kŕčoch, narukoval medzi prvými. Okúsil ruský front, biedu lágra v ruskom Usmane, výcvik československej armády v Jefremove aj cestu oslobodzovania s generálom Svobodom. Je jedným z posledných, ktorí prežili. Napriek veku a šiestim desaťročiam, ktoré uplynuli, nemôže zabudnúť. "Nedá sa," hovorí 86-ročný Ján Kľučar zo Sečoviec.
Po troch rokoch vojenčenia na Slovensku ho vyslali na ruský front na Krym. "Tam nás zajali Rusi a skončili sme v lágri o 250 kilometrov ďalej v Usmane," spomína. Keď sa začala formovať Svobodova armáda, absolvoval výcvik v Jefremove, ale keďže nebol schopný zoskoku, pridelili ho k pozemnému vojsku: "Čistil som mínové polia - väčšinu cesty som bol práve tam. Mnohí to neprežili, ja som mal veľké šťastie."
Stále čulý pamätník dodnes spomína na generála Svobodu, ktorého si každý vážil pre jeho bezprostrednosť a odvahu: "Chodil som pred ním a čistil som mu cestu od mín s prístrojom na chrbte. Bol to úžasný človek, akého treba hľadať. Hoci bol generál, nebral ohľad na hodnosti - ku všetkým sa správal rovnako."
Hoci Ján Kľučar prežil, pár mesiacov si poležal aj v nemocnici - s vážnymi zraneniami hlavy, ruky aj nohy: "V októbri 1944 som dostal črepinu do hlavy, nohy aj ruky - vtedy nás previezli do Poľska. Operovali ma v poľnej nemocnici na Dukle, ale ruka sa nehojila, tak ma poslali na Kaukaz."
Ďalšieho pochodu bol schopný až na prelome februára a marca 1945, vtedy cestoval cez Moskvu do Kyjeva a potom do Československa. Posledné mesiace už prežil mimo prvej línie a koniec vojny ho chytil na Morave: "Bolo to okolo jedenástej večer, prišli sme zvonku mokrí ako myši, keď sme sa to dozvedeli. Bol to úžasný pocit, ťažko o tom hovoriť."
Keď sa život po vojne dostal do normálnych koľají, Ján Kľučar sa opäť vrátil za mäsiarenský pult, kde sa zoznámil aj so svojou o 14 rokov mladšou manželkou. Vychovali tri deti, dnes si obaja užívajú sedem vnúčat a tri pravnúčatá, ku ktorým čoskoro pribudne štvrté. Vojnu mu reálne pripomínajú len vyznamenania, medzi ktorými sa vyníma Československý vojnový kríž priamo z frontu. Sú však aj spomienky a tie sa do šuflíka odložiť nedajú. Dá sa zabudnúť? "Nie, spomienky sa vracajú. Nikomu to neprajem zažiť a verím, že sa to už nikdy nezopakuje," dodáva na záver.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
