Keď sa ňu pozrie svojimi očkami, urobila by pre neho čokoľvek

Televízia Naša v spolupráci s magistrátom vyhlásili koncom minulého roku súťaž o titul Košičan(ka) 2004. Televízni diváci mali možnosť posielať hlasy desiatke kandidátov. Bola medzi nimi i Darina Fejerčáková, ktorá po záverečnom hodnotení obsadila 3. miesto. Obdiv hlasujúcich získala za to, že sa 19 rokov stará o chorého syna.

Pani Darina sa vydávala v roku 1976. Nemala ešte 19 rokov, ale bola veľmi zaľúbená a tešila sa na manželstvo. Radosť sa znásobila po narodení Mirka. Potom prišlo obdobie, kedy nie a nie znovu otehotnieť. Pani Darina mala dva potraty a stále menšiu nádej na nové tehotenstvo. Prakticky už s manželom prestali dúfať, že by ešte mohli mať ďalšie dieťa. I veci pre bábätká známym a susedom porozdávali. A tu, kde sa vzal, tu sa vzal, v roku 1985 sa hlásil na svet nový život. Celý čas bola pani Darina pre istotu na rizikovom tehotenstve. Vladko sa narodil načas a vážil dokonca o niečo viac ako prvorodený Miroslav. Osem mesiacov bolo všetko úplne v poriadku...

Vladko je mŕtvy?

Prišlo osudné ráno, kedy mama zobrala Vladka z postieľky k sebe, do lona. Z ničoho nič ale prestal reagovať, ostal akoby "tuhý." "V tej chvíli som bola presvedčená, že Vladko je mŕtvy," spomína jeho mama. "So sanitkou pohotovosti sme ako zmyslov zbavení leteli do nemocnice. Tam lekári zistili, že to, čo ho doma postihlo, bol epileptický záchvat. Prežila som ďalší šok. Aký záchvat? Z čoho?"

Kým lekári konečne Vladkovi nasadili liek, ktorý mu začal zaberať, osemmesačné chlapčiatko malo v kuse štyri dni a štyri noci záchvat. Prakticky stále bol modrý, nevedel sa predýchať. Len vďaka prístroju sa mu do tela dostával kyslík. "Celý čas som bola pri ňom. Moja morálna podpora ale nepomohla. Tým, že jeho mozog nevedel dostať dostatok kyslíka, poškodil sa a Vladko stratil schopnosť ovládať svoje veselé, dovtedy životaschopné telíčko. Mal rok, keď nám lekári oznámili, že v jeho prípade vyhasla aj posledná nádej na vyzdravenie." Manžel pani Dariny vraj správu prijal po svojom, krutou vetou: ´Vari sa mám o také dieťa starať celý život..? "Bolo to horšie, ako keby ma niekto nožom pichol rovno do srdca," vraví pani Darina. "Ako môže niečo také povedať otec?"

D. Fejerčákovej bolo jasné, že ona sa o Vladka starať bude. Hoci aj sama a dovtedy, kým len bude vládať. Vladko nemal ani tri roky, keď jeho otec z domu definitívne odišiel, našiel si priateľku. Neskôr s ňou vytvoril novú rodinu. "Zrejme sa za choré dieťa hanbil. Ani nevie, o čo prišiel, pretože Vladko je zlaté dieťa. Anjelik, ktorý, keď sa na mňa pozrie svojimi nevinnými očkami, urobila by som pre neho čokoľvek," odvíja niť spomienok D. Fejerčáková. Slovo, že sa bude o chlapca starať, dodržiava doteraz, hoci už bude mať jej syn takmer 20 rokov. "Niekto možno nechápe, prečo som ho nedala niekde do domova, ale že sa s ním sama takto trápim. Ja sa ale pýtam, prečo by som to mala urobiť? Vladko je predsa môj, je to moje dieťa. A že je choré? O to viac potrebuje moju pomoc."

Prvé drobné úspechy

I keď lekári vyhlásili, že v jeho prípade nie je žiadna šanca, pani Darina dokázala aspoň niečo zmeniť. Po šiestich rokoch pravidelnej rehabilitácie 5-krát za deň sa dostavil prvý úspech. Vladko, ktorý dovtedy nedokázal svoje telo absolútne regulovať, sa vie posadiť a udržať na laktoch. "Keď to po prvýkrát urobil, rozplakala som sa. Beťár jeden, on vedel, ako ma prekvapiť. Prišla som ráno k jeho postieľke a on sa mi, síce podopierajúc, nadvihol a potom celý vzpriamil.

Koľko medzitým, kým sme cvičili, plakal, a ja s ním, to radšej nehovorím. Poctivo som mu stláčala citlivé miesta, na čo našťastie, reagoval. Takže, tá drina mala význam."

Pani Darina bola s Vladkom aj na liečení v Čechách. I tam uznali, že s ním veľmi vzorne cvičí. Keď totiž predviedla, ako čo robí, z pohybov bolo zrejmé, že nehrá pred personálom "divadlo", že všetko, čo sa hoci len máličko zmenilo, je poctivo vydreté a táto dvojica je zohratým tímom. "Veľmi, veľmi som chcela pomôcť Vladkovi a trochu aj sebe, aby aspoň niečo zvládol sám. Dvíhať 38 kíl je pre mňa predsa len namáhavé. Ale keď sa vie otočiť, udržať na lakťoch, prevrátiť sa na bruško, je to veľká pomoc pre mňa a jeho obrovské úspechy."

Pani Darina sa od Vladka prakticky nikam nemôže pohnúť. Stále ho musí mať na očiach, pretože epileptický záchvat prichádza nečakane. Našťastie, má oporu. Našla si priateľa Gabriela, ktorý, keď potrebuje odskočiť do obchodu alebo po lieky, veľmi rád vypomôže. Vladka berie ako vlastného. Nosí ho na rukách po byte, kŕmi ho, prebaľuje. "Bolo obdobie, keď mal Vladko záchvaty i každý štvrtý deň. Potom začal brať veľmi dobré lieky, a záchvaty sa opakovali už len raz mesačne. Prišiel ale iný problém. Predtým som za tento liek, ktorý stojí asi 5-tisíc Sk, nič nedoplácala. Teraz neviem ako to bude."

Napriek chorobe sa vie tešiť

Mama a syn sa veľmi tešia, že sa konečne oteplilo. Už nebudú zatvorení medzi stenami bytu, ale vyrazia na prechádzky. Pravda, v kočiariku, lebo Vladko ostal veľkým bábätkom, ktoré treba prebaľovať, kŕmiť, voziť. Jeho dopravný prostriedok bol síce už viackrát opravovaný, ale to nevadí. Vladkovi sa v ňom dobre sedí a na ovládanie je pre pani Darinu zručný. Hoci jej syn nerozpráva, okolie vníma, registruje.

"Nevie rozprávať, ale ´ma-ma´ sa mu podarí povedať. Nesúvisí to síce s mojím oslovením, skôr len, keď chce niečo naznačiť alebo ho niečo veľmi zabolí. Zväčša je ale usmievavý, spokojný, šťastný. Prídem k nemu, k postieľke s roztiahnutými rukami a poviem mu ´ahoj´. A on sa tiež snaží roztiahnuť ruky, aby opätoval moje objatie. Je to krásne. My sa veľa objímame, pretože sa veľmi ľúbime," pokračovala pani Darina v prekrásnych vyznaniach.

Spokojnosť v rodine vládne, aj keď sa idú napríklad umývať. Hoci dostať Vladka do vane, to si žiada kus chlapa, (pritom pani Darina má aj s posteľou obrazne povedané hmotnosť okolo 50 kíl), zaviedla už svoj systém. Keď je vo vode, už je dobre, pretože leží na brušku, podopiera sa na lakťoch, a ona ho môže umývať, masírovať, strihať. Vladinko sa pritom smeje, páči sa mu to. "Ešte dobre, že už nepriberá a nerastie, lebo inak by som asi musela posilovať," tvrdí pani Darina.

Aby bol výpočet "cvičení" D. Fejerčákovej kompletný, treba povedať, že tri roky mala doma aj svoju mamu. Tiež sa o ňu starala. Stará pani síce bola čulá, ale trpela Alzheimerovou chorobou a rada robila naprieky. "Doslova čakala na moment, keď sa od nej otočím a už urobila niečo zlé." Napriek životnému údelu prijíma pani Darina osud optimisticky a počas stretnutia nezaznelo na Vladkovu adresu jedinýkrát niečo negatívne. Len obavy, aby sa mu nič nestalo. Najmä, keď má záchvaty, ktoré síce niekedy trvajú len minútu, ale treba dávať pozor, aby mu pritom nezapadol jazyk.

Páči sa mu country

Na ňu nemyslí. Ešte je mladá, a tak je šanca, že Vladkovi bude dlho oporou. "Je to moje bábätko, s ktorým som 20 rokov na materskej dovolenke. A už si neviem predstaviť, že by to malo byť inak. Keď ho kŕmim, otvára pusu ako vtáčatko, ktorému mama dáva jedlo. Najnovšie sa vie, zlato moje, krásne hanbiť. Ak sa napríklad popišká a ja ho prebaľujem, tak previnilo sa pozerá. Určite vie, že urobil, čo nemal. Ja ho vtedy ale chlácholím, že to nič, že to sa malým deťom stáva..." Vladko je teoreticky síce dospelý, ale prakticky ostal veľkým dieťaťom s mentálnym i telesným postihom.

Keď sa D. Fejerčáková dostala medzi súťažiacich o titul Košičan 2004, sprvu bola aj trošku proti. Nechcelo sa jej veriť, že by jej príbeh mohol niekoho zaujať a že by mala šance na umiestnenie. Potom súhlasila so zaradením, pretože ju zlákala cena - televízor. "Ten môj dovtedajší bol pokazený a keďže som prakticky stále doma, aby som nevypadla z diania, veľmi som potrebovala takéhoto spoločníka." Keď sa v hlasovaní umiestnila na 3. mieste, bola rada. Kvôli tomu, že podľa nej obyčajný príbeh obyčajnej mamy predsa len niekoho upútal, a že vyhrala práve televízor. Má ho v obývačke umiestnený tak, že jedným okom sleduje obrazovku a druhým vidí na postieľku s Vladkom. A reflexy? Tie má už naozaj vycvičené...

"Jeden čas som mala pocit, že najlepšie by bolo odísť z tohto sveta. Bolo toho na mňa priveľa. Pri živote a triezvom rozmýšľaní ma držal práve Vladko. Bol to očakávané a plánované dieťa, preto musím pri ňom ostať. Je to môj anjelíček a ja som presvedčená, že mi prosbami svojej detskej dušičky vybavil to tretie miesto v súťaži."

D. Fejerčáková má v sebe veľa energie, sily. Aspoň na pohľad to tak vyzerá. Naučila sa žiť len pre syna a okolie si nevšíma. Nevadí jej, ak sa niekto nechápavo pozerá, čo za veľké dieťa to tlačí v kočíku. "Práve preto, že je veľký, môžeme ísť i na pivo, lebo už sa môže zdržiavať v krčme." Hneď však pani Darina vysvetlila, prečo spomenula pivo. "Neďaleko, kde bývame, zvyknú v lete tento mok v jednom zariadení čapovať. Popritom tam vyhráva živá country hudba, ktorá sa Vladkovi veľmi páči. Možno neuveríte, ale doslova pokyvuje hlavou do rytmu. A vonku je nám pekne. Vlastne nám je aj tak pekne. Sme spolu a to je najpodstatnejšie," urobila prekrásnu bodku za rozprávaním o svojom živote Darina Fejerčáková.

Epilepsia sa môže prejaviť v detskom veku i v dospelosti

Neurologička MUDr. Dagmar Veselá, PhD. z neurologickej ambulancie na Tr. SNP vysvetlila, že epilepsia sa môže prejavovať v detskom i dospelom veku. V detskom veku sú známe až štyri vekové obdobia. Hoci sa ochorenie dá tlmiť, asi 30 percent pacientov zle reaguje na medikamentóznu liečbu. Niekedy, najmä pri popôrodných epilepsiách, môže nastať aj mentálny postih dieťaťa. "Prvé obdobie epilepsie sa ohlási typickým záchvatom hneď po narodení. Príčinou môže byť to, že buď je protrahovaný pôrod (nevyvíja sa tak ako by mal) alebo matka počas tehotenstva mala infekciu či nejaké iné ochorenie, ktoré mohli spôsobiť, že sa mozog dieťaťa nevyvinul normálne. Niekedy môže byť aj dedičná."

Ďalší typ záchvatu sa prejaví medzi 3 až 5-tym rokom dieťaťa. Tiež má svoj typický obraz a súvisí s tým, že sa detský mozog vyvíja. Tretím obdobím, kedy vznikajú epileptické záchvaty, je školský vek. Vtedy sa ale nemusí prejaviť tým, že dieťa má klasický záchvat, teda kŕče, ale len zostane stáť a zadíva sa ako keby do prázdna. Nezvykne teda padnúť, len mu vypadnú z ruky veci. Pár sekúnd s ním ale nie je možná komunikácia. Rodič by o tomto stave mal určite vedieť, nech si nemyslí, že sa jeho dieťa len zamyslelo, ale, že je to choroba.

"Štvrtým vekovým obdobím, kedy sa môže prejaviť epilepsia, je puberta. Dieťa sa má relatívne dobre od narodenia až po asi 16 až 18 rokov veku, a až keď dochádza v organizme k veľkej hormonálnej zmene, dostane prvý epileptický záchvat. Často pri ňom spadne na zem, má kŕče a na ústach sa mu tvorí pena. Tam príčinu epilepsie zväčša nepoznáme, no môže súvisieť s drobným poškodením mozgu pred pôrodom, pri ňom alebo po ňom, a zaktivizovala sa dozrievaním a diferencovaním mozgu v puberte."

D. Veselá spomenula aj tzv. esenciálnu epilepsiu. Prejaví sa najviac v puberte a príčina sa pri nej nedá zistiť, pretože tam nemusí ísť o žiadne identifikovateľné poškodenie mozgu. Epileptický záchvat môže ako symptón dostať mladý človek aj vtedy, ak ho trebárs čaká nejaká skúška. Vtedy pár nocí nespí, nedodržiava životosprávu, mozog má extrémne aktivovaný a po skúške ide s alkoholom oslavovať. Takýto záchvat je len príležitostný, kedy bol mozog extrémne vyprovokovaný k elektrickému výboju a do budúcnosti nič neznamená. Pacientovi sa iba urobia vyšetrenia, ale zväčša sa žiadne lieky nenasadia.

Alžbeta LINHARDOVÁ

Autor: Baran

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári