Bolera je napísaná akoby na mieru tomuto projektu. Tsunami sú vlny a vlny sú stále rovnaké, akurát, že sa postupné zväčšujú až po tú najväčšiu. No a úplne rovnaké je Ravelovo Bolero. Jeho nástojčivý hudobný motív je v podstate ten istý, dookola sa mierne obmieňa, až na záver graduje v maximálnom rozsahu a celých vás pohltí. Toto je tak jednoznačné a jednoduché spojenie hudby a deja, že sme sa až zľakli, ako to do seba prirodzene zapadá."
Ide u vás po prvý krát o spojenie tanca s činohrou?
"Naopak, u mňa to je hlavná idea, o ktorú sa snažím. Dá sa to realizovať, len v takýchto telesách, ktoré sú schopné pracovať doslova na hrane noža, mimo kamenných divadiel. Bolero je voľným pokračovaním Romea a Júlie, kde sa súčastne tancovalo i hralo, či predstavenia Pľujeme na vaše hroby. Toto je tiež ďalším z mojich pokusov o vytvorenie totálneho divadla."
Ako ste prišli k hlavnej predstaviteľke matky, herečke Anne Javorkovej?
"Asi tak, ako sme došli na Ravelovo Bolero. Bolo to pre nás jednoznačné. Keď sme rozmýšlali nad matkou, napadli nám v súvislosti s obsadením tri mená. A toto z nich vytŕčalo najvýraznejšie."
Ide o uvádzací projekt Slovenského divadla tanca, ktoré ste nedávno vytvorili z vlastnej iniciatívy?
"Áno, bude to naša premiéra. Ale nepoviem vám či som spokojný alebo nie. Čím viac sa blíži premiéra, tým viac som nespokojný. A toto je úplne zakaždým. Bez ohľadu na to, čo to je a kde to robím. Navyše ide o projekt, ktorý je zatiaľ bez sponzorov, celý je financovaný z vlastných zdrojov čo je úplne vyčerpávajúce. Všetci kamaráti ma preto pokladajú za blázna. Investovať do Slovenského divadla tanca a do tanečného umenia vlastné peniaze považujú za bláznovstvo. Ale čo už nám iné zostáva, keď chceme robiť to, čo robiť chceme?"
Dokážete sa po skúške zbaviť myšlienky na predstavenie, alebo s ním aj zaspávate?
"To vôbec nie, s týmto mám obrovský problém. Nedokážem zahodiť skoro nič vo svojom živote za seba. A to sa samozrejme prejavuje na mojej životospráve, na mojom spánku a všetkom okolo. A netýka sa to len inscenácií. Všetko, čo robím, so mnou žije a hlavne to o sebe dáva vedieť v noci, keď to človek najmenej chce, ale to už žiaľ nemá na výber."
Takže keď Jano Ďurovčík začína výrazne chradnúť, je to neklamný znak, že sa blíži premiéra?
"Alebo si prečítal reakcie na ňu. U mňa je to jedno, chradnem vkuse, divadlo so mnou žije non stop."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
