Keď sa hákovnice prežili, nahradili ich modernejšie hradobnice
NEBOLI OVEĽA VÝKONNEJŠIE, ZATO VŠAK LEPŠIE VYZERALI
Zo stoviek veľkorážnych hákovníc, ktorými mesto Košice disponovalo v 16. storočí, a ktoré svojho času predstavovali hrozivú palebnú silu, klesol ich počet na niekoľko desiatok koncom storočia 17. až nakoniec po potlačení povstania Františka II. Rákocziho prestali v súpisoch výzbroje figurovať úplne. V súčasnosti sa nám zdá neuveriteľné, že v zbierkach Východoslovenského múzea máme už iba dva originálne kusy, presnejšie povedané iba ich železné časti, bez pažbenia. Zhodou okolností sú to kategóriou odlišné zbrane. Jedna z nich je normálna hákovnica nabíjaná štvorlótovými guľami, druha veľkorážna, nabíjaná guľami osemlótovými. Dnes sa týmto zbraniam prizrieme bližšie.
KLASICKÁ "BRADATICA"
Je to pomerne hrubo vykovaná železná hlaveň čiastočne valcového a čiastočne oktogonálneho prierezu, s charakteristickým obdĺžnikovým hákom pri ústí. Dnes je samozrejme už skorodovaná a kýmsi v minulosti natretá čiernou farbo. Je dlhá 116 a pol centimetra a s pažbou mohla mať zhruba meter a pol. Má kužeľovito rozšírené ústie, hrubo privarenú hranolovú mušku a dokonca aj akýsi cieľnik, čo znamená, že je to už "vymakaná" konštrukcia, pretože staršie hákovnice žiadne mieridlá nemali! Hlaveň má hladký vývrt a priemer 25, 5 milimetra, avšak gule, ktorými sa z nej strieľalo museli mať priemer menší, pretože sa kvôli utesneniu v hlavni balili do zdrapov textilu, alebo odrezkov koží. Mohli mať teda priemer okolo 24 milimetrov.
Hák tejto zbrane je kováčsky privarený 24 a pol centimetra od ústia. Je to plochý kus železa rozmeru 60 x 120 milimetrov s dierou priemeru 13 milimetrov. Touto dierou, odborne povedané "okom", bola železná časť pripevnená priečnym klinom k pažbeniu. Iné upevňovacie oko podobného priemeru bolo privarené pri dne hlavne. Na pravej strane komorovej časti hlavne má táto hákovnica zátravku, čiže otvor vedúci ku dnu hlavne, kde bola prachová náplň. Týmto otvorom sa hákovnica odpaľovala. Potrebovali ste k tomu buď kus žeravého drôtu, alebo tlejúci knôt. Práve kvôli tomuto detailu bola hákovnica zbraňou určenou pre trvalé palebné stanovište, kde bol naporúdzi oheň.
Jediným zdobením tejto zbrane bol nenápadný prstenec s dvoma fazetami /tenkými linkami/ v mieste, kde sa ústie hlavne začalo rozširovať. Na tomto rozšírenom ústí je aj čosi ako výrobná značka písmeno M vo štvorčeku, ktorého horná strana je segmentovo vypuklá. Najužšie miesto hlavne má priemer 48,6 milimetra, no tento rozmer sa plynule zväčšuje smerom ku dnu, až na veľkosť 52,3 milimetra. Najširším miestom je však rozšírené ústie, to má až 58,8 milimetra. Celý tento kus železa váži 14,734 kilogramu, k čomu sme dospeli výpočtom, keďže sme na to vhodnú váhu nemali. S pažbením to muselo byť aspoň o tri kilá viac. Pre porovnanie, bežná vojenská puška 20. storočia vážila okolo 3,5 kila a najvýkonnejšie lovecké pušky na ťažkú, útočiacu a "pancierovanú" /rozumejte extrémne hrubokožiu/ africkú zver mávali okolo 12 kilogramov.
VEĽKORÁŽNA HÁKOVNICA
Na prvý pohľad nevyzerá oproti tej normálnej oveľa väčšia. Je 123 centimetrov dlhá, pri ústí hrubá 62 a pri dne 64,5 mm. Celá má rotačný tvar, to znamená, že sa na nej nenachádza hranená oktogonálna časť. Mohlo by to svedčiť o tom, že od predchádzajúcej hákovnice je staršia. Vývrt tejto zbrane, samozrejme hladký, je 29 milimetrov, čo takmer presne zodpovedá guli vážiacej osem viedenských lótov. Aj táto zbraň je časom zkorodovaná na povrchu a začiernená farbou, čo v minulosti nebývalo, pretože u hákovnice sa cenil udržiavaný kovový povrch. Jej hák je o niečo dlhší, avšak s menším očkom na pripevnenie pažbenia. Z očka na dne hlavne zostalo iba odlomené torzo. Rovnako aj z mieridiel na vrchnej strane hlavne. Spôsob skromného zdobenia hlavne je rovnaký, ako u predchádzajúcej hákovnice Výrobná značka tejto zbrane má podobu štítu, v ktorom je šipka mieriaca dole.
Železná časť veľkorážnej hákovnice váži 22,667 kilogramu a s pažbením to mohlo byť až 26 27 kilo. Keď si okrem samotnej váhy zbrane predstavíme, že strelec z hákovnice potreboval ešte oporné zariadenie, masívny nabiják /pucštok/, zásobu streliva, prachu, upchávkového materiálu, knôtov a ktovie čoho ešte všetkého, je jasné, že obe zbrane museli obsluhovať minimálne dvaja muži. Dnes už bohužiaľ nevieme, akým spôsobom sa obe popísané hákovnice dostali do zbierok múzea. Najpravdepodobnejšia je predstava, že to boli zbrane akéhosi silne "retardovaného" remeselníckeho cechu, kde sa dlho nerobilo veľké upratovanie a pri zániku ich ktosi odovzdal múzeu vtedy hornouhorskému. Zhodou okolností boli cechy v habsburskej monarchii oficiálne zrušené v tom istom roku, ako vzniklo v Košiciach múzeum, v roku 1872. Je tu však ten problém, že do roku 1900 nie je v súpise darov a prírastkov múzea žiadna hákovnica.
Obe popísané hákovnice sú dnes vystavené v expozíciách. Normálna štvorlótová hákovnica je uložená vo vitríne medzi husitskými zbraňami, na prvom poschodí expozície v Historickej budove múzea na námestí Maratónu mieru. Tá druhá, veľkorážna hákovnica, leží tiež na prvom poschodí expozície v Miklušovej väznici. Je uložená voľne a niektorám návštevám občas dovolíme, aby si ju poťažkali /ak vládzu/. Svojho času boli z oboch týchto zbraní odliate kópie a tie sú v súčasnosti vystavené aj s novodobo vyrobeným pažbením v expozícii zbraní na Spišskom hrade. Záujemcom odporúčam návštevu a záujemcom o "idiotské rarity" ju odporúčam tiež, pretože jedna z hákovníc je tam uložená v lavicovej lafete, v akých bývali lafetované tarasnice. To však boli zbrane väčšieho výkonu, v podstate už menšie poľné delá.
ČO NASLEDOVALO POTOM
Koncom 16. storočia sa v európe objavil nový typ masovo používanej vojenskej ručnej palnej zbrane mušketa. Automaticky tým nastal súmrak hákovníc. Mušketa, ktorá mávala obvykle ráž okolo troch štvrtín palca, bola totiž ľahšia, ovládateľnejšia, konštrukčne pokročilejšia a presnejšia /aj keď zase nie až tak oveľa/. Používať hákovnice malo teraz zmysel už iba tam, kde by výkon muškety nedostačoval napríklad pri obrane miest na ničenie vozatajstva, streleckých stanovíšť obliehateľa, zákopníckych jednotiek a podobne. No i na to bola táto strelná zbraň už zúfalo zastaralá a tak sa na tento účel začali vyrábať veľké, dvoma až tromi mužmi obsluhované pušky, pre ktoré sa vžil názov "hradbové pušky", skrátene "hradobnice".
Jednu takúto hradobnicu má Východoslovenské múzeum vo svojich zbierkach. Je to impozantný kus zbrane dlhý tri metre a šestnásť centimetrov, ráže 29,5 milimetra, takže strieľala osemlótové gule, ako jej predchodkyňa veľkorážna hákovnica. Hlaveň mala stále iba hladký vývrt no mieridlá boli už jemne prevedené a kováč ich mohol v prípade potreby "nastaviť". Táto puška už mala aj akýsi zámok, pod čím rozumejte spúšťací mechanizmus. Pravdepodobne iba knôtový, ale presne to nevieme zistiť, pretože sa nezachoval. Dostreliť ste s ňou mohli hoc aj na kilometer, ale keď vám išlo o mierenú streľbu, nemalo zmysel strieľať na väčšiu vzdialenosť, ako tristo metrov /to svojho času zvládala aj hákovnica/. A aj tak ste mali šancu iba ak bol cieľ dostatočne veľký napríklad voz so zásobami či strelivom, alebo dobre vykrmený dôstojník obliehacieho vojska na koni. Oproti hákovnici mala hradobnica jednu na prvý pohľad zrejmú prednosť /ak to tak možno nazvať/ lepšie vyzerala!
Popísanú hradobnicu, múzeum získalo v roku 1972 z pozostalosti istého pána z Barce, úpresnejšie povedané od jeho vdovy, ktorá ju po manželovej smrti predala. Vystavovaná bola od začiatku v expozíciách kovolejárstva /najprv v Urbanovej veži, teraz v Katovej bašte/, kam však nikdy nepatrila, pretože nič na nej nie je odlievané.
Hradobnice prešli značným technickým vývojom a udržali sa vo výzbroji až do druhej polovice 19. storočia. To sa však už vyrábali ako ťažké zákopové pušky /po nemecky im hovorili Wallbüchse, a po maďarsky sáncpuska/. Posledná hradobnica zavedená oficiálne od roku 1870 vo výzbroji armád habsburskej monarchie bola už zadovka s drážkovanou hlavňou sústavy Wänzl Albini, strieľajúca náboje ráže 19 milimetrov s centrálnym zápalom. Keď sa zdalo, že hradobnice definitívne zmiznú zo scény, došlo k ich renesancii v podobe protitankových pušiek, ktoré si vynútil nástup tankovej techniky v prvej svetovej vojne.
Prvá protitanková puška bola vyvinutá ako prosté zväčšenie klasickej pušky Mauser na ráž 13 milimetrov, potom však prišli špeciálne konštrukcie, sovietske PTRD a PTRS, britské BOYS, fínske LAHTI, československé JAWA a podobne. Ťažké odstreľovačské pušky ráže 12,7 a 14,5 milimetra, či dokonca až 20 milimetrov, sa vyrábajú a bojovo používajú aj dnes, čo ostatne majú možnosť poznať diváci amerických akčných filmov, kde sa pomerne často zjavuje zbraň Mac Millan - Combo.
Ani puška, ani delo, ani hračka, ani zbraň
LAIK BY POVEDAL: ČUDO BOŽIE
V expozícii Východoslovenského múzea si skutočne iba veľký fanúšik na strelné zbrane povšimne nenápadný predmet vyzerajúci najskôr ako hračka, ktorý je však s určitosťou najstaršou strelnou zbraňou, akú Východoslovenské múzeum vo svojich zbierkach má a pravdepodobne najstaršou zachovanou strelnou zbraňou nášho regiónu. Už to, že sa zachovala až dodnes, je malým zázrakom. Nie je porovnateľná s ničím, čo by nám v tomto obore bolo nejakým spôsobom známe. Snáď najbližšie by na ňu pasoval popis "miniatúrne delo". Táto zbraň bola vyrobená v samých prapočiatkoch zavádzania palných zbraní, kedysi na prelome 14. a 15. storočia. Fakt, že sa toto strelné čudo dalo ľahko udržať v rukách, by ho zaradil skôr medzi ručné zbrane, ale určite sa s ním nestrieľalo z rúk. Rážou sa blíži k veľkým hákovniciam, či hradbovým puškám, no jeho výkon musel byť nepomerne menší. V dobe, keď sa táto prapuška užívala, bol dôležitý hlavne hluk, plameň, a následný psychický šok, ktorý svojou strelbou šírila.
Krátka masívna skorodovaná valcová hlaveň je na ústí mierne rozšírená. Na hornej strane má zátravku s priemerom 9,5 mm. Zbraň samozrejme nemala žiaden zámok, či odpaľovacie zariadenie. Na zapálenie nabitého prachu sa tu používala horiaca trieska, alebo rozžeravený drôt - mohol byť aj klinec. Za zátravkou je priehlbina, snáď zbytok značky kováča, ktorý zbraň vyrobil. Dĺžka hlavne je 184 mm, ráž 30,5 mm, hĺbka "vývrtu" je 136 mm. Priemer ústia hlavne je 58, dna 60 mm. Hlaveň je pripojená k lafetovému bloku železnou pásnicou za ústím, vytvarovanou ako objímka, širokou 24 mm. Pásnica má na koncoch diery, cez ktoré je k lafete priklincovaná. Ľavý klinec je nie celkom zarazený do bloku, bol zohnutý a "pribitý" k boku lafety. Stopy na bloku naznačujú, že voľakedy mala hlaveň ešte jednu podobnú upevňovaciu pásnicu na zadnom konci, hneď za zátravkou, takže zakrývala spomenutú "značku".
Pažbenie, či skôr lafetovanie, je vytvorené z dreveného bloku guľatiny dlhého 342 cm, širokého maximálne 123 mm a vysokého 107 mm. Blok má tesársky čap, v ktorom je vytvorené lôžko hlavne. Tá sa zadným koncom zapiera do plného polguľatého profilu lafetáže. Lafetový blok je na spodnej strane hranený a v prednej tretine má drážku s drevenou priečkou profilu 30 x 33 mm. Priečka, prichytená k bloku masívnym klincom so štvorhrannou hlavou, mala na koncoch výstupky obopínajúce lafetu /tie však už dnes chýbajú/. Priečka dávala na zem položenej zbrani malý kladný námer a asi pôsobila podobne ako "rydlo" moderných kanónov. Strelec pri streľbe z tohto čuda ho pravdepodobne pristúpil /fixoval/ nohou v oblasti dreveného bloku lafety. Celková dĺžka tejto unikátnej prazbrane je 350 mm. Ako perličku ešte pridám, že v časoch, keď moji predchodcovia spracovávali odborný popis tohto predmetu, nevedeli si sním príliš poradiť, a tak ho uznali za malé delo a datovali ho do 18. storočia! Zatiaľ bohužiaľ nevieme, kdo ho múzeu daroval a odkiaľ vlastne pochádza.
Text a fotografie: Jozef Duchoň
Nabudúce: Najstaršie košické hradby
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári
