Generál Svoboda ho po boji ponúkol koňakom a cigaretkou

V pondelok si celý svet pripomenie 60. výročie ukončenia 2. svetovej vojny. Bojoval v nej aj v súčasnosti už 82-ročný Štefan Novák, ktorý so svojou delostreleckou batériou prešiel tisíce kilometrov. Hoci bol aj zranený, dostal sa až do Prahy, kde zažil oslavy konca vojny.

Pán Novák mal v roku 1939 narukovať do armády. Na jeho nešťastie presne vtedy to v Európe vrelo. Hitler jej diktoval a západné mocnosti Československo zradili. "Moji rodičia boli striktne proti fašizmu, obzvlášť otec. Bol členom Sociálnodemokratickej strany. Druhý deň po ustanovení Slovenského štátu k nám prišli gardisti, všetko nám rozhádzali a mamu dokonca zbili."

Aj táto osobná skúsenosť spôsobila, že Š. Nováka "kriesenie" duchov minulosti a glorifikovanie vtedajšieho prezidenta Jozefa Tisa strašne rozčuľuje. "Naša rodina bola označená ako PN - politicky nespoľahliví. Uvádzané to mala vo všetkých štátnych dokumentoch. V auguste 1940 som ako politicky nespoľahlivý musel narukovať za vojaka. Bol som na odvode v Bratislave a poslaný do Hlohovca k delostrelcom."

Z celého Slovenska ľudáci vyselektovali okolo 500 brancov, z ktorých mali byť delostrelci. Okamžite ich vycvičili. Dostali protilietadlové kanóny kalibru 20 milimetrov, v priebehu troch mesiacov boli pripravení do vojny. "V novembri 1941 sme išli na východný front." Pred cestou dostali vojaci tri dni dovolenky, aby sa mohli rozlúčiť s rodičmi. "Keď ma otec odprevádzal na železničnú stanicu, na rozlúčku mi povedal slová, ktoré si dodnes pamätám: ´Synu môj, ty vieš, na akú stranu sa máš dať. A nechcem, aby si s fašistami prišiel domov!´" Z 500 brancov vznikla jedna delostrelecká batéria, asi 120 ľudí vyzbrojených protilietadlovými guľometmi.

Dezertoval k Rusom

Keď 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, vojaci slovenskej armády mali "povinnosť" slúžiť fašistom. Koncom roka, keď bol front na dohľad Moskvy 1941 udreli kruté mrazy. Hitler sa velikášsky stavil, že Rusov porazí skôr, než príde zima, ale trojmiliónová armáda wehrmachtu sa pred Moskvou zastavila. "My sme boli vtedy pri Kyjeve. Povedali sme si, že nastala správna chvíľa. Vďaka jednému kamarátovi zo skladu sme sa teplo obliekli a skryli vo veľkom borovicovom lese."

V tom čase už v celej oblasti operovali ruskí partizáni. Keď sa slovenskí zbehovia dostali k jednému bunkru, zadržali pár Rusov. Až neskôr sa Slováci dozvedeli, že to boli vojaci, ktorí utiekli z nemeckého zajatia. Z celej skupiny nik nevedel hovoriť rusky, ale všetci boli vnútorne šťastní, že sa útek podaril.

Veľa Slovákov prežívalo ťažké mesiace, dezercia sa v každej armáde trestá smrťou. Š. Novák sa vracia v spomienkach vyše 60 rokov dozadu, ale všetko opisuje plasticky, aj s detailami. "Odviezli nás do Minska, kde bolo československé oddelenie. Dvaja dôstojníci sa nás pýtali, ako sme sa k nim dostali a kopu ďalších podrobností. Vraveli sme im, že chceme vstúpiť do československej armády. Ale na východnom fronte sa vtedy Nemci priam hnali dopredu. Preto nás odviezli ešte asi 400 km za Minsk."

Sovietsky zväz prežíval krušné mesiace, nepriateľ sa zdal byť nezastaviteľný. A predsa Moskva nepadla. Udrela totiž pravá ruská zima, v ktorej kedysi "zmrzol" Napoleon a teraz aj Hitler. "Vtedy boli teploty v Rusku mínus 20, mínus 22. My, Slováci, sme takmer všetci boli pešiaci. Rusi dávali dokopy roty, ja som sa dostal k samopalníkom. Oblečenie bolo slabé, až oveľa neskôr sme obdržali zo západu perfektnú výstroj. Taký rok, rok a pol, sme boli nútení vydržať v tom, čo nám dali Rusi." Znamenalo to veľké útrapy pre všetkých vojakov. Ruská step nerobila rozdiely medzi Nemcom, Rusom, Slovákom, či Čechom. Zamrzli v nej desaťtisíce ľudí.

"V rámci výcviku sme absolvovali ostrú streľbu a oznámili nám, že ako samopalníci ideme na front. Keď sme pochodovali sme cez jednu dedinu a spievali pieseň ´slovenské mamičky´, zrazu ktosi na mňa kričí ´Novák! Novák!´ Bol to kamarát môjho staršieho brata Juraja, dôstojník československej armády. Inak aj prvý pilot, ktorý odletel z Piešťan v roku 1941. Celá slovenská letka vtedy letela s Nemcami na Ukrajinu a on na starom dvojplošníku preletel k Rusom. A za ním všetci piloti do jedného!"

To náhodné stretnutie akoby zinscenovala nejaká vyššia moc, lebo možno už o pár dní by bol Š. Novák na fronte. Ako slovenský samopalník patril k pechote, a tá tvorila predvoj. Pešiaci boli asi najohrozenejší typ vojska a nemali "dlhú životnosť". No keď Š. Nováka oslovil spomínaný pilot, jeho vojenská kariéra nabrala úplne nečakaný smer.

"Ten pilot mi povedal, že dáva dokopy delostreleckú batériu. Naša armáda ju vraj musí mať. Keďže ma súril, aby som čo najrýchlejšie našiel ďalších, pozháňal som ešte 80 chlapov. Tak sa zo mňa úplnou náhodou stal namiesto samopalníka delostrelec. Rusi nám dovliekli jeden 220 milimetrový kanón. Rýchlo sme ho museli vedieť rozobrať a čakali nás aj ostré streľby..."

Spomínané kanóny sa v bojoch veľmi osvedčili. Strieľali veľmi presne a náboj v okruhu troch - štyroch metrov rozmetal i meter hrubú betónovú stenu. Skvelú účinnosť mal kanón na vzdialenosť od dvoch do štyroch km. Táto mimoriadne účinná zbraň od toho momentu spravádzala Š. Nováka až do konca vojny. "Vtedy som to ani len netušil. Výzbroj sme mali kompletne ruskú, výstroj našu slovenskú. Asi po roku a pol k nám dorazila výstroj zo západu. Tá bola v porovnaní s dovtedajšou veľmi kvalitne urobená." A hneď má naporúdzi aj dôkaz. Typický čierny baret "prežil" bez väčšej ujmy 60 rokov. Š. Novák ho nosí dodnes.

Kanál plný mrtvol

Sovietska armáda tlačila Nemcov von z Ruska, ale wehrmacht mal zatiaľ síl dosť. "Pri ukrajinskom Kyjeve sa odohrala obrovská bitka. Bola v nej naša pechota a my, delostrelci. Vtedy naša armáda iné zbrane nemala, boli sme taký potôčik vo veľtoku armády generála Malinovského. Prešli sme s Rusmi cez Ukrajinu, Poľsko až k Dukle."

Ukrajinská metropola Kyjev bola terčom mohutného útoku. Nemci na Kyjev sústredili obrovskú palebnú silu i letectvo, civilistov masakrovali. "Na vlastné oči som videl vykopaný kanál o hĺbke asi štyri metre. Bol plný mŕtvol. Tisíce a tisíce ľudí fašisti postrieľali. Aj mnoho ruských vojakov, ktorých zajali."

Š. Novák sa na Slovensko dostal cez Podkarpatskú Rus. Chystala sa veľká ofenzíva. "Rusi všetky ťažké kanóny premiestňovali za Medzilaborce, šli sme len v noci aby Nemci nič nezbadali. Päť nocí sme sa presúvali aj s technikou. Tá bitva vstúpila do dejín ako bitva pri Jasle. Malinovskij tam pozhŕňal delostrelectvo zo všetkých frontov. My sme tam prišli v jeseni a zakopali sa. Keď k nám prišlo sedem nákladných áut s muníciou, tušil som, že sa chystá voľačo veľké. Nikto absolútne nič nevedel, ruskí generáli všetko utajovali. A veliteľ našej batérie povedal, že nik nesmie spať."

Okolo šiestej ráno začala delostrelecká paľba, akú Š. Novák v živote nepočul. Od dôstojníkov sa neskôr dozvedeli, že tam bolo približne 30 000 ťažkých kanónov a 7 000 kaťuší. "Všetko to mlátilo do Nemcov. Rusi naplánovali rýchly postup cez Poľsko, proti nim boli dve nemecké armády. Lenže prvá, druhá línia ich obrany bola úplne rozstrieľaná, všetko bolo pobité. My sme bez prestávky pálili. Z tých siedmich áut nám ostalo 42 nábojov..."

Batéria mala štyri kanóny, smer streľby bol presne určený a nemenil sa. "Iba sa nabíjalo a strieľalo. Všetci sme boli iba v košeliach, tak sme sa potili. Bol som veliteľ družstva - podporučík, no nabíjal som aj ja. Náboj vážil 80 kg. Dvaja chlapi mali čo robiť, aby ho šupli do kanóna."

Bitka sa skončila a batéria sa vrátila inou cestou k Dargovu v januári 1945 "Potom sa tiahlo hore až na Duklu, aby sme prelomili nemeckú obranu aj v inom smere. Nemci všetko dôkladne zamínovali, nik si nebol istý, či ho v nasledujúcu chvíľku mína neroztrhá na franforce. Cesty boli vyznačené drievkami, zapichnutými do zeme. Ale istotu človek vôbec nemal, musel si dávať sakramentský pozor. Videl som ako zomrel jeden generál. Vtedy sme už mali americké džípy a on s jedným z nich prešiel cez mínu..."

Jednotky sa temer vôbec nemohli pohybovať, vojaci museli vydržať bez jedla. "Martin Dzúr bol v tom čase nadporučíkom ženistov v našej divízii, jeho vojaci mi museli vybudovať dobre chránený bunker. Keď som mu vysvetľoval ako má presne vyzerať, bol naštvaný. Vraj či sa bojím. Ťažko mu zrejme padlo, že nejaký mlaďas od kanóna mu radí..."

Prvé stretnutie s generálom Svobodom

Veliteľ delostrelcov musel byť s pechotou na jednej úrovni. Š. Novák sa počas 2. svetovej vojny letmo i dlhšie postretával s viacerými mužmi, ktorí vstúpili do histórie. Skúsenosť s Ludvíkom Svobodom, armádnym generálom a budúcim prezidentom republiky bola úplne iná, než s nafúkaným Dzúrom. "Prišiel k jednotke a ja som sa mu zahlásil. On na to ´dobře kluku, sedni si´. Dva dni som nejedol, po kopcoch boli nemecké guľometné hniezda, zásobovanie nulové. Podal som L. Svobodovi správu, a spomenul som mu, že v noci počujem dáke drnčanie, ale netuším, čo to je."

Generál poslal hliadku, ktorá zistila, že sú tam zamaskované, na bielo natreté nemecké obrnené transportéry. "Chlapci mi vysvetlili, kde zhruba sú, popísali mi terén, a keď mi generál familiárne riekol ´co budeme dělat, kluku´, odvetil som mu, že ich musíme navštíviť. Ale dodal som, že v noci nestrieľam, až ráno. A tiež som sa mu vyžaloval, že sme všetci hladní. Mal svojho ordonanca s poriadnou kabelou, a keď mu prikázal, aby nám dal jesť, dostali sme obrovské tabule francúzskej čokolády."

Vďaka perfektným informáciám prieskumníkov mohutné kanóny skoro zráno začali paľbu. Z deviatich striel štyri zasiahli presne cieľ a transportéry rozbili na kúsky. Charizmatický generál po úspešnej operácii ponúkol Slovákov cigaretkou i koňakom. A keď mladý Š. Novák odvetil, že on nefajčí ani nepije, Svoboda sa zasmial a povedal: ´Co si to za Slováka? Takového jsem zatím nepotkal...´

Bol aj ranený

Keď Š. Novák vstúpil na Slovensko, front stál pred Duklou. Dával si pozor, prísť o život v úplnom závere vojny nechcel za žiadnu cenu. "Vo vojne musíte mať sťastie. A ja som ho mal," tvrdí, hoci ho na Orave takmer zabili. "Prihodilo sa to pri Terchovej niekedy v apríli 1945. Pri presune do palebného postavenia na kopci sme prechádzali cez veľkú lúku, na ktorej rástla iba tráva. Vtedy na nás začali Nemci páliť z mínometov. Boli sme piati, ja som mal na chrbte v kanvici poživeň pre kamarátov. Keď okolo nás vybuchovali granáty, zrazu som cítil, že mi po chrbte čosi tečie. Myslel som, že kanvica dostala zásah. Siahol som si na chrbát a pozrel na ruku. Bola celá od krvi. Schytal som to do chrbta, ale vôbec som bolesť necítil. Asi hodinu sme utekali cez tú lúku ako mačky. Plaziť sa, potom rýchlo bežať. Ranu som si omotal košeľou, a po hodine sme sa šťastne dostali k jednotke."

Zhruba o mesiac sa Š. Novák dostal so spolubojovníkmi až do Prahy. Po kapitulácii Nemecka sa na Staromestskom námestí konala vojenská prehliadka, na tribúne stáli spojeneckí generáli, medzi nimi aj L. Svoboda. Budúci prezident Československej socialistickej republiky, ktorý po prielome Dukelského priesmyku odovzdal Š. Novákovi vojenské vyznamenanie. "Z našej batérie sa prehliadky zúčastnil jeden kanón. Ja som sedel v aute, ktoré ho ťahalo." Pre Š. Nováka to bol úchvatný zážitok, vidieť na tribúne generalitu armád spojencov. A hlavne silné emócie. Vojna sa konečne skončila.

"O veľa rokov neskôr som všetkých päť vojnových medailí a desiatky fotografií zničil..." Posledným výstrelom sa totiž vojna pre Š. Nováka neskončila. Nový režim ho dlho prenasledoval. Začalo to tým, že jeho otec bol členom Sociálnodemokratickej strany a "ležal" komunistom "v žalúdku" a navyše, jeden z jeho troch bratov ušiel do Ameriky a vstúpil tam do vojnového námorníctva. O jeden vážny dôvod viac na perzekúciu...

Marián BETÍK

Autor: Premiéra v Thálii

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári