Psychicky narušený tukan poďobal nemeckú turistku
Vo februári sme vám priblížili spomienky Ing. Oľgy Pánikovej na jej poznávací výlet naprieč Južnou Amerikou z konca roka 2003. Vo dvoch častiach predstavila štáty Peru, Bolívia a Chile. V prvom ju najviac zaujali mestá Cuzco, Machu Picchu i jazero Titicaca, v druhom Uyumijská soľná púsť a v treťom najsuchšia púsť na svete - Atacama. Dnes sériu článkov o mesiac trvajúcom putovaní doplníme a uzavrieme. Pred nami je Argentína a Brazília.
Spomienky O. Pánikovej sme prerušili vo chvíli, keď s ďalšími šiestimi Slovákmi opustila Chile a vstúpila do prvého argentínskeho mesta, ktorým bola Salta. Má pol milióna obyvateľov, leží vo výške 1190 metrov nad morom a ako väčšinu ostatných ho obklopujú hory. Na jeden z okolitých vrchov San Bernardo premáva sedačková lanovka. Keďže je to jedna z atrakcií, využívajú ju najmä turisti, aby sa pokochali pohľadom na mesto. Samozrejme, Slováci neboli výnimkou.
"Salta je moderné veľkomesto so španielskou architektúrou. Okrem námestia s katedrálou a radnicou zo 16. storočia je známe i veľkými stejkami z hovädzeho mäsa. Kuchári ich pripravujú na viacero spôsobov. Takmer surové, slabo, stredne alebo silno prepečené. Ochutnali sme aj my a bola to skutočne lahôdka. Svoju porciu som ale nedojedla, lebo to bol 400-gramový, vyše päť centimetrov hrubý kus mäsa."
Mimochodom, preferovanie hovädzieho mäsa v jedálnom lístku Argentínčanov súvisí so zameraním ich hlavného zdroja obživy, ktorým je chov hovädzieho dobytka a poľnohospodárstvo. Argentína je ôsmy najväčší štát na svete, a po Brazílii druhý najväčší v Južnej Amerike. Jeho meno je odvodené od striebra - v ich jazyku argentínum, ktoré sa tam kedysi vo veľkom ťažilo. Krajina má 33 miliónov obyvateľov a väčšina je presvedčená, že je čosi viac ako ostatní Juhoameričania, lebo sú potomkami prisťahovalcov.
Po odchode zo Salty bolo ďalšiou zastávkou mesto Posadas. Leží na argentínsko - paraguajských hraniciach, má 250 tisíc obyvateľov a preteká ním rieka Parana. Po Amazonke je svojou dĺžkou - 4500 km druhou najdlhšou v Južnej Amerike. V meste Posadas Slováci okrem iného navštívili pamiatku, chránenú UNESCO-m. "Išlo o misijnú stanicu San Ignacio Mini, ktorú v 17.storočí založili španielski jezuitskí mnísi. Na žiadosť guvernéra ich tam poslal španielsky kráľ, aby šírili kresťanstvo medzi tamojším indiánskym kmeňom Guaranov."
Jezuiti postavili v Južnej Amerike asi 30 misijných staníc. Boli to akési dediny, v ktorých bol okrem iného kostol, cintorín, škola i obytné domy. V každej žilo od 300 do 900 obyvateľov, zväčša domorodcov. Tieto usadlosti plnili aj funkciu akejsi pevnosti, lebo ich obyvateľov chránili pred nájazdami lovcov otrokov. Tí zháňali lacnú pracovnú silu na plantáže portugalských a španielskych kolonistov. Ich sťažnosti, že im nemá kto robiť na poli, napokon u kráľa slávili úspech. Karol III. v roku 1767 jezuitov z Južnej Ameriky vypovedal. Misijné stanice postupne chátrali, navyše ich Paraguajčania počas vojuny s Argentínou vypálili. Až v 20.storočí sa z nich stali chránené pamiatky.
Oceán, ktorý padá do priepasti
"Mesto Posadas bolo posledné, ktoré sme počas päťdňového putovania Argentínou navštívili. Následovala Brazília a jej prvé mesto Iguazu s 270-tisíc obyvateľmi. Skôr ako ono, sú však vo svete známe vodopády, vzdialené asi 20 km. Považujú sa spolu s Niagarskými v Kanade a Viktorijnými v africkej Zambii za jedny z troch najkrajších na svete. Navyše, vodopády Iguazu sú štyrikrát také široké a jedenapolkrát vysoké ako Niagarské."
Rieka Iguazu, ktorá pokojne tečie, odrazu padá nadol vo forme približne 275 samostatných vodopádov. Švajčiarsky botanik Robert Chodat sa vyjadril, že je to oceán, padajúci do priepasti. Prvý Európan, ktorý vodopády Iguazu uvidel, bol v roku 1541 španielský dobyvateľ Alvar Nunez Cabeza de Vaca. Dal im meno Salto de Santa Maria - Vodopády Panny Márie. Až neskôr sa ujal názov Iguazu - veľká voda, ktorý používali domorodí indiáni Guaraní.
"Vodopády sme si najprv pozreli z brazílsej strany rieky a potom z argentínskej. Najmä tam sa nimi bolo možné pokochať úplne zblízka. Boli sme celí mokrí a takmer sme kvôli burácajúcej vode nepočuli vlastného slova. Dozvedeli sme sa, že dunenie počuť do vzdialenosti 25 km a spenená voda strieka do výšky 90 metrov. Priemerný ročný prietok vody je 1750 kubických metrov za sekundu, v čase najvyššej hladiny, v období dažďov, je to až 12 tisíc kubických metrov za sekundu." Je to o štyri tisíc viac, ako maximálny prietok Dunaja v Bratislave.
Počas jednodňového výletu kvôli vodopádom do Argentíny absolvovali Slováci krátku plavbu loďou po jednom z ramien rieky Iguazu. Na osviežujúce ponorenie rúk pod hladinu ani nepomysleli. Výstrahou im bol pohľad na papule kajmanov, striehnucích na chutný obed... Ďalšou zastávkou na výlete bol park vtákov, situovaný v pralese. Niektoré jeho axponáty boli v klietkach, mnohé sa pohybovali voľne. "Spomínam si na vtáka, ktorý sa volá tukan. Najprv nám pózoval na zábradlí a my sme ho fotili. Potom sme sa mu asi niečim znepáčili. Neviem, či mal depresiu, ale neustále na nás svojim veľkým zobákom útočil. Hoci sme sa mu snažili vyhnúť a kričali sme, aby sme ho odohnali, skackal za nami a pokúšal sa nás ďobnúť. Neskôr sa k jeho blízkosti dostala nič netušiaca nemecká turistka a bolestivo ju zasiahol zobákom do ruky. Bola z toho útoku v šoku a ukazovala nám svoje zranenie."
Ing. Pánikovú zaujal aj vták, ktorého meno sa jej ani po návrate na Slovensko nepodarilo vypátrať. "Bol veľký asi ako pštros a na hlave mal kostený výrastok. pripomínajúci hrebeň u kohúta. Ním si vraj pri behu rozráža krovie. Okrem toho bol zaujímavý tým, že z troch prstov na nohe mal na prostrednom kostený hrot, ktorým pri kopaní útočí, alebo sa bráni." Okrem vtákov, najmä prítulných papagájov, bolo v parku aj množstvo iných zvierat. Leguány, krokodíly. Rieka Parana, do ktorej sa Iguazu asi 20 km od vodopádov vlievala, zas bola plná rýb. Výnimočné boli najmä vyše 70 kg vážiace sumce.
Šesť mostov a desať tunelov
Po návrate do Brazílie bolo ďalším cieľom cesty mesto Curitiba. Založili ho v roku 1688, leží vo výške 900 metrov a má 1,7 milióna obyvateľov. "O Curitibe sme sa dozvedeli, že je najekologickejším mestom Brazílie. Má veľa parkov a dbá sa v ňom o čo najšetrnejšie spolužitie človeka s prírodou. Je to mnohonárodnostné mesto, lebo v ňom žije veľa prisťahovalcov. Každá národnosť sa v ňom snaží postaviť nejakú zaujímavosť, typickú pre tú ktorú krajinu. Videli sme skanzem, ktorý vytvorili Poliaci." Je v ňom kaplnka, v ktorej sa počas návštevy Brazílie v roku 1980 pomodlil aj pápež Ján Pavol II.
Zaujímavá bola i budova opery, ktorá je celá zo skla a ocele. Nenachádza sa v rušnom centre mesta, ale je obklopená tropickým pralesom. Podobne je umiestnená aj budova štátnej univerzity životného prostredia, ktorú v roku 1992 otvoril oceanológ Cousteaud. Je to vlastne drevená stavba na kopci, ktorá slúži k štúdiu literatúry a rozjímaniu, ako zachovať život a prírodu pre ďalšie generácie.
Z Curitiby pokračovali turisti vlakom do mesta Moretes. Trať, ktorú absolvovali, je označovaná za najkrajšiu v Brazílili. "Meria 68 km a vedie cez hustý prales. Nebola to rovinka, ale trať viedla po úbočiach kopcov, prípadne priamo cez ne. Počas troch hodín sme prešli po šiestich mostoch a cez desať tunelov. Z výšky 900 metrov sme postupne klesali až k pobrežiu Atlantického oceánu."
Problémy s počasím
Po takmer štyroch týždňoch putovania sa teda Ing. Pániková dostala na druhú stranu Južnej Ameriky. Skôr, než sa presunula do mesta Rio de Janeiro, absolvovala výlet na Medový ostrov. "Snažila som sa u domorodcov vypátrať pôvod tohto mena, no mne ani nášmu sprievodcovi sa to nepodarilo. Okrem piesočnatej pláže sme si na ostrove pozreli opustenú vojenskú pevnosť, postavenú v roku 1760 na obranu pred pirátmi."
V sedemmiliónovom Riu privítalo Slovákov daždivé počasie. Boli z toho zúfalí, lebo na pobyt v meste mali iba dva dni a nízka oblačnosť im znemožňovala vidieť dve najväčšie atrakcie. Sochu Krista s rozpaženými rukami a tzv. cukrovú homolu - skalu na jednom zo zelených výbežkov v mori. Rio sa totiž rozkladá v zátoke a na úbočiach kopcov, ktoré siahajú až do mora. Počas čakania na jasnú oblohu sa Slováci povozili historickou električkou, pozreli si botanickú záhradu, založenú v roku 1809 a prešli sa po svetoznámej pláži Copacabana. Nenechali si ujsť ani najväčší futbalový štadión na svete, legendárnu Maracanu s kapacitou 205 tisíc fanúšikov. Vo vstupnej hale na vlasté oči videli odtlačky nôh Pelého i ďalších slávnych futbalitov.
"Po celý čas pobytu v Riou sme boli sprievodcom upozorňovaní, aby sme si dávali veľký pozor na osobné veci. Mesto je totiž známe vysokou kriminalitou, ktorej obeťami sú najmä nepozorní turisti. Náš sprievodca povedal, že už bol v Riu sedemkrát, a stále niekoho z jeho skupinky okradli. My sme boli výnimkou a mohli sme za to zrejme vďačiť zlému počasie." Všade, kam sa pohli, vraj bolo oveľa menej ľudí ako obvykle, takže sa vyhli tlačeniaciam, ktorú sú pre zlodejov doslova rajom.
"Pamätám si, že raz neskoro večer sme sa s kamarátkou rozhodli ísť si kúpiť vodu do obchodu, ktorý bol na druhej strane ulice, ako náš hotel," spomína Ing. Pániková na príhodu, pri ktorej vyrobili starosti dvom ľuďom. "Hoteliér mal o nás taký strach, že vyslal liftboya, aby na nás dohliadol. Kým sme my dve v obochode nakupovali, mladík stál v strede ulice a hliadkoval. Navyše, hoteliér stál vo dverách hotela dovtedy, kým sme sa nevrátili. Vysvetlil nám, že ženy bez doprovodu by po zotmení vôbec nemali vychádzať na ulicu."
V deň odletu späť do Európy sa Slováci napokon rozhodli nehľadieť na zlé počasie a pozrieť sa na sochu Krista zblízka. K 32 metrov vysokému monumentu sa vyviezli zubačkou a hoci skrz mraky, aspoň nakrátko sa pokochali aj pohľadom na "cukrovú homolu. Bola to posledná atrakcia, ktorú na 33 dní trvajúcom putovaní naprieč Južnou Amerikou videli. Následoval let do Viedne a odtiaľ presun do Košíc.
"Bolo to namáhavé, ale s výletom som bola spokojná," zhrnula spomienky Ing. Pániková. "Strela som veľa zaujímavých ľudí a videla mnoho zaujímavých miest. Najviac si cením návštevu Machu Picchu, bolivijskej soľnej púšte a vodopádov Iguazu." Koho vraj spomienkami inšpirovala k podobnej ceste, ten nech neváha. Vrelo mu ju doporučuje...
Róbert BEJDA
Autor: Láska, peniaze, vy
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
